Prinášame Vám rozhovor s hercom Ivanom Stropkovským,

rodákom z Tokajíka a dlhoročným členom umeleckého súboru Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Dopočuli sme sa o Vás, že ste skončili pedagogickú školu, ako ste sa od učiteľstva dostali k divadlu?
Áno, je to pravda, skončil som strednú pedagogickú školu v Prešove. Následne som dostal dokonca dekrét ako riaditeľ školy v Šapinci. Ešte pred nástupom na zvolené miesto som sa však zúčastnil na konkurze v divadle. Konkurz som absolvoval úspešne, keďže ešte počas štúdii som hral amatérske divadlo a zúčastňoval som sa rôznych súťaží umeleckého prednesu, čo bola aj veľmi dobrá skúsenosť. Rozhodol som sa tak pre divadlo, pretože som pochopil, že mne sa bude učiť veľmi ťažko. Zobrali ma do divadla ako eléva, učňa na skúšobnú dobu 1 rok. Hneď prvý mesiac som mal už rolu v rozprávke a po niekoľkých mesiacoch mi zrušili i skúšobnú dobu. Po absolvovaní vojenčiny (25 mesiacov) som v 24 rokoch absolvoval Vysokú školu muzických umení v Kyjeve. A to je taká moja genéza.

Mali ste nejaký osobný vzor, ktorý Vás na týchto štúdiách ovplyvnil?
Na škole sme mali veľmi dobrých pedagógov, od ktorých sme preberali tie základné procesné veci od samého začiatku, a snažili sme sa k tomu pristupovať veľmi seriózne. Boli sme poctiví študenti, a hlavne sme chodili často do divadiel. V tej dobe boli v Kyjeve tri divadlá a jedno avantgardné. Chodili sme na všetky možné premiéry, na niektoré predstavenia aj niekoľkokrát. Účinkovalo tam veľmi veľa dobrých hercov, takže bolo si od koho brať príklad a bolo sa aj čo priučiť.

Ako pokračovala Vaša kariéra divadelníka po štúdiách?
Začal som účinkovať v bývalom Ukrajinskom národnom divadle, bolo to v roku 1970. V týchto začiatkoch som aj s ostatnými, ktorí v tom čase začínali, mali jedno veľké šťastie. Divadlo malo veľmi široký a kvalitný repertoár, hralo sa veľa klasiky, ale aj veľa súčasných hier a rozprávok, a išli sme fakticky z hry do hry. Divadlo nemalo len stacionárnych režisérov, ale bolo v ňom i veľa iných zahraničných, ktorí u nás v určitých časových intervaloch hosťovali. To čo som sa v škole naučil, som mal možnosť hneď ukázať v praxi. Hlavne na tej klasike, ktorej bolo dosť, sme sa zase mnohému novému priučili.

Čo pre Vás, ako skúseného divadelníka, znamená divadlo?
Znamená pre mňa celý život. Som 48 rokov v divadle a neviem si predstaviť aby som robil niečo iné. Som rád, že som aj vo svojich počiatkoch urobil takéto rozhodnutie a nešiel som učiť, pretože v škole by som určite nevydržal. Z jednoduchého dôvodu, že som dosť konkrétny človek a v škole je potreba mať veľkú trpezlivosť. Mne je dvakrát opakovať jedno a to isté ťažko. V divadle je stále niečo nové, a hlavne ja som ten, čo sa musí učiť a mne to takto vyhovovalo vždycky. Životy v divadle aj napriek tomu, že sú hektické, sú aj veľmi krásne a pestré. Človek sa jednoducho nenudí.

Ako sa Vám hraje pred Svidníckym publikom?
Žiaľbohu je to tak, že niekedy sme chodili do Svidníka s každou novou hrou a premiérou, teraz chodíme menej a vlastne si ani nepamätám, kedy sme tu hrali naposledy. Hralo sa tu kedysi veľmi dobre. Hrali sme školské predstavenia aj večerné. Hlavne večer bolo veľmi dobré a kultivované publikum. Dnes, mám pocit, že sa to zmenilo a do divadla chodí menej ľudí. Niektoré problémy chápem, niektoré nie. Sú rôzne príčiny toho, že ľudí chodí do divadiel stále menej. Myslímvšak, že to publikum čo pri divadle ostalo, to inteligentné, kultivované a vzdelané, je aj tu vo Svidníku.

Dlhé roky ste robili vo Svidníku konferenciera Slávností Rusínov a Ukrajincov, ako spomínate na tieto roky?
Boli to veľmi krásne roky, keď som bol ešte mladý, festivaly boli veľmi krásne a bolo veľa všetkého. Mal som vždy veľmi šarmantné spolupracovníčky ako konferencierky, a vystriedal som ich možno zo desať. Festival tu bol vždy veľmi dobrý, hlavne programy, ktoré boli v sobotu večer a v nedeľu popoludní, tie som aj najčastejšie uvádzal. Pamätám si na niektoré ročníky, keď sme tieto slávnosti robili kvôli počasiu v kultúrnom dome, raz dokonca v telocvični, no ale najčastejšie to bolo samozrejme na amfiteátri. Bola to aj drina, niekedy nervák, ale záležalo od režiséra ako sa mu to podarilo všetko zosúladiť. Veľmi rád si spomínam na tieto časy, robil som to uvádzanie vždy veľmi rád. Často som spolupracoval aj na televíznych programoch zo slávností a titulkoval som ich. Bola to doba, keď mal folklór svoj „cveng“. Záujem ľudí bol obrovský a program bol vždy veľmi kvalitný a zaujímavý.

Vraciate sa na tieto slávnosti aj v týchto rokoch?
Nuž musím sa priznať, že veľmi málo. Už niekoľko rokov po sebe som na slávnostiach nebol. Z tých posledných som väčšinou videl predstavenie sobotňajšie, alebo som tu bol len v nedeľu poobede. Moje plány sa vždy menia a vyšlo to stále tak, že sme v tú dobu hrali v divadle, alebo som mal iný program.

Môžete nám trošku priblížiť svoj život aj mimo divadla, čo je Vašim najväčším koníčkom?
Tým mojím najväčším koníčkom je pre mňa záhradka. Na chatu a na záhradku chodím relaxovať, kde si samozrejme aj niečo dopestujem. Mám tam krásne ovocné stromy, záhony kvetov aj nejakú zeleninu. Celý život pracujem s poéziou, veľa poézie čítam, chodím sem--tam recitovať do rozhlasu, alebo na rôzne slávnosti. Takže hlavne tieto dve veci záhradka ako relax, a poézia ako také moje intelektuálne vyžitie.

-i.v.-