Prípad Mirona Petrašoviča

V roku 1950 sa obeťou prebiehajúcej proticirkevnej politiky stala Gréckokatolícka cirkev. Tá po realizácii Akcie P, ktorej vrcholom bol tzv. Prešovský sobor 28. apríla 1950, de jure prestala existovať, ale de facto žila v zložitých podmienkach ďalej, keďže hierarchia a veriaci sa nestotožnili s násilnou pravoslavizáciou. Biskupi a mnohí kňazi boli uväznení v internačných táboroch, prípadne sa pred štátnymi orgánmi ukrývali.

Štátne orgány si gréckokatolíkov rozdelili do troch skupín:
1. veriaci, ktorí prijali pravoslávie,
2. veriaci, ktorí odmietli pravoslávie a vo svojich náboženských potrebách sa obrátili na Rímskokatolícku cirkev,
3. veriaci, ktorí neprešli ani do pravoslávnej ani do Rímskokatolíckej cirkvi. Stretávali sa na cintorínoch, pri poľných kaplnkách alebo krížoch a pod vedením bývalých kurátorov a kantorov sa spolu modlili, prípadne si vysluhovali sviatosť krstu, pochovávali a pod. Zároveň týchto veriacich štátna moc vnímala aj ako politických odporcov nového režimu.

Dôvodom na to boli petície, ktoré veriaci na podnet kňazov písali za účelom obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi. Dialo sa to najmä pred voľbami v roku 1954 a 1958. Za touto aktivitou veriacich bola ilegálna práca kňazov, z ktorých najvýraznejší boli dnes emeritný pražský biskup Ivan Ljavinec a po jeho zatknutí v roku 1955 zasa bývalý prešovský farár Miron Petrašovič, ktorého zatkli v roku 1958 a ktorý zomrel vo väzení v roku 1959.

Životopis Mirona Petrašoviča

Miron Petrašovič sa narodil 28. septembra 1890 v Medveďom (okr. Svidník). Jeho otec kňaz Alexej Petrašovič a matka Helena, r. Timková, pochádzali z kňazských rodín. Miron bol druhý zo štyroch súrodencov.

Ľudovú školu začal navštevovať v Brezničke, ale neskôr pokračoval v Prešove, kde nadobudol aj gymnaziálne a teologické vzdelanie. V lete 1913 uzatvoril sviatosť manželstva s Helenou Haľkovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Jána Haľka. Boh im požehnal šesť detí: Ladislava, Gabrielu, Helenu, Jozefa, Teodóziu a Mirona. Sviatosť kňazstva prijal dňa 21. septembra 1913 v Užhorode, lebo Prešovské biskupstvo v tom čase nemalo svojho biskupa. Biskup Ján Vályi zomrel a nový biskup Štefan Novák ešte nebol ustanovený. Svätiteľom mu bol užhorodský biskup Anton Papp. Primičnú sv. liturgiu slávil v Stakčíne (okr. Snina), kde jeho otec s rodinou pôsobil ako správca gréckokatolíckej farnosti.

Po kňazskej vysviacke bol ustanovený za správcu farnosti Stročín (okr. Svidník), kde pôsobil 15 rokov do roku 1928. V spomínanom roku ho blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič ustanovil za správcu farnosti v Prešove.

Tu pôsobil až do osudného roku 1950, keď zostal verný katolíckej Cirkvi. Zachoval sa jeho výrok z tohto trpkého obdobia: "Som 36 rokov verný Rímu! Ako by sa na mňa ľudia pozerali, keby som teraz ja bol neverný? To nie je v mojej povahe. To by bola podlosť." Príslušníci bezpečnostných zložiek štátu ho zatkli o polnoci z 27. na 28. apríla 1950, pár hodín pred tzv. prešovským soborom, skôr ako biskupa Gojdiča. Následne bol internovaný v Tábore nútených prác v Novákoch. Odtiaľ ho neskôr previezli do tzv. kárnych kláštorov. Najprv to bol Hlohovec, potom Podolínec, neskôr ho presunuli do Mučeníkov a napokon ešte pobudol v Báči. Odtiaľ ho v roku 1952 prepustili, býval na západnom Slovensku, a potom sa vrátil do Prešova. V marci 1954 mu zomrela milovaná manželka vo veku 57 rokov. Po jej smrti chodieval každý deň k jej hrobu. Dom, v ktorom vtedy býval, bol hneď pri cintoríne.

Od roku 1956 sa s ním v Prešove často stretali gréckokatolícki kňazi v penzii a Miron Petrašovič im hovorieval, aby veriacich povzbudzovali, nech vytrvajú vo vernosti Gréckokatolíckej cirkvi. Veril v jej obnovenie a svoj návrat do pastorácie. V tejto činnosti pokračoval aj v nasledujúcich rokoch až do okamihu, kedy ho príslušníci ŠtB v roku 1958 zatkli a po súdnom procese v Prešove, neskôr aj po odvolacom súde v Prahe a znova v Prešove, v roku 1959 odsúdili na 2 roky väzenia ako vatikánskeho špióna. Nespravodlivý trest si mal odpykať v leopoldovskej väznici, kde nastúpil dňa 10. februára 1959, ale po zdravotných problémoch bol v júli 1959 prevezený do väzenskej nemocnice v Brne, a tam 9. augusta 1959 zomrel, údajne na mozgovú príhodu.

Náčelník väznice v Brne príbuzným dovolil, aby 12. augusta previezli telo Mirona Petrašoviča do Prešova. Pohrebné obrady v Chráme usnutia presvätej Bohorodičky na Mendlovom námesti v Brne vyslúžil miestny rímskokatolícky kňaz spolu s ďalšími štyrmi kňazmi. Rakvu s telom následne prepravil vlakom do Prešova. Na cintorín prišlo veľa ľudí, aj keď podľa príkazu malo všetko prebehnúť v tichosti - bez okázalostí. Z väznice rodine vrátili po M. Petrašovičovi odevy, náramkové a vreckové hodinky s retiazkou a príveskom, snubný prsteň, pero, ceruzku a ruženec, ktorý ho verne sprevádzal na všetkých jeho cestách.

Ilegálna činnosť Mirona Petrašoviča

Po zatknutí a odsúdení Ivana Ljavinca, ktorý do roku 1955 bol poverený biskupom Hopkom vedením Gréckokatolíckej cirkvi v ilegalite, ho nahradil Miron Petrašovič, ktorý v mene ilegálneho vedenia zasielal rezolúcie vláde ČSR a pravoslávnym cirkevným úradom za obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi a podobne nabádal veriacich, aby písali hromadné žiadosti. Spolu s Teodorom Rojkovičom vypracovali pre kňazov niekoľko inštrukcií, v ktorých radili, aby neprestupovali na pravoslávie, aby obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi kládli ako podmienku na vstup do jednotného roľníckeho družstva. Na požiadanie svojich bývalých veriacich im mali vysluhovať sviatosti a povzbudzovať ich pri písaní žiadostí vláde za obnovenie činnosti cirkvi.

Úsilie skupiny kňazov zhromaždenej okolo Mirona Petrašoviča nebolo márne. Veriaci v obci Matisová, okr. Stará Ľubovňa, odmietli v roku 1957 voliť kandidátku Národného frontu. Veriaci pred voľbami napísali žiadosť o obnovenie cirkvi a zaslali ju Kancelárii prezidenta. Podobné žiadosti písali veriaci v obciach Ruské Pekľany, Trhovište, Čičarovce, Banské, Davidov a Veľký Bukovec. Teodor Rojkovič vypracoval smernice kňazom, ktoré poslal Mironovi Petrašovičovi, Michalovi Székelymu a Andrejovi Zimovi. Títo ich mali trikrát rozmnožiť a zaslať ďalším kňazom. Rozosielanie smerníc malo zabezpečiť spoločný postup pri rozhovoroch s vládnou komisiou, ktorú by vláda vyslala pod tlakom gréckokatolíckych veriacich, aby preskúmala otázku obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi. V smernici boli tieto podmienky:
1. obnoviť Gréckokatolícku cirkev v Československu;
2. prepustiť na slobodu biskupa Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, ako aj všetkých gréckokatolíckych kňazov;
3. umožniť kňazom vo výrobe návrat do svojich predošlých farností.

Neutíchajúce úsilie o obnovu presiahlo hranice Československa, keď Teodor Rojkovič prostredníctvom svojho príbuzného v Maďarsku, generálneho vikára v Nyiregyházi Štefana Rojkoviča, informoval Vatikán o postavení Gréckokatolíckej cirkvi. Informácie o situácii Gréckokatolíckej a Rímskokatolíckej cirkvi v Československu podal vo Vatikáne aj poľský kardinál Stefan Wyszyńsky, ktorému tieto správy od Mirona Petrašoviča doručil slovenský jezuita Michal Potocký.

Činnosť Mirona Petrašoviča a Teodora Rojkoviča neostala bez pozornosti Štátnej bezpečnosti, ktorá na osobu Mirona Petrašoviča nasadila agenta "KAPELNÍKA". Zároveň kontrolovala jeho korešpondenciu a po vyhodnotení informácií začala akciu "DEKAN". K agentovi "KAPELNÍKOVI" pribudol agent "KOŠŤANSKÝ", obaja rímskokatolícki kňazi. Pravidelne informovali o postojoch Mirona Petrašoviča, ako očakáva obnovenie cirkvi a prežíva radosť z účasti baziliána Štefana Sebastiána Sabola na Uniatskom kongrese, ktorý sa konal v roku 1957 v USA. V tom istom roku obaja agenti priniesli správu, že Miron Petrašovič dostal od generálneho vikára Antona Tinka "Tajné fakulty" vydané Vatikánom pre kňazov nezjednotených s pravoslávím. Tieto fakulty boli určené rímskokatolíckym a gréckokatolíckym kňazom, ktorí sú deportovaní a uväznení dovtedy, kým trvá prenasledovanie. Fakulty obsahovali štrnásť bodov týkajúcich sa vysluhovania sviatostí a jurisdikcie kňaza. Prvých deväť bodov sa týkalo slávenia sv. liturgie, fakulty umožňovali sláviť v akomkoľvek čase, bez obmedzení miesta, ako matéria mohol byť použitý kvasený alebo nekvasený chlieb, mohli sláviť v nedele a sviatky tri liturgie. Eucharistiu mohli podávať do ruky a veriaci mali dovolené ukrývať eucharistiu, ak bol kňaz deportovaný. Nasledujúcich päť bodov sa týkalo právomoci kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, udeľovania odpustkov a sviatosti birmovania. Posledný štrnásty bod sa dotýkal pravidiel uzatvárania sviatosti manželstva, keď bolo prerušené spojenie s biskupom. V takom prípade mohol kňaz napríklad vyslúžiť sviatosť manželstva dvom katolíkom pred jedným svedkom alebo ak nebolo iného východiska a bol v nebezpečenstve aj bez svedkov. Zistenia agentov "KAPELNÍKA" a "KOŠŤANSKÉHO" však neboli pre Štátnu bezpečnosť dostatočné, keďže im M. Petrašovič ako rímskokatolíckym kňazom nedôveroval. Štátna bezpečnosť chcela odhaliť spôsob vykonávania protištátnej činnosti ilegálneho vedenia Gréckokatolíckej cirkvi. Preto do akcie "DEKAN" nasadila gréckokatolíckeho kňaza agenta "REALISTU", ktorý nebol predtým s M. Petrašovičom v kontakte. Rýchlo si získal jeho dôveru a ŠtB detailne informoval o činnosti ilegálneho vedenia. Miron Petrašovič ho v dobrej viere inštruoval v zmysle "Tajných fakúlt" a smerníc, ktoré vypracoval spolu s Teodorom Rojkovičom netušiac, že agent "REALISTA" o všetkom informuje ŠtB.

Výsledkom akcie "DEKAN" napokon bolo rozhodnutie zakročiť proti ilegálnemu vedeniu Gréckokatolíckej cirkvi v Prešovskom kraji. ŠtB dňa 6. mája 1958 zatkla a uväznila Mirona Petrašoviča a Teodora Rojkoviča. V rámci akcie bolo zatknutých sedem kňazov, okrem už spomínaných dvoch to boli: bazilián Ján Marián Potaš, Michal Székely, Ján Zuber, Štefan Simko a jezuita Michal Potocký. Odsúdení boli v Prešove koncom roka 1958 na trest väzenia v rozmedzí 1 až 4 rokov. Miron Petrašovič zomrel o rok nato vo väzenskej nemocnici v Brne vo veku 69 rokov.

Záver

Osobnosť a činnosť Mirona Petrašoviča je nerozlučne zviazaná s mestom Prešov. Tu sa formovala jeho osobnosť počas štúdií, tu prežil väčšinu svojho života a v hodine veľkej skúšky sa stal jedným z mnohých gréckokatolíkov, ktorí neváhali radšej znášať nespravodlivý trest ako si žiť v pokoji. Do konca života viedol zápas o obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi.

Tieto aktivity vnímala štátna moc ako ilegálne, keďže sa diali bez jej súhlasu a boli smerované proti jej oficiálnym zámerom. Narúšali v očiach režimu konsolidačný proces po tzv. prešovskom sobore a vyvolávali opozičné postoje nielen k pravoslávnej cirkvi, ale zasahovali aj do politického diania, najmä v súvislosti s voľbami a kolektivizáciou poľnohospodárstva.

Odvážna činnosť Mirona Petrašoviča a duchovných v 50. rokoch zabezpečili kontinuitu náboženského života gréckokatolíkov v ilegalite, a tým vytvorili priestor pre obnovu likvidovanej cirkvi v príhodných podmienkach, ktoré nastali v roku 1968.

Peter Borza

Zdroj: Naše svedectvo 1/2012 
http://www.kpvs.sk/casopis-01-2012.asp

Časopis Naše svedectvo je tlačovým orgánom Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Začal vychádzať v r. 2001.