Pripomenuli si históriu s jej živým svedkom

Deviaty september je každoročne dňom, ktorý je venovaný obetiam holokaustu a rasového násilia. Jeho vážnost si 11. septembra v priestoroch auly sninského gymnázia pripomenuli aj študenti tretieho ročníka a vybraní študent maturitného ročníka, a to prostredníctvom dejepisnej besedy pod vedením PhDr. Kvety Vokaľovej, koordinátorky programu. Predmetom tejto historickej konferencie bolo upriamif pozornosť na obdobie temná počas 2. svetovej vojny - na časy, kedy vtedajšia vláda nepokladala ľudí za živé bytosti a jednala s nimi len ako s číslami.

Pochopiť súvislosti, ktoré minulost napísala, býva fažké - stretnúť sa s človekom, ktorého život bol v rukách nacistov a koncentračný tábor sa stal na istý čas jeho núteným domovom, je však neporovnateľne ťažšie...

My, sninskí gymnazisti, sme však tú česť mali počas diskusie so ženou, ktorá hrôzy holokaustu pocítila na vlastnej koži. Svedectvo na ukrutne tažké obdobie života, ktorým si dnes už takmer 91 -ročná Gizela Lipovská z Uličského Krivého prešla, zahŕňa kniha Jaroslavy Marcinekovej -  tá pozostáva z prepisov spomienok poslednej žijúcej Židovky na území Slovenska. Obeťou holokaustu sa táto žena stala v roku 1941 a hoci od toho momentu ubehli už desiatky rokov, osobná trauma, ktorú musela prežit, jej život nechutne okorenila až do takej miery, že spomienky na Osvienčim ako na miesto, v ktorom prežila dlhý rok svojho života, v nej rezonujú až do dnešných čias.

Životná pút pani Gizely nebola ani zďaleka posypaná ružami - v továrni na smrf sa stala v kvitnúcom veku 22 rokov svedkom fyzického i duševného trápenia, podradnej a tažkej práce či dennodenného hladu. Táto kapitola sa zapísala medzi tie najhoršie v jej živote - nestrácala však silu a krutý boj sa jej podarilo prežiť.

Spomienky, o ktoré sa s nami Gizela Lipovská podelila, vháňali slzy do očí - jej návraty do nešťastnej minulosti vša ostali prerušované otázkou: „Prečo sa to stalo, načo a pre koho to bolo dobré?"

Monológy tejto osudom ťažko skúšanej ženy, ale i samotnej autorky knihy či fotografa Jozefa Nováka, ktorý sa taktiež spolu s Yuri Doj čom podielal na tvorbe publikáde, nám umožnili nahliadnuť do svetla pravdy. Priestor na vlastné vyjadrenia k tematike doby holokaustu dostali aj prítomní študenti, kton/ch otázky smerovali nielen k najhorším časom života pani Gizely, ale aj k začiatkom nového života po príchode z koncentráku. K súvislostiam týkajúcim sa jej návratu do rodnej dediny po všetkom trápení, ktoré jej tento kraj pridelil, odpovedala jednoduchým, no o to srdečnejším argumentom; „Tu som sa narodila - tu chcem zomrieť."

Útrapy, ktoré prežila, ju sužujú dodnes - napriek tomu prekypuje ohromnou silou, energiou a optimizmom a ako sama tvrdí, dnes prežíva najkrajšie roky svojho života... Samotná diskusia, vzácni hostia či citácie z knihy ťažkého príbehu, ktoiv sme si vypočuli, nielenže chytili každého za srdce, ale umožnili nám aj lepšie pochopiť obdobie vojny ako i fakt, prečo je nutné si aj takúto smutnú minulosť pripomínať.

Žial, čas na nápravu nevráti už nikto z nás, ale môžeme sa aspoň pokúsiť byt takou civilizádou, ktorá už nikdy nedopustí, aby sa podobná zlo a utrpenie tak velkých rozmerov ešte niekedy zopakovali... Verím, že táto beseda bola priamym dôkazom skutočnosti, že si plne uvedomujeme, že dávna minulosť nemá ostať zabudnutá - nech už je akákoľvek... 

Nikola Hrebeňaková