Pripomíname si 65. výročie Tokajíckej tragédie. Tokajík varuje!

Pavel Gojdič
Zverstvá fašizmu zažilo na Slovensku počas II. svetovej vojny veľa obcí. Len na východnom Slovensku ich fašisti vypálili a zničili vyše 50. Bol medzi nimi i Tokajík. 19. novembra 2009 uplynie 65 rokov od smutne známej Tokajíckej tragédie. 19. novembra 1944 fašisti chlapov popravili a obec vypálili.

Partizánska oblasť, ktorá pozostávala z 23 obcí a do ktorej patril aj Tokajík, podporovala partizánsky oddiel Čapajev potravinami, šatstvom, lieka-mi ale aj správami o pobyte Nemcov a rozšírovaním protifašistických letákov a ilegálnej tlače. Od septembra do konca novembra 1944 na východnom Slovensku nadobúdal povstalecký odpor masový charakter. Aj Tokajík sa aktívne zapájal do akcií národnooslobodzovacieho hnutia. Bol v tesnom kontakte s partizánskymi jednotkami „Za rodinu“ majora Strelcova, ktorý padol hrdinskou smrťou pri obciach Habura a Borov. Za parizán-ske akcie sa fašisti mstili na civilnom obyvateľstve. Takáto pomsta postihla aj dedinku Tokajík, kde okupanti ukázali svoju zlovôľu a zverskosť, keď vyvraždili nevinných ľudí.

Osudová noc nastala z osemnásteho na devätnásteho novembra 1944 – začiatok krvavej nedele v Tokajíku. V ranných hodinách zišlo z okolitých lesov vyše dvesto nemeckých vojakov. Zo všetkých strán obkľúčili obec a potom začali po domoch vyhľadávať mužov. Na ruky im dávali putá a zhromažďovali ich v Medvedzovej záhrade pri kostole. Do obeda ich sústredili 34. Chlapom v záhrade dovolili, aby im príbuzní doniesli jedlo na tri dni a teplé oblečenie, keďže z domu ich zobrali len v tom, čo mali na sebe. Hodinu pred poludním zoradili chlapov do trojstupu. Zaznel povel na pochod. Zástup sa pohol smerom na Brusnicu. Každý bol presvedčený, že idú kopať zákopy pre nemeckú obranu, lebo dunenie spoza Karpát bolo stále zreteľnejšie. V zamyslení prišiel celý zástup do doliny k potoku Tokajec, pod les Podperelisok vzdialený od obce sotva kilometer. Tu, v údolí potoka veliteľ oberfeldwebel Kumann, ktorý na nich čakal s vyzbrojenou jednotkou, dal pochod zastaviť. Prikázal jednému z vojakov, aby prečítal z akéhosi papiera rozsudok. Bez akéhokoľvek súdneho pojednávania prečítali zoradeným a nič netúšiacim chlapom krvavý rozsudok: „Za pomoc a podporu partizánom odsudzujú sa na trest smrti zastrelením... Rozsudok bude vykonaný ihneď. Dr. Jozef Tiso.“

Bol to strašný výrok. Zaznel povel na streľbu. Niektorí hľadali záchranu v úteku, ale nemilosrdným guľkám aj tak neunikli. Padli po prvých krokoch. Tridsaťštyri mužov ostalo ležať, zem nasiakla nevinnou ľudskou krvou. Tých, ktorí sa ešte hýbali alebo javili známky života, dobýjali ranami z pištole, strieľali do hlavy a kopali. Niekoľko minút po odchode katov sa prebrali ťažko ranení Andrej Stropkovský a Michal Medvedz, ktorý ležal pod mŕtvym telom svojho brata. Obidvala ostali nažive akoby zázrakom. Od mŕtvych kamarátov zobrali chlieb a skrývali sa v lese. Usadili sa v drevenej kolibe, v ktorej pobudli až do 29. novembra 1944, keď Tokajík oslobodili sovietske vojská 4. ukrajinského frontu generála Petrova.

Fašisti na druhý deň po poprave podpálili Tokajík zo všetkých strán. Ostal iba kostol a jedna chalúpka, do ktorej sa uchýlili ranení Stropkovský a Medvedz. Liečil ich sovietsky lekár. Na ich prosbu 12. decembra 1944 občania susedných Piskuroviec zakopali obete do spoločného hrobu na mieste vraždy. Po návrate z evakuácie požiadali príbuzní o exhumáciu zavraždených obetí. Tradičný pohreb sa uskutočnil 4. apríla 1945 na obecnom cintoríne. Nad hrobmi vyrástol pamätník, symbolizujúci návrat do vypálenej obce. Šestnásť vdov a 67 sirôt Tokajíka spolu so starcami trpelo hladom a chorobami v pivniciach vypálených domov. Od smrti hladom ich zachraňovali obyvatelia susedných dedín. Na jar si začali stavať chatrče pletené z prútia, oblepené hlinou a pokryté slamou.

Nový Tokajík sa za pomoci štátu začal budovať po skončení vojny. Počas dvojročného plánu bolo vybudovaných 24 domov a ďalšie 4 obydlia. Pribudla nová škola, obchod, pošta, budova miestneho národného výboru a ďalšie zariadenia. V obci bol zavedený elektrický prúd, prišiel autobus. Tokajík vstal z popola. Obec bola nanovo vybudovaná. Vdovy a siroty popravených prežili a dožili sa lepších časov. Obete tragédie spia na cintoríne svoj večný spánok. Žijú však v srdciach nie len potomkov, ale aj všetkých, ktorí si túto tragédiu pamätajú, alebo sa o nej učili v školách, či počuli z rozprávania starších. Pamätník nad ich hrobami „Návrat do vyvraždenej obce“ ustavične pripomína nebezpečenstvo neľudskej ideológie a zároveň symbolizuje návrat života na miesto, ktoré už nemalo ďalej existovať, víťazstvo života nad smrťou, lásky a spravodlivosti nad zaslepenou nenávisťou.

V súvislosti s výročím Tokajíckej tragédie si každoročne uctievame pamiatku padlých hrdinov a odsudzujeme zločinecký režim, v réžii ktorého sa odohrali najväčšie zverstvá proti ľudskosti v doterajších dejínách. Odkaz Tokajíka by v nás nemal vyvolávať iba úctu a vďaku osloboditeľom, ale mal by nás učiť aj bdelosti a ostražitosti. Zvykne sa totiž hovoriť, že dejiny sa opakujú a najväčšou tragédiou by bolo, ak by sa odohrala repríza ideológie, ktorá rozpútala besnenie II. svetovej vojny. Nemusia to byť pochodujúce šíky v rovnakých uniformách a ich zbrane nemusia byť namierené proti tým istým nepriateľom. Buďme si však vedomí, že ideológia zla a nenávisti môže zmeniť svoju vonkajšiu prezentáciu, no jej podstata je stála a nemenná, intolerantná, rasistická, xenofóbna, antisemitská a vyznačujúca sa populistickými nápadmi na riešenie zložitých spoločenských otázok. Nedovoľme, aby Tokajícky pamätník zapadol prachom histórie, ale pozdvihnime jeho odkaz v zmysle našej obozretnosti vo vzťahu k extrémne pravicovým ideológiam, prejavom intolerancie a rasovej či inej neznášanlivosti.