Projekt Rusnáci - hľadanie stratených domovov vo Vihorlatskom múzeu

Veční vysťahovalci?

Fotografický projekt Rusnáci - hľadanie stratených domovov je vizuálno-hudobným projektom o súčasnosti a minulosti vysídlencov z oblasti vodnej nádrže Starina. Je to projekt o hľadaní /navždy/ strateného, o zabúdaní nezabudnuteľného, o zachovaní spirituality, ktorú slovami ťažko opísať. Šestica mladých ľudí - Lucia Danková, Silvia Hulajová, Ivana Lempeľová, Jarek Basoš, Jozef Fundák a Števo Koco - potomkovia vysídlencov - rok fotografovali svoje rodiny v "novom" prostredí, aby pochopili..., že ostali večnými vysťahovalcami.

"Som posledná generácia, ktorá si ešte vôbec pamätá niečo z tohto obdobia a ktorá ešte môže nejakým spôsobom prirodzene nadviazať na to, čo bolo, aby to úplne nezaniklo. Na spiritualitu, na niečo, čo je ťažké vysloviť. Títo ľudia nikdy neboli nijakí veľkí intelektuáli, nemaľovali, nepísali veľdiela a svoju životnú skúsenosť spracovali inou formou. Preto sme zvolili hudbu a obraz," uviedla na vernisáži výstavy vo Vihorlatskom múzeu v Humennom v nedeľu 21. mája kurátorka a autorka projektu Lucia Nimcová, známa slovenská fotografka.

"Do tohto projektu som sa narodila, tým, že moji rodičia pochádzajú z tejto oblasti a do svojich šiestich rokov som v tom prostredí rástla. Skôr nedobrovoľne som sa stala jeho súčasťou tým, že som sa im narodila," hovorí. Pustiť sa do Rusnákov bolo teda pre ňu viac ako prirodzené. "Moja idea bolo nájsť šiestich mladých ľudí, ktorí pochádzajú z vysťahovaných rodín. Tým pádom to bol ich osobný príbeh. Aj ľudia boli voči nim otvorenejší, lebo sú jedni z nich. Vždy som mala pocit, že ktokoľvek s touto témou robil, vždy to bola iba téma. Nie niečo, čo by sa ich osobne dotýkalo," vysvetľuje Nimcová.

Projekt sa skladá z troch častí. Jednou sú osobné fotografie obyvateľov vysídlených obcí z múzea vo Svidníku. Druhou fotodokumentácia z búrania dedín. "Mojou ideou nebolo ukazovať fotky z búrania a uvrhnúť vysídlencov do ešte väčšej depresie, v akej sú, skôr ukázať ich terajší život. Uvedomila som si však, že je tam toľko skvelých regionálnych fotografov, ktorým by projekt pomohol dostať sa z každodennosti a prinútil ich spracovať archív, pozrieť sa na svoje fotky. Zapáliť iskierku nádeje, že môžu ďalej tvoriť," hovorí Nimcová.

Tretiu časť tvoria súčasné fotografie mladých ľudí, ktorí fotili svoje rodiny, stretnutia vysídlencov, postupný proces asimilácie. "Veľmi ťažké bolo pre mňa triediť fotografie. Bol to jeden z najťažších projektov v mojom živote. Inak som veľmi kritická. Veľmi rýchlo viem vyhádzať "zlé" veci. V tomto prípade bol každý kus fotky vyhodenej z výstavy veľkou bolesťou," vraví. "Nechcela som nič idealizovať. Mala som veľmi zlé skúsenosti, čo sa týka podpory projektu. Mnohí nemali záujem, až som chvíľami mala pocit, že niektorí ľudia majú záujem na tom, aby už ďalej nikto nepokračoval, aby sa o to mladí ľudia nezaujímali. Prečo, to je otázka pre ďalší projekt," dodáva Nimcová.

Projekt dopĺňajú amatérske filmy z obdobia vysídľovania. Výstupom je farebná fotografická kniha a hudobné cédečko s autentickými nahrávkami. Na projekte spolupracovali Daniela Kapráľová a Roman Babják. Projekt vznikol s finančnou podporou grantového programu EÚ Mládež. Premiéru mal v marci v Šarišskej galérii v Prešove. Z Humenného v júli poputuje do Galérie Matice slovenskej v Snine a v septembri do Žiliny.
Jana Otriová

"Keď sa ma pýtajú kto ste, odkiaľ ste, je pre mňa veľmi ťažké odpovedať. Andy Warhol na to vždy odpovedal I am from nowhere, som odnikaľ. Keď sa ma spýtajú, kto alebo čo je z našej krajiny známe, nemám čo odpovedať. Tobôž keď poviem, že som z rusínskej minority. Pre mňa to bola ročná psychoanalýza prísť na to, kto vlastne som, z čoho vychádzam a čo ma ovplyvnilo. A dať podnet iným ľuďom, aby sa nad tým tiež začali zamýšľať, lebo je to podstatné. Cítim veľmi silný vplyv niečoho zo svojho detstva, ale neviem ho pomenovať. Pre mňa to bolo hľadanie pochopenia. Aj keď sú veci nepomenované, aj keď nie sú zaznamenané, aj keď nemáme géniov, je tam nejaký potenciál, ktorý by sme si mali uchovať a ktorý sa stráca. Tento projekt je pre mňa nedokončený do konca života. Myslím si, že nebude dokončený nikdy. Čím hlbšie sa doň dostávate, tým viac sa vám otvárajú stále ďalšie a ďalšie dvierka."
Lucia Nimcová

"Mnohé veci ľudia pri sťahovaní vyhodili, spálili. Oni na to chcú zabudnúť. Nechcú si to pripomínať, lebo pre nich je to trauma. Spáliť v plameni znamená spáliť aj spomienky. Nechcú o tom hovoriť, lebo to bolí. Ale zabudnúť znamená totálne sa asimilovať. Oni s tými spomienkami, na ktoré chcú zabudnúť, odhodili to zlé, ale aj to dobré. Zabudli na všetko. Snažím sa im vysvetliť, že to dobré a iné by mali odovzdať ďalej..."
Lucia Nimcová

"Ľudia zo siedmich vysťahovaných dedín - Ruské, Dara, Starina, Veľká Poľana, Smolnik, Zvala a Ostružnica - ktoré padli za obeť vodnej nádrži, majú po celé tie roky pocit krivdy. Neustále ho v sebe živia. Niekedy si myslím, že toto je ich životný štýl. Byť jednoducho vysťahovalcom. Je v nich a nedokázali sa ho zbaviť. Ľudia od narodenia spätí s prírodou a zemou sa zrazu museli všetkého vzdať a odísť preč. Vie si vôbec niekto predstaviť, čo za pocit bezmocnosti a straty identity nosia v sebe naše mamy či dedovia? Koľko z toho koluje v žilách nám - ich dcéram a vnukom? Projekt Rusnáci mi otvoril oči a rozšíril pohľad na okolitý svet. Paradoxne najmä na ten, ktorý mám doslova "pod nosom". Otvoril mi dvere k pochopeniu dovtedy neznámeho a umožnil uvidieť až doteraz pre mňa skryté. Nikdy by mi predtým nenapadlo, že "svojich" ľudí budem spoznávať cez optiku fotoaparátu. Prísť za vlastnou rodinou a povedať: môžem si vás odfotiť, keď budete robiť to a hento? Nedokážem vyjadriť ten pocit, keď sa veci, ktoré boli pre mňa nepodstatné a bežné, stávajú vzácnymi, zaujímavými a hodnotnými. Fotografovala som všetko s pocitom, že si to pozrie niekto, komu sú tieto veci cudzie a neznáme. A práve cez naše fotografie aspoň trochu spozná a pochopí ľudí, ktorí prišli o všetko. I tých, ktorí sú súčasťou väčšej skupiny - Rusnákov."
Ivana Lempeľová