Prvým prezidentom nebol Tiso. Toto je príbeh zabudnutej Slovenskej krajiny

Prvým slovenským prezidentom nebol Jozef Tiso a samosprávu sme nezískali v roku 1938. Striktné právne hľadisko nepustí. Písal sa 1. júl 1928 a prvýkrát v histórii dostala naša vlasť formálnu podobu pod menom Slovenská krajina.

Keď 20. mája 1795 popravili v Budíne uhorského jakobína Ignáca Martinoviča, bol spolu s ním definitívne pochovaný aj pozoruhodný plán vytvorenia samosprávnej provincie Slovensko z jeho širšie koncipovaných ústavných projektov demokratizácie verejného života a verejnej správy v Uhorsku. Od tohto momentu čakalo Slovensko na svoje právne vymedzenie dlhých 133 rokov, pretože sa nenašlo v rakúskych a uhorských vládnych kruhoch dosť pochopenia pre štúrovské plány Korunnej krajiny Slovensko, či martinského Slovenského okolia. Bolo to opäť až československé zákonodarstvo, ktoré prelomilo po stáročia konštantný, no v nových spoločenských pomeroch už neudržateľný právny stav.

Dňa 1. júla si tak pripomíname deväťdesiat rokov od uvedenia Slovenskej krajiny do praxe, často opomínaného, no pritom veľmi dôležitého momentu slovenských dejín. Iniciátormi krajinského zriadenia boli českí, pravicovo orientovaní národní demokrati na čele s niekdajším prvým československým premiérom Karlom Kramářom. V priebehu roka 1926 sa k nim definitívne pridali aj predstavitelia agrárnikov na čele s Antonínom Švehlom a slovenským lídrom strany Milanom Hodžom. Kľúčové rokovania v radoch vládnej, tzv. Občianskej koalície (1926 – 1929) prebiehali najmä v letných mesiacoch roku 1927. Obe komory Národného zhromaždenia prerokovali a napokon prijali vznik Slovenskej krajiny, ktorá bola súčasťou vládneho balíčka pod zákonom č. 125/1927 Zb. z a. n. o organizácii politickej správy. V novembri 1938 sa síce Slovenská krajina právne pretransformovala na autonómne územie s výraznými legislatívnymi právomocami štátnych orgánov, no prakticky však prestala jestvovať ako demokratická sústava.

podpora Nemcov a Maďarov
Treba však dôrazne zdôrazniť, že krajinské zriadenie a v rámci toho vznik Slovenskej krajiny, nebolo českým vládnym diktátom, ale výsledkom zložitých snemových a výborových rokovaní, v ktorých sedeli zástupcovia celého multietnického Československa. Do diskusie o pozmeňujúcich návrhoch sa zapájala celá vládna koalícia a teda aj katolícki ľudáci, nemeckí kresťanskí socialisti, agrárnici a živnostníci, ba dokonca i časť maďarských národniarov na čele s Jozefom Szentiványim. Návrh zákona sa prerokúval najmä v Ústavnoprávnom výbore, v ktorom sedel tento obľúbený politický zástupca maďarskej menšiny na Slovensku. Všetky uvedené politické zoskupenia napokon ako jednotná vládna koalícia zahlasovali za vznik krajinského zriadenia a teda aj za vznik Slovenskej krajiny. Inými slovami, za vznik Slovenska ako právneho subjektu hlasovali aj legitímni politickí predstavitelia nemeckej a maďarskej society v Československu, ktorí donedávna zo vzniku Československa príliš nadšení neboli.

Bol to úspech československej demokracie, úspech menšinových politikov preklenúť úzky nacionalizmus a rozhodnúť sa nielen na základe koaličných dohôd, ale aj na princípe občianskej príslušnosti a viery v československý štátoprávny projekt. Prvá republika sa týmto konsenzom i navonok prejavila ako krajina, v ktorej nevládne úzka skupina ľudí, ale aj predstavitelia menšinových komunít. Pojem „Čechoslovák“ strácal svoj úzky etnografický a pejoratívny význam a začal nadobúdať legitímny občiansko-politický charakter v duchu Masarykových ideí importovaných z amerického prostredia.

bohatšie Slovensko
Napriek oprávnenej kritike dobových odborníkov na samosprávu a súčasnej historiografie, predsa len vznik Slovenskej krajiny predstavoval v niekoľkých dôležitých ohľadoch zásadný krok vpred. Slovensko dostalo prvýkrát v histórii legislatívne vymedzené hranice. Od tohto momentu už nikto nemohol tvrdiť, že Slovensko je len vysnívaná zem „horniakov“. Ktorýkoľvek obyvateľ od západu po východ už mohol legitímne používať pojem slovenský obyvateľ. S vlastnými, presne vymedzenými hranicami dostalo Slovensko právnu teritoriálnu subjektivitu. Prvýkrát v dejinách sa z neho stal celistvý administratívny celok. Zmenila sa aj územnosprávna stratifikácia. Zaniklo provizórne Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a zrušili sa župy. Bratislava sa prvýkrát stala hlavným mestom Slovenska, strediskom celokrajinských orgánov a sídlom Jána Drobného, prvého prezidenta Slovenskej krajiny.

I keď niektorí vynikajúci právni teoretici nepovažovali za žiaduce v štáte silou mocou unifikovať verejnú správu, zákonom o krajinskom zriadení k tomu prišlo a malo to niekoľko výhod. Čechy, Morava, Sliezsko, Slovensko a Podkarpatská Rus sa začali aj navonok prezentovať ako jednotné československé územie. Predsa len provizórne zriadené české zeme, slovenské župy a nezrealizovaná autonómia Podkarpatskej Rusipôsobiliv zahraničných, politicky spriatelených kruhoch prinajmenšom rozpačito.

Pre rast životnej úrovne obyvateľstva a rozvoj slovenských regiónov bola oveľa dôležitejšia finančná stránka. A v skutku, Slovensko sa touto reformou stalo bohatším. Nielenže malo prvýkrát v histórii svoj vlastný rozpočet, ale disponovalo aj značne vyššou finančnou sumou než bol súčet všetkých župných rozpočtov. Nešlo pritom o malé číslo. Zatiaľ čo župy v roku 1927 mali spolu rozpočet vo výške 112 miliónov korún, v roku 1931 disponovala Slovenská krajina už sumou 372 miliónov korún. Išlo tak o výrazný 200% nárast financií, bez ktorých by dôsledky Veľkej hospodárskej krízy zasiahli zaostalé Slovensko nepochybne bolestnejšie. Už v počiatkoch existencie plnil tak slovenský rozpočet aj úlohu štítu, resp. regulátora dopadu hospodárskej krízy.

V tomto hospodársky a sociálne náročnom období navyše krajinské zriadenie zocelilo a stmelilo slovenské politické elity naprieč vtedajšou straníckopolitickou štruktúrou. Slovenská krajina s vlastným zastupiteľstvom budovala pocit príslušnosti a zodpovednosti k jednému celku. Zo zasadnutí tohto zastupiteľstva síce nevymizli slovné šarvátky, ale poslanci si prvýkrát uvedomili, že už nemožno čakať pomoc len od Prahy. Bola vážna hospodárska kríza a centrálne orgány sa prvýkrát reálne delili o svoje kompetencie aj s oficiálnym celoslovenským orgánom. Mnohí poslanci si uvedomovali svoju zodpovednosť a hľadali cesty k mnohým konsenzom z hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti. Je tak prinajmenšom pozoruhodné, že uznesenia krajinského zastupiteľstva bývali, až na príznačné negativistické správanie komunistov, takmer vždy jednomyseľne odsúhlasené. Slovenskí politici sa tak naučili viesť dialóg, akceptovať názor toho druhého, ustupovať od nerozmysleného, pristupovať k reálnemu. V čase demokracie, či už tej československej, alebo dnešnej slovenskej, priam vítané formy politickej kultúry.

Slovensko už nielen fakticky, ale aj právne vystupovalo v rámci republiky ako územie so špecifickým charakterom, potrebami a významom pre štát. Reforma verejnej správy dala Slovensku zelenú v rozhodovaní nad niektorými hospodárskymi, sociálnymi, kultúrnymi a humanitárnymi záležitosťami. Preniesla tak časť bremena zodpovednosti a práce z pražských orgánov na bratislavské. Aj keď slovenské krajinské zastupiteľstvo malo značne obmedzenú legislatívnu právomoc, mohlo už vstupovať do zaujímavých hospodárskych zmluvných vzťahov, formulovať vlastné hospodárske záujmy a riadiť činnosť samosprávnych korporácií. Pražská vláda síce veľmi pomaly, no predsa len začala uvoľňovať svoje „materinské objatie“ a dospievajúcemu Slovensku povolila v niektorých veciach rozhodovať samostatne.

oklieštené právomoci
Napriek viacerým pozitívnym stránkam mal však zákon z hľadiska demokratizácie verejného života niekoľko nedostatkov. K jeho návrhu bolo podaných až 600 pozmeňujúcich návrhov, čo nepochybne dokazuje, s akou vážnosťou a kritickým prístupom sa k nemu stavali poslanci. Bol síce vypočutý názor zástupcov zanikajúcich žúp, ale ich návrhy neboli prakticky vôbec zohľadnené.

Občania si síce mohli voliť svojich zástupcov do obcí a miest, ale na úrovni Slovenskej krajiny boli niekoľké obmedzenia. Do krajinského zastupiteľstva mohli voliť len po dovŕšení 24 rokov a iba dve tretiny poslancov. Zvyšnú tretinu dosadzovalo pražské ministerstvo vnútra, a to v podobe odborníkov na verejnú správu.

Slovensko síce malo svojho prezidenta, ale v skutočnosti bol iba prednostom krajinského úradu. Spolu s viceprezidentom bol menovaný prezidentom republiky. Hlava slovenskej krajiny, poslanci zastupiteľstva, krajinský úrad i komisie mali výrazne obmedzené právomoci. Boli pod kontrolou ministerstva vnútra, ktoré si dbalo na dodržiavaní ich apolitickej činnosti. Krajinský úrad mohol v niektorých prípadoch zasahovať do súdnictva, v niektorých veciach mohol krajinský prezident dokonca rozhodovať aj autonómne. Jeho uznesenia však podliehali schváleniu ministra vnútra. Okrem toho zvykla centrálna vláda necitlivo zasahovať do rozpočtu a redukovať ho.

Regulovaná decentralizácia sa dala do istej miery chápať, keďže krajinské zriadenie bolo schválené v čase prijatia viacerých zákonov o bezpečnosti republiky. Na politickej scéne sa totiž objavili československí fašisti, komunisti hrozili proletárskou revolúciou, ľudáci donedávna obhajovali svoju fašistickú Rodobranu a anglický lord Rothemere vyvolal búrku o revízii československých hraníc.

Krajinské zriadenie sa však dalo v príhodnom čase novelami zákonov a v závislosti od vnútropolitických a zahraničných pomerov upraviť smerom k decentralizácii. Tvrdil to aj Milan Hodža, ktorý saz premiérskeho kresla  v druhej polovici 30. rokov snažil presadiť zásadné reformy. Jeho evolučné decentralizačné plány však na jeseň 1938 prekazila európska bezpečnostná kríza.

Vznik demokraticky orientovanej Slovenskej krajiny so svojimi kladmi i zápormi stál mnoho trpezlivosti vtedajších politikov a právnych teoretikov. Napriek tomu sa v súčasnosti prakticky vytratila z povedomia širšej spoločnosti. Zato totalitná slovenská autonómia a slovenský štát s fašizoidnými tendenciami a deportáciami Židov do vyhladzovacích táborov sa dodnes teší u časti laickej verejnosti veľkej obľube a nepochopiteľnej glorifikácii. Kde sa stala chyba?

.lukáš Krajčír

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/spolocnost/49030/zabudnuta-slovenska-krajina/