Publikácia na pohoršenie

 
Koncom roka 2012 bola vydaná  152-stránková publikácia pod názvom Poklady ľudovej kultúry, ktorú zostavil  Miroslav Sopoliga, riaditeľ Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Publikáciu vydalo  Občianske združenie  Spoločnosť  priateľov Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku / aj napriek tomu, že oficiálne názov múzea rusínsko-ukrajinskeho neexistuje/.

Autor chce  v  napísanom texte  predstaviť čitateľovi ľudové výtvarné umenie v ukrajinskej oblasti východného Slovenska.  Prekvapuje ma   neznalosť zemepisu východného Slovenska. Veď ukrajinskej etnickej oblasti na východnom Slovensku niet a pokladať kultúrne dedičstvo Rusínov žijúcich na Slovensku za ukrajinskú je  vrchol  fanatizmu autora, pretože tento neakceptuje výsledky sčítania ľudu tak z roku 199,1 ako aj  najnovšie výsledky sčítania ľudu z roku 2011.

 

Autor nerešpektuje ani  uznesenie vlády SR č. 324 z  28. apríla 1999 na základe ktorého bolo oficiálne uznaných jedenásť národnostných menšín na Slovensku / neskôr bol počet národnostných menšín rozšírený o národnosť ruskú a srbskú/. Žiadna rusínsko-ukrajinská národnosť na Slovensku nebola uznaná,  aj keď  20. januára 1990 pri zmene proukrajinskej politickej organizácie  Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúci  jej bývali členovia sa pokúsili umelo vytvoriť národnosť Rusín-Ukrajinec z dôvodu, že takýmto spôsobom privábia Rusínov k umelo vytvorenej  tzv. národnosti, ku ktorej sa pri posledných sčítaniach ľudu nik neprihlásil.  V histórii Rusínov takáto národnosť nikdy neexistovala a Rusíni do roku 1945 neboli zaťažení pomenovaním  názvom Ukrajinec, ktorý začali u nás presadzovať ukrajinski nacionalisti  a ktorí k nám za tým účelom prišli z Haličiny.

Násilná nedemokratická  ukrajinizácia Rusínov na Slovensku bola po roku 1945 robená  administratívnou  metódou proti vôli rusínskeho obyvateľstva. Výsledkom násilnej nútenej  ukrajinizácie Rusínov je skutočnosť, že takmer 66 % pôvodného rusínskeho obyvateľstva po roku 1952  sa hlási k slovenskej národnosti. Tento údaj odzrkadľuje  nielen násilnú nútenú ukrajinizáciu Rusínov, ale aj svojvoľné narábanie s Rusínmi–Lemkami v Poľsku po roku 1944 a najmä po akcii Visla v roku 1947 a  zmanipulovaným odsunom Rusínov zo Slovenska na Ukrajinu v roku 1947 v počte viac ako 12000 občanov. Veľký vplyv mala aj skutočnosť, že minister vnútra po roku 1945 zastrašoval Rusínov slovami, že všetci  budú vyvezení na Ukrajinu. Trpká skúsenosť z nedávnych čias Rusínov tak zastrašila, že niekdajšie rusínske povedomie  bolo pod vplyvom strachu veľmi oslabené a má neblahé následky aj v súčasnosti. Je zarážajúce, že aj  keď od začiatku  demokratizačného  procesu uplynulo štvrťstoročie, autor publikácie stále fanatický zotrváva na pozíciách bývalého  ÚV KSS, ktorý tvrdo a nekompromisne prikazoval ukrajinskú orientáciu Rusínom.
 

Je veľmi ťažko pochopiť, aké dôvody ženú pána Miroslava Sopoligu k tomu, aby  bohaté kultúrne dedičstvo Rusínov pripisoval Ukrajincom, aby Rusínom pripisoval 12 rôznych pomenovaní ich národnosti a už vonkoncom nechápem dôvody uvádzať číslo 150 tisíc obyvateľov národnosti  rusínskej žijúcich na Slovensku, keď v skutočnosti na viac ako 250 rusínskych obciach žije okolo  250 tisíc obyvateľov, ktorí medzi sebou užívajú svoj materinsky rusínsky jazyk.  Zaslepenosťou autora je aj skutočnosť, že ak v publikácii uvádza , že: “ aj keď oficiálne štatistiky z  posledných  sčítaní ľudu u nás vykazujú   3O-40 tisíc občanov Slovenska rusínsko-ukrajinského pôvodu". Je to vyložená nepravda, dezinformácia a autor sa snaží stoj, čo stoj  čitateľov oklamať nepravdivými údajmi. Takáto blamáž nijak raz nesvedčí o tom, že autor má skutočne objektívne poznanie o tom, o čo sa v publikácii píše a kto je nositeľom práva na bohaté kultúrne dedičstva Rusínov na Slovensku. Veď Rusíni Slovenska nikdy neboli pod Ukrajinou a majú svoju vlastnú kultúru vytvorenú vo svojej domovskej vlasti - Slovenskej republike. 

Zahanbujúcou skutočnosťou je, že aj samotné Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku pozostáva z prevažnej väčšiny exponátov patriacich rusínskej kultúre. Veľkým paradoxom je, že vedenie  Slovenského národného múzea v Bratislave doposiaľ nezaujalo svoje odborné stanovisko k tomu, že svidnícke múzeum si neprávom privlastnilo  kultúrne dedičstvo Rusínov Slovenska. Zarážajúca je skutočnosť, že Úrad vlády SR  na takéto obsahom pomýlené publikácie poskytuje finančné prostriedky.
 

Aké skutočné výsledky boli dosiahnuté pri poslednom sčítaní ľudu z roku 2011 v Slovenskej republike?
-k rusínskej národnosti sa prihlásilo  33 482 občanov, k  materinskému jazyku 55 469,
-k ukrajinskej národnosti sa prihlásilo  7430 občanov a k ukrajinskému jazyku  5 689,
-k ukrajinsko-rusínskej národnosti sa neprihlásil ani jeden občan Slovenska. Uvedené argumenty svedčia o tom, že autor zámerne zneužíva výsledky sčítania ľudu  a bezdôvodne Rusínom nalepkuje neexistujúcu národnosť rusínsko-ukrajinskú.
 

Podľa výsledkov sčítania ľudu v 124 obciach počet Rusínov prevýšilo 20 % a ani v jednej obci na Slovensku niet 20 % občanov hlásiacich sa k ukrajinskej národnosti. Podľa urobeného prehľadu ani v jednej obci Slovenska občania neužívajú ukrajinský jazyk. Pokladať rusínsky jazyk za ukrajinský je najväčším omylom. Autor publikácie by si mal už uvedomiť, že na Slovensku rusínsky jazyk bol kodifikovaný a je živým jazykom.
 

V rokoch 1921 a 1930 k ukrajinskej národnosti v bývalej ČSR sa neprihlásil ani jeden občan,  na  druhej strane k rusínskej národnosti sa prihlásilo v roku 1921  461 849 a v roku 1930  549 169 občanov/ včítane Podkarpatskej Rusi, ktorá v tom čase bola súčasťou ČSR/ .
 
Je veľkou naivnosťou, tak autora publikácie, ako aj jeho oponentov privlastňovať  rusínske poklady ľudovej kultúry výlučne ukrajinskej národnosti, resp. ukrajinskej etnickej oblasti Slovenska. Autor pozabudol skutočnosť, že aj na obciach so slovenským obyvateľstvom sú veriaci východného obradu /okres Michalobvce, Sobrance, Trebišov/ a podľa toho, ako píše M. Sopoliga, aj tieto obce patria k  ukrajinskému etniku?  Ikony, ich názov pochádza z gréckeho slova „ eikon“ a znamená obraz. Ikona je svätý obraz a zbožne uctievaný kultový predmet v cirkvách východného obradu. Privlastňovať ikony Rusínom-Ukrajincom je veľkou odvahou aj preto, že veriacim východného obradu sú aj príslušníci viacerých národnosti a po druhé národnosť Rusín-Ukrajinec je iba výmyslom autora a ukrajinizátorov rusínského obyvateľstva po roku 1945. 
 

V prípade neodborných a dezinformačných  postojov autora k otázkam národnostného zloženia obyvateľstva na Slovensku veľmi znižuje význam rusínskej kultúry, ktorá rozhodne obohacuje celoslovenskú kultúru a je jej pevnou súčasťou.
 
Uvedená publikácia, ktorá privlastňuje rusínsku kultúru výlučné Ukrajincom, prináša čitateľovi dezinformácie a vôbec  neprispieva k obohateniu objektívneho  poznania kultúry Slovenska v terajšom 21. storočí.  Do veľkej miery poškodzuje záujmy správneho objektívneho vedeckého šírenia kultúrnych hodnôt nielen rusínskeho obyvateľstva, ale aj podcenením hodnôt kultúrneho dedičstva v Slovenskej republike.
 

Nebolo by správne, ak by som zamlčoval skutočnosť, že aj mnohé publikácie vydané spomínaným autorom, svojím obsahom nezodpovedajú reálnej skutočnosti v národnostnej politike nášho štátu. Aj tento fakt by mala zaujímať viac vedenie Slovenského národného múzea v Bratislave a mali by zabrániť, aby práva Rusínov u nás neboli zneužívané a poškodzované publikovaním  nepravdivých údajov uvedeným autorom.
 
Ivan Bandurič, Bardejov