Rasizmus po slovensky

 

V poslednom čase som bola nútená stráviť viac času v čakárni u lekára. Na chodbe sú oproti sebe dve rôzne špecializované ambulancie, pred ktorými vždy čaká nemálo ľudí. Pri jednej z návštev som si všimla mladú mamičku, ktorá podľa veľkosti tehotenského bruška bola minimálne v ôsmom mesiaci. Sedela v čakárni už keď som tam prišla ja. Chvíľu sa okolo nej motal asi poldruharočný synček, ktorého potom ocino zobral von. Z ich tichej konverzácie som vytušila, že už čakajú dosť dlho. Mamička si tam posedela ešte ďalšiu hodinu a pol, kým sa dostala dovnútra. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že čakala tak dlho kvôli tomu, že bola Rómka.  Slušná, tichá, nenápadná. K malému synčekovi sa správala láskavo, tíšila ho, snažili sa nevzbudzovať pozornosť . Všetci traja boli pekne oblečení, pred vstupom do chodby mali odparkovaný športový kočiar.

 

Nuž čo, ľudí bolo v ten deň veľa. Možno tí, ktorí sa dostali dovnútra skôr, aj keď prišli až po nej, boli objednaní. Mamička vyšla z ambulancie s kľúčom od WC v ruke – potrebovala si odskočiť. Manžel so synom naloženým v kočiari ju už netrpezlivo čakali. O malú chvíľu už bola naspäť a v snahe vrátiť sestričke kľúč klopala na dvere. Dvere sa však neotvárali. Klopala opäť, spýtavo sa dívala na manžela a mrnčiaceho chlapca v kočiari. Všetci ľudia v čakárni sa dívali do mobilu alebo na špičky topánok. Sedela som ďalej od dverí  neveriacky sa dívajúc, že naozaj nikto z ľudí v jej blízkosti sa neponúkne, že ten kľúč vráti za ňu, nech už uteká odtiaľ preč. Vstala som teda a vzala kľúč od nej ja. Veľmi úctivo mi ďakovala a mne zostal z toho dňa zvláštny pocit kdesi pri duši.

 

Do rovnakej čakárne som sa znova vrátila o pár týždňov. Ľudí bolo, ako vždy, dosť. Napriek tomu však zopár sedadiel na plastových stoličkách, pospájaných po tri, či štyri dohromady, bolo voľných. Sadla som si a oproti som si hneď všimla inú rómsku mamičku, čakajúcu s asi osemročným synom. Chlapec podriemkával, opieral sa o mamu a ona ho nežne hladila po vlasoch. O pár minút dokrivkali pred ambulanciu starší manželia – asi sedemdesiatroční deduško s babičkou, opierajúc sa jeden o druhého. So sestričkou pri dverách prehodili pár slov a tá ich poslala na chvíľu si sadnúť a počkať v čakárni. Porozhliadli sa teda a zistili, že dve miesta pri sebe sú voľné len vedľa rómskej mamičky so synom.  Na prvý pohľad bolo jasné, že si vedľa nej nesadnú. Hľadali očami, nerozhodne prestupujúc, trápne sa obzerajúc a mlčky sa dohadujúc očami. V jednej chvíli sa zadívali na mňa a už-už som myslela, že ma požiadajú o uvoľnenie miesta, keďže vedľa mňa bolo jedno sedadlo voľné. Nakoniec sa radšej rozdelili a každý si sadol na inú stranu čakárne. Zadívala som sa na Rómku oproti a na chvíľu sa nám pohľady stretli. V jej posmutnelých očiach som si za tie dve sekundy stihla prečítať len toľko, že je presne na takéto reakcie zvyknutá.  Rozprávkovo pôsobiaci dedko s babkou v tej chvíli stratili čaro, ktoré sa nad nimi vznášalo, keď vstúpili do čakárne. Ostali z nich len dvaja starí ľudia plní predsudkov, ktorí sa napriek svojmu pokročilému veku nedokážu na ľudí pozerať objektívne.

 

Je pravda, že u nás na východe žije veľa Rómov. Je veľa takých, ktorí smrdia na desať metrov, hlučne vykrikujú, sú neprispôsobiví, nestarajú sa o nič a len využívajú to, čo im štát dáva. Ale sú tu aj takí, ktorí sa snažia začleniť do našej spoločnosti. Ich deti chodia do školy, bývajú mimo osady, čisto sa obliekajú, snažia sa nájsť si prácu a žiť tak, ako my ostatní. Napriek tomu však často nie sme schopní rozlišovať medzi týmito dvoma skupinami a prijať medzi seba tých, ktorí sa o to snažia. Možno len malým kamarátskym gestom alebo úsmevom im dať najavo, že patria k nám, keď sa tak sami rozhodli. Lebo keď ich neprijmeme, nikdy sa nič nezmení.

 

Juliana Horváthová 

 

Zdroj: http://julianahorvathova.blog.sme.sk/c/360573/rasizmus-po-slovensky.html