Reakcia na vystúpenie Miroslava Sopoligu pred univerzitnou verejnosťou v Užhorode

Hoci sa s pánom riaditeľom osobne poznám, nikdy by som si nepomyslel, žeby mohol vysloviť toľko znevažujúcich slov, lží a nadávok na adresu Rusínov Slovenska. V Užhorode na tamojšej Štátnej univerzite pán Sopoliga prezentoval svoju najnovšiu knihu v ukrajinskom jazyku. V krátkosti uviedol, aká je to kniha, ako dlho na nej pracoval a charakterizoval jej obsah. Hneď za ním uvedenú knihu prezentoval literárny vedec a historik Belej. Potiaľ by bolo všetko v poriadku. Prezentácia však pokračovala tým, že autor knihy sa pustil do priamych obvinení, neprávd a dokonca aj nadávok, čo ma nesmierne prekvapilo.

Pán Miroslav Sopoliga, Dr.Sc., riaditeľ svidníckeho múzea, vyhlásil, že u nás na Slovensku bol smutne známy program deukrajinizácie, ktorý podľa neho organizovali Rusíni. Neprekážalo mu, a ani to nijako nespomenul, že všetci Rusíni na Slovensku boli od začiatku 50. rokov minulého storočia zo dňa na deň vyhlásení za Ukrajincov, proti čomu nebolo nijakého odvolania. Kto sa s tým nezmieril, prípadne prejavil istú nespokojnosť, toho vyhlásili za buržoázneho nacionalistu. Umlčaní boli nielen hrdí Rusíni, ako páni Babej, Farinič, Karamán, Židovský a ich sympatizanti, ale odsunutý bol aj známy antifašista a odbojár Vasiľ Kapišovský z prešovského kraja do zátišia pri Bratislave, aby v Prešove neprekážal ukrajinizácii Rusínov.

Pán riaditeľ sa ďalej sťažuje, že prevažná väčšina našich inštitúcií zanikla. Ale veď to vy, KSUT-ovci, ste si ich založili a vy ste ich aj zrušili, keď ste sa presvedčili, že už neslúžia vašim účelom. Pán Sopoliga ďalej uvádza, že „všetky naše trápenia vyplývajú z problémov, s ktorými zápasí Ukrajina“. Podľa neho má Ukrajina syndróm bezradností či neodlučiteľností od svojho staršieho brata... „Naše nešťastie je v tom,“ zdôrazňuje, „že Ukrajina nie je politicky stabilná, ekonomicky silná. Ale keď sa takou stane, zmiznú všetky naše nešťastia. Bude sa budovať na základe jednotnej ukrajinskej idey, jazyka. Preto pre nás (to znamená – Ukrajincov na Slovensku – pozn. V. Chomu) je podivné, že tu u vás sa špekuluje o akýchsi štátnych jazykoch. A to, verte mi, má negatívny vplyv na nás... Preto sa u nás stretávame s určitou zakomplexovanosťou ľudí, čo majú ukrajinský pôvod. Preto začínajú špekulovať okolo národnosti.“ Ako vidieť, pán riaditeľ svidníckeho múzea sa podujíma riešiť sakramentsky ťažké úlohy ukrajinského štátu, ktorý si s nimi nevie sám poradiť.

„Ale všetci tí, čo sa sami hlásia k Rusínom, či k Rusnákom,“ neúnavne pokračuje pán Sopoliga, „vedia, že naša kultúra má spoločné korene...“ Mimochodom – akoby ostatné slovanské národy nemali spoločné korene. Každý z nich sa však hlási k svojej národnej identite odlišnej od iných slovanských národov. Rovnako aj Rusíni. Rusínska národnosť je odlišná od ukrajinskej, vyvinula sa z iných historických podmienok. Má inú mentalitu, ľudovú kultúru a obyčaje. Spolu s inými národmi podkarpatskej oblasti si budovala svoj národný osud – iný než mala ukrajinská národnosť, z ktorej sa vyvinul neskôr ukrajinský národ. Preto sa Rusíni cítia ako autochtónny stredoeurópsky národ, ktorý má právo na slobodný život v spoločnom štátnom útvare so Slovákmi a inými národnosťami.

Ďalej sa pán riaditeľ sťažuje, že „...rusínska karta nám (to znamená – funkcionárom bývalého KZUP, či terajšieho Zväzu Rusínov-Ukrajincov Slovenska) spôsobila veľké škody“. Na druhej strane však tvrdí, že „rusínske hnutie v skutočnosti neexistuje, ide len o niekoľko politikárov a komediantov, ktorí sa vydávajú za politikov“. Ide vraj „o niekoľkých psychopatov“. Žeby pán riaditeľ rozmýšľal podľa známeho porekadla: Podľa seba súdim teba?

Aká bezhraničná nenávisť musí napĺňať pána Sopoligu, keď kvôli nej klesol až na úroveň ľudskej spodiny, ktorá nerozmýšľa o morálnych hodnotách „svojho“ osvojeného národa a znevažuje svojich spoluobčanov – Rusínov. Alebo žeby toľkú zlobu vydoloval z dlhodobých riadiacich skúseností? Nečudo, že na Slovensku nemá takmer žiadnych stúpencov okrem zopár bývalých funkcionárov Kultúrneho spolku Ukrajincov, kým počet uvedomelých Rusínov sa neustále zvyšuje (v roku 1991 –17-tisíc, v roku 2001 – vyše 24-tisíc a 55-tisíc sa prihlásilo k materinskému rusínskemu jazyku). To je logika histórie, nie prezentačné táraniny. Pritom od „nežnej“ revolúcie dodnes sa počet Ukrajincov na Slovensku znížil na 7-tisíc! Tieto údaje však pán Sopoliga akosi zabudol uviesť pred užhorodskou univerzitnou verejnosťou. Možno z prílišnej skromnosti...

Nakoniec jedna poznámka – pán riaditeľ sa chválil, aké unikátne a bohaté zbierky má „jeho“ múzem. Zabudol dodať, že sú to cenné zbierky rusínskej národnej kultúry a umenia, vrátane známych kostolíkov karpatského regiónu. Áno, je to skvelá a jedinečná zbierka a Rusíni sú na ňu hrdí, lebo je ich dedičstvom. Boli sme svedkami neuveriteľného znevažovania a nadávok, ktoré ste si, pán riaditeľ, dovolili vysloviť na adresu svojich spoluobčanov príbuznej rusínskej národnosti, tej, z ktorej pochádzate aj vy sám. Váš postup ma mimoriadne nemilo prekvapil.

Vasiľ Choma