Reakcia na zlúčenie svidníckeho Gymnázia duklianskych hrdinov a udalosti posledných dní

„Mesto Svidník a aj okres za posledné roky vyzerá ako človek, ktorý stráca silu, energiu a pomaly umiera“

Renáta Diničová, primárka

Udalosti posledných dní, ktoré sa odohrali v meste Svidník ma prinútili položiť si túto otázku niekoľkokrát za posledný mesiac. Kto som a prečo kladiem túto otázku? Nuž preto, že som mala za posledný mesiac možnosť vidieť ako miestna samospráva má „záujem na rozvoji“ svojho vlastného mesta a nepriamo aj celého regiónu.

A musím sa priznať, že to bol pre mňa kultúrny, ale hlavne intelektuálny šok, kedy vám „ostáva rozum stáť“, kto reprezentuje mesto a rozhoduje, ktorým smerom pôjdeme. Pýtala som sa sama seba, čo sa to za posledných 8 rokov deje, že mesto sa mení na prázdne haly, zatvárajú sa malé obchodíky, v meste mimo pracovný čas málokoho stretnete? A prečo nám mladí odchádzajú a nechcú sa vrátiť? Veď, keď my sme boli mladí, chceli sme vidieť svet, ale vedeli sme, že chceme prísť domov a rozvíjať svoj región. Mesto Svidník a aj okres za posledné roky vyzerá ako človek, ktorý stráca silu, energiu a pomaly umiera.

V úvode sa však patrí predstaviť, kto som a čo som. Som občiankou tohto regiónu, žijem v priľahlej obci mesta Svidník, kde pôsobím aj ako obecná poslankyňa a pracujem ako lekárka a zároveň aj ako primárka na tzv.  ARO. Vrátila som sa takmer po dvadsiatich rokoch, aby som postarala o svojich rodičov a aby som aj na tomto kúsku Slovenska, ktoré je mojím domovom, rozvíjala to, čo som sa naučila vo svete. Svoj čas som delila medzi prácu, pacientov a rodinu.

No začali prichádzať udalosti, ktoré rozhýbali rovnováhu v regióne okamihom, keď sa malo zrušiť gynekologicko-pôrodnícke oddelenie a pôrodnica a v ďalšom kroku aj akútna nemocnica pre tento región. Bol to veľmi ťažký boj, kde nám vysvetľovali, že sme sa zle narodili a ešte väčšia chyba je, že sme tu ostali žiť. Vtedy sa za nemocnicu verejne postavili ľudia a ich hlasy a aj hlasy zamestnancov navonok prezentovali iba dvaja poslanci VÚC p. Vook a p. Jakubov a neskôr sa k nim pridali aj mieste samosprávy. To, že verejne vystúpili, chcelo veľa odvahy z ich strany, pretože nevedeli do akých vôd vstúpia. Ľudia regiónu im boli vďační za to, že ich niekto počúval a bol ochotný sa ich zastať. Aj napriek všetkým argumentom, dátam a nesúhlasu celého regiónu sme o pôrodnicu prišli. No ostala nám akútna nemocnica a my sme tu ostali ďalej žiť. Protivník, proti ktorému sme bojovali mal moc, peniaze, vplyv a svoje plány a my sme boli len jedna kocka v skladačke. Mal predstavu, že nič sa nedeje, veď to len ľudí premiestnime do vedľajšej „našej“ nemocnice. No život ukázal, že ľudia nie sú ako knihy na poličke, ktoré preložíš, kde chceš. Vybrali si svoju cestu, nie tú, ktorú im niekto určil. Bolelo a bolí to dodnes, že sme museli prísť rozhodnutím majiteľa o jednu základnú časť zdravotnej starostlivosti pre tento zle dostupný región, no museli sme sa naučiť s tým žiť. A život šiel ďalej...

Menili sa vlády, poslanci aj primátori. Každý chcel po sebe niečo zanechať a svoju predstavu nazval pojmom „reforma“ akoby to malo byť niečo, čo nikto iní pred nimi neobjavil a po nej sa bude ľuďom „žiť oveľa lepšie.“

No všetky tie reformy sa vždy začínali ďaleko od tých, ktorí ju presadzovali a vždy na najmenej rozvinutých častiach Slovenska. Veď čo už, tam nie je toľko ľudí, aby bol nejaký problém. Slovensko je „po Poprad a možno po Prešov“, ostatné časti nie sú dôležité. No pojem „reforma“ v preklade týchto ľudí vždy znamenal zrušenie alebo zlúčenie nejakého úradu, inštitúcie či školy. Nedostatok práce, zlé cesty, postupné miznutie základnej sociálnej infraštruktúry a masírovanie médiami, že oplatí sa žiť len vo veľkom meste, viedli k odchodu mnohých ľudí z malých regiónov. Logické by sa zdalo, že regióny začnú bojovať o svojich občanov, aby tu ostali alebo sa aspoň vrátili po rokoch a chceli to niekam posunúť dopredu. No opak je pravdou. Ľudia v každodennom zhone a v boji o slušné prežitie len okrajovo vnímali miestnu politiku, veď čo už by nám tu mohol niekto vziať, keď tu takmer nič neostalo? Len úrady, polícia, pár škôl, kostoly a niekoľko malých firiem. A tak ľudia v komunálnych voľbách volili takmer vždy tie isté tváre, ktoré sa vymenili len generačne a sľubovali, že budú zastupovať región, aby sa rozvíjal, veď sú mladí a ostali tu žiť. Vytvárali sa kluby a spolky, kto koho bude podporovať, koho treba potlačiť za poslanca, aby bol pri zdroji informácií a rozhodnutí pre seba a jemu blízkych ľudí. S tichým súhlasom spoločnosti, keďže mnohé rozhodnutia boli o jednotlivcoch, všetko fungovalo ako hodinky. Vo VÚC máme troch poslancov, ale verejne, ak treba vyjadriť svoj názor v prospech regiónu je počuť vždy len jedného a toho istého poslanca p. Vooka. Naši ďalší volení zástupcovia p. Iľkanin a p. Hirčko sa buď verejne neprejavia, alebo ak je treba región podržať a ísť aj proti prúdu, tak sa postavia „na stranu víťazov“ aj za cenu, že pôjdu proti regiónu. A tak prišiel okamih, kedy bolo potrebné rozhodnúť o veci, ktorá už však mala vplyv na mesto a aj celý región. Začal sa boj o stredné školy v mene „reformy školstva“, ktorú nazývame optimalizácia, podobne ako to bolo s nemocnicami. VÚC aktívne vstúpila do tejto reformy, veď ona je tá, ktorá ich má pod palcom a vie čo je pre koho dobré. Vypracovala svoju verziu návrhu, ktorá škola má ostať a ktorá sa má zlúčiť, bez vedomia väčšiny poslancov VÚC (požehnanie si pýtala len od verných z klubu KDH a s nimi spolupracujúcimi) ako aj bez vedomia samotných samospráv. Prvým veľkým šokom pre všetkých bolo, že aj keď optimalizácia sa mala týkať hlavne odborného školstva zo strany prešovského VÚC išlo o spájanie hlavne gymnázií v malých okresných mestách s inými odbornými školami. To, že vedúci odboru školstva PSK p. Furman dehonestval Gymnázium duklianskych hrdinov na školu, ktorú „skončí každí, kto okolo nej prejde“ vyvolalo v regióne veľkú nevôľu a patričnú odozvu. Hlavným argumentom VÚC, pre spojenie GDH, ktorý predložil ministerstvu bolo, že „projekt spojenia týchto škôl efektívne využije a zabezpečí pedagogický potenciál v prípade dočasnej neprítomnosti“ (to je doslovná citácia z predloženého projektu). Všetkým ľuďom s priemerným vzdelaním je jasné, že spojenie odbornej školy, ktorá je zameraná na ekonomiku a spojenie gymnázia, ktoré má všeobecný rámec a predmety, ktoré sa na predmetnej odbornej škole ani nevyučujú, je absolútny krok vedľa. Každá z týchto škôl je výnimočná v svojom odbore, ktorému sa venujú, ale tak ako neviete zmiešať olej s vodou, tak neviete prepojiť ani odborné a všeobecné školstvo. A tak VÚC vytiahlo iný argument, ktorý sa opiera o ministerstvo školstva, a to počet žiakov, ktorí by mal byť aspoň 400 na škole, aby to bolo efektívne fungovanie. Toto číslo je v takýchto regiónoch ako Svidník na úrovni rozprávky. A tu už sa prejavili aj páni poslanci p. Iľkanin a p. Hirčko, ktorí začali vehementne obhajovať toto spojenie ako výborný krok pre región. V tom čase sme nevedeli, že toto spojenie je hlavne o budovaní športovej haly, ktorá však musí byť pri škole s adekvátnym počtom žiakov. To mi p. Hirčko vysvetlil až neskôr na rade školy, aký máme mi tu v Svidníku dlh voči volejbalu, ale hlavne čo je potrebné pre zdravie človeka, a to šport, konkrétne práve spomínaný volejbal. Vyzeralo to, že ešte potrebujem „doštudovať“ čo je podstata zdravia človeka.

V čase, keď sa malo rozhodovať o tom, či sa GDH spojí so Spojenou školou alebo nie na pôde VÚC k tomu nedošlo, pretože do hry vstúpili primátori malých okresov, a teda aj nášho, a požiadali VÚC, aby ich mohli mať pod miestnou samosprávou. A tak parlament VÚC túto zmenu odobril s podmienkou, že to odsúhlasia aj príslušné mestské zastupiteľstvá. No na začiatku to vyzeralo ako vec, ktorú si mestá nenechajú ujsť, aby mali kontrolu nad tým, čo im sídli v meste. Ľudia v meste aj širokom okolí boli presvedčení, že miestni poslanci túto zmenu podporia. A tu sa ukázala pravá tvár každého z nich, keď prišlo na lámanie chleba. Každý primátor môže presadiť len to, čo mu dovolia poslanci. Bolo verejným tajomstvom, že poslanci v poslednom období mali výrazne naštrbené vzťahy s primátorkou mesta z dôvodu im známych osobných požiadaviek, ktoré neboli splnené a rozhodli sa, že ukážu „svoju silu“ poslanca. A ako býva zvykom nehlasuje sa na základe argumentov a zdravého rozumu v prospech celku, ale ako povie klub či strana. A keďže naše miestne zastupiteľstvo má silný klub KDH (p. Matúš Majda, p. Ždiňák, p. Antoš, p. Miščík, p. Vencúrik) a s nimi spriaznených poslancov (p. Hvozdu, p. Pavla Olejára, p. Dudáša a p. Tyča) návrh primátorky mesta, ktorý bol podložený dátami, argumentmi ako aj podporou študentov, rodičov a obyvateľov mesta, aby Gymnázium DH prešlo pod správu mesta, nepodporili. A tu bol ten okamih, kedy som zo strany poslancov videla ako sa robí „miestna politika“. Hlavným mottom celého zastupiteľstva bolo, že oni sú rozpočtovo zodpovední, takže nechcú zaťažiť mesto dofinancovaním školy a bude vybudovaná nová športová hala. Tá čiastka, ktorú by mesto malo doplácať na školu je v kontexte toho, čo táto škola znamená pre región zanedbateľná položka. Na ozrejmenie pre všetkých vrátane väčšiny poslancov treba povedať, že financovanie akejkoľvek školy je z peňazí ministerstva, ktoré ich posiela samosprávam a tie následne školám podľa daného normatívu na žiaka a celkového počtu žiakov. Celkové dofinancovanie nášho gymnázia v roku 2024 bolo 3% nad celkový normatív, čo je minimálna záťaž pre akýkoľvek rozpočet. Je naozaj chvályhodné, ako v sebe našli toľkú zodpovednosť k financovaniu z mestského rozpočtu, len im akosi chýbala vtedy, keď si odsúhlasili „zaujímavé“ nájomné na svoje prevádzky, alebo keď sme financovali v desiatkach tisícoch športy, ktorým sa venuje len pár jedincov alebo sme financovali rôzne projekty, tak aby tam participovali práve títo miestni poslanci. V priamom prenose som videla ako sa prekrúcajú fakty a argumenty, hovoria sa polopravdy a ako danú problematiku majú „naštudovanú“ z toho čo im bolo povedané riaditeľom gymnázia p. Rodákom a na vyššom mieste, čiže od poslancov VÚC p. Iľkanina, p. Hirčka a p. Furmana. Po nesúhlasnom stanovisku MsZ ostali občania mesta, ale aj okresu v šoku a nerozumeli, ako sa mohli vlastní poslanci postaviť proti ľuďom, svojím voličom. To mi vysvetlil až na druhom zastupiteľstve p. Majda, ktorý ako hlavný argument svojho rozhodnutia mal, že to „je jeho názor a treba ho rešpektovať!“ a v tomto kontexte to viedli. Na priame otázky, aký to bude mať dopad na mesto, región, miestne školy nevedeli povedať žiaden relevantný argument, len že spojenie s miestnou základnou školou nie je dobré (veď to prezentoval aj riaditeľ miestnej školy p. Pasnišin), ale spojenie so základnou a odbornou školou VÚC je priam „živá voda pre gymnázium“. To, že tam boli rodičia, študenti aj občania mesta, ktorí s tým nesúhlasili, poslanci ignorovali v mene hesla „ideme rozbiť primátorku“. Ako žijú občania regiónu v priľahlých dedinách nemajú ani predstavu. Lenže páni poslanci zabudli na to, že oni tam nie sú pre svoje názory, ale pre to, aby zastupovali vôľu svojich voličov. Nikto z nich nemal mandát, aby v takejto veci rozhodli len na základe svojho názoru a proti vôli väčšiny obyvateľov mesta a regiónu. A tu na scénu prichádzajú ďalší aktéri, ktorí reagujú rýchlo a promptne a nestrácajú čas. A tak p. Hirčko, ktorého počujeme verejne len málokedy, ide v duchu víťaza na bránu a predkladá županovi VÚC mimoriadny bod na rokovanie. Adekvátne k tomu prečíta správu, ako majú poslanci hlasovať spolu s p. Iľkaninom s doporučením, aby budovu gymnázia VÚC ponúkla mestu na mestský úrad. Aby „neboli veľké problémy“ p. Vooka napadne župan cez jeho manželku, že aj on bol za zlúčenie týchto škôl, čo sa stalo hitom bulváru. Len pán župan zabudol povedať, že za túto „jeho údajnú požiadavku o prácu manželky“ ho odmenil tým, že mu zrušil pracovné miesto, aby VÚC mala na financovanie gymnázia. A tak p. poslanec, keďže nešiel v prúde bol adekvátne potrestaný. No ten aj napriek tomu, že bol politicky a ľudsky deklasovaný, pokračoval v obhajobe školy, mesta aj regiónu (za čo mu patrí uznanie a poďakovanie, že aspoň niekto sa ozve za obyčajných ľudí), no valcovali to poslanci KDH klubu s tým, že to „nechce mesto“, tak nie je čo riešiť. A tu je ten paradox, kde sa uplatnila vôľa a názor 9 poslancov MsZ a dvoch poslancov VÚC proti celému regiónu. Skladačka sa zložila a odpoveď kam kráča mesto Svidník a jeho región pod vedením takýchto poslancov mesta a VÚC je cesta, ktorá nevedie k rozvoju, ale úpadku, kde ostanú starí, chorí, tí ktorí nemajú kam odísť a miestne komunity.

Veď koľko návrhov ste počuli zo strany poslancov ako oživiť mesto a región? Alebo čo urobiť, aby sme pripravili podmienky na príchod nejakého investora či podnet na to, aby sa tu otvorila nejaká fabrika? To ako mesto vyzerá a ako ho vnímajú ľudia je výsledkom ich „dlhoročného snaženia“ a rozhodovania. Možno je zámerom, aby sme ako občania rezignovali a stratili záujem o veci verejné, ale keď nebude ľudí, tak ako mi povedal nebohý poslanec p. Tyč: „Doktorko nit ľudi, jak sa bude darity?“, tak nebude potrebný ani žiaden poslanec a aj tie haly budú len prázdnym bezduchým miestom.

V živote sú okamihy, ktoré už neviete vrátiť. Len raz sa narodíme a len raz zomrieme a len málokedy v živote máme šancu zmeniť dejiny. Mali sme túto jedinečnú šancu mať možnosť rozhodnúť sa pre stabilitu a rozvoj mesta a regiónu, ktorú poslanci v mene svojich záujmov zahodili. Aj Judáš, keď zrádzal Krista veril, že robí dobrú vec, ale história ukázala, že bol a navždy ostane zradcom. Za takéto rozhodnutia im sú určite vďační kolegovia - poslanci z iných miest a dedín Slovenska, lebo takáto politika vyháňa naše deti, ale aj nás aktívnych občanov preč, aby sme budovali iné mestá a dediny.

A záverom chcem verejne vyzvať poslancov VÚC p. Hirčka a p. Iľkanina, ako aj p. M. Majdu, ktorý je ideológom KDH v regióne a má úzke väzby na VÚC, aby v mene toho za čo bojovali a zahlasovali, čiže za spojenie gymnázia DH a Spojenej školy urobili aspoň jednu vec v prospech študentov aj pedagógov gymnázia, ktorí sú vlastne „v meste nechcení“, ale aj pre upokojenie atmosféry v meste a regióne, a to cestou odboru školstva PSK uplatnili § 29, ods. 4 Zákona 321/2025 Z.z. o školskej správe  s účinnosťou od 1.1.2026 v nasledujúcom znení: „Organizačná zložka alebo súčasť sa môže nachádzať na adrese mimo sídla príslušnej spojenej školy alebo spojeného školského zariadenia. Najmenej jedna organizačná zložka je v sídle spojenej školy alebo v sídle spojeného školského zariadenia.“

V praxi to znamená, že gymnázium môže ostať na svojom mieste v pôvodnej budove ako súčasť Spojenej školy so spoločným riaditeľom pre všetky tri školy. A budú rozpočtovo zodpovední aj voči VÚC, lebo nebudú potrebné žiadne finančné náklady navyše na úpravu inej školy.

Renáta Diničová,
primárka