RECENZIA: POP, Ivan: Malé dejiny Rusínov, Bratislava (ZIRS, 2010)

prof. Peter Švorc

Slovenskú i českú spoločnosť začali priťahovať dejiny Rusínov najmä po roku 1989. Súviselo to so zmenou spoločenských pomerov a s akceptovaním Rusínov  ako osobitného národa, ktorý sa začal po dlhom čase na Slovensku opäť hlásiť  o slovo. Záujem o Rusínov sa premietol do záujmu o literatúru zaoberajúcu sa  týmto obyvateľstvom a jeho osudmi. Kým v Čechách záujem siahal najmä na bývalú Podkarpatskú Rus, na Slovensku vari viac na územie severovýchodného Slovenska, kde žijú Rusíni ako susedia slovenského národa.

Ivan Pop, ktorého knihu  chceme predstaviť, patrí k historikom, čo dôverne poznajú dejiny Rusínov a  svoje poznanie sprostredkúvajú širšej verejnosti prístupným a zaujímavým  štýlom. Toto konštatovanie potvrdzuje aj jeho kniha pripravená na vydanie  Združením inteligencie Rusínov Slovenska s názvom Malé dejiny Rusínov.  Rozdelená je do 38 častí, v ktorých autor prechádza celými dejinami Rusínov,  ba začína už pravekom, a to charakteristikou územia, na ktorom žijú. Do  akejsi „prehistórie“ Rusínov spadá aj druhá časť knihy, kde píše o príchode  Bielych Chorvátov medzi slovanské kmene osídlené na južných svahoch Karpát, od ktorých Rusíni odvodzujú svoj pôvod. Uvádza však  aj stanovisko slovenskej, maďarskej a ukrajinskej historiografie, ktoré  odmietajú autochtónnosť karpatských Chorvátov, a ako hovorí autor, aj  karpatských Rusínov, a spoločne im prisudzujú len úlohu kolonistov v čase  valašskej kolonizácie. Tieto názory však odmieta ako nepodložené dôkladným výskumom.

Nasledujúce časti knihy predstavujú vývoj na území najmä dnešného  Zakarpatska po bitku pri Moháči a dôsledky, ktoré mala pre Uhorsko i jeho obyvateľstvo, vrátane Rusínov. Pomerne veľkú časť textu (v pomere k väčšine ostatných častí) venuje Ivan Pop problematike zmeny konfesionality rusínskeho obyvateľstva v kontexte reformácie a protireformácie. Popisuje zložitý a neraz i protirečivý prechod z pravoslávia k únii s rímskokatolíckou cirkvou a dôvody, prečo a ako sa to dialo obzvlášť na území dnešného Zakarpatska. Ďalšie kapitoly sledujú dejiny Rusínov v čase protihabsburských vojen, ich spojenie s Františkom II. Rákocim, činnosť  biskupa Jozefa de Camellis, ktorý prispel k účinnejšiemu presadzovaniu sa  gréckokatolíckej cirkvi medzi Rusínmi, reformu školstva a vznik rusínskych štátnych škôl, dopad reforiem Jozefa II. na rusínske obyvateľstvo, národné  obrodenie Rusínov, ktorí sa začali národne prebúdzať v závere 18. a  začiatkom 19. storočia. „Jar národov“ – revolučné roky 1848 – 1849 – neobišla ani Rusínov, hoci ich národné aktivity nedosiahli také rozmery ako  aktivity ostatných nemaďarských národov Uhorska. Išlo však o obdobie, ktoré malo vplyv na rusínsku inteligenciu a aj v neskorších rokoch 19. storočia poznamenaných maďarizačným úsilím Budapešti tvorilo aspoň spomienkovú opornú bázu pre neskoršie národné aktivity.

Ivan Pop pokladal za potrebné čitateľom priblížiť aj dve významné osobnosti národného obrodenia – a to Adolfa Dobrianskeho a Alexandra Duchnoviča. Toto rozhodnutie bolo správne, pretože všetky politické a kultúrne aktivity Rusínov od prelomu 19. a 20. storočia a v 20. storočí sa viazali na spomínané osobnosti, resp. na ich konanie a odkaz. Čitateľ tak získava aspoň tie hlavné informácie o rusínskych činiteľoch, ktorí ovplyvnili konanie svojich nasledovníkov.

Posledných dvanásť častí sa zaoberá dejinami Rusínov v 20. storočí. Autor tu podáva obraz rusínskej spoločnosti,  píše o ich politickej aktivizácii,  národných i štátotvorných snahách, ktoré sa prebudili v závere prvej  svetovej vojny a v prvých týždňoch po jej skončení. Jednou z posledných kapitoliek je časť nazvaná Problém „Ruskej krajiny“. Ivan Pop v nej opisuje  úsilie Budapešti o zachovanie Podkarpatska ako súčasti Maďarska. Jedným z  krokov malo byť aj vyhlásenie autonómnej provincie nazvanej Ruská krajna,  nie krajina. Krajna bola okrajovým územím Uhorského kráľovstva s relatívne  značnou samostatnosťou. Použitie pôvodného označenia istého typu administratívneho členenia Uhorska v už novom Maďarsku malo symbolizovať  starobylé slobodné postavenie obyvateľov Podkarpatska, resp. Ruskej krajny v  nových podmienkach. Tento plán však nevyšiel ani v podmienkach  demokratického Maďarska, ani v podmienkach boľševickej Maďarskej republiky  rád.

Ak sa v prvých častiach autor pomerne stručne zaoberal dejinami  Rusínov, prvej polovici 20. storočia venoval podstatne viac priestoru. Vidieť to aj na rozsahu všetkých nasledujúcich častí. Nakoniec, je to vo  vzťahu k autorovi aj celkom prirodzené, keďže jeho doménou sú najmä novšie  dejiny. Na druhej strane, práve udalosti a postavenie  Rusínov v novom štáte – v Československu, krátko v horthyovskom Maďarsku a nakoniec v  komunistickom Sovietskom zväze znamenali celý rad dramatických zvratov, ktoré zasiahli osud každého jednotlivca.

Ivan Pop ponúkol slovenskému čitateľovi stručné, ale prehľadné dejiny  Rusínov, ktoré ho dokážu zorientovať v základných momentoch ich histórie a  pomôžu pochopiť súčasné postavenie a snahy o plnohodnotné etablovanie sa ako  príslušníkov samostatného národa. Kniha je napísaná pútavo, dobre sa číta,  hoci miestami prekladateľovi českého textu do slovenčiny unikli viaceré  bohemizmy tak pri písaní mien ako aj niektorých slov, či slovných väzieb.  Význam i podstatu knihy to však nenaruší. 

Zdroj:
Dejiny - internetový časopis Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove
http://dejiny.unipo.sk