Regentka plná entuziazmu

Má 24 rokov, pochádza z dedinky Ubľa v okrese Snina, kde jej otec pôsobí ako pravoslávny kňaz. Zo všetkého najradšej sa už od malička venuje hudbe a spevu. Vyštudovala Moskovskú duchovnú akadémiu, o ktorej tvrdí, že jej okrem hudobného vzdelania dala aj lekciu do života. Do Svidníka sa prisťahovala za prácou a ako sama tvrdí, za skvelými ľuďmi. Prinášame Vám rozhovor s regentkou pravoslávneho zboru vo Svidníku Naďou Sičákovou. školu. Na Slovensku takáto škola nie je vôbec.

Ako ste sa dostali k práci so zborom, ktorej sa v súčasnosti ako regentka venujete?
Pred troma rokmi sa mi naskytla možnosť vycestovať do Ruska. V septembri po nie krátkom a ľah-kom vybavovaní ma prijali na Moskovskú duchov-nú akadémiu, presnejšie na odbor regent. Prežila som tam 3 roky tvrdej práce, 6 hodín denne a 35 hodín týždenne spevu, cvičenia a veľa tvrdej ruskej školy. Do jedného ročníka nás naraz nastúpilo 29 a skončilo nás 14 ľudí. Fascinovala ma tvrdosť podmienok, ktoré tam boli. Veľakrát som mala pocit, že to už musím zbaliť a odísť. Samozrejme som rada, že sa tak nestalo. Rozdiel medzi našim škol-stvom a ruským je ten, že u nás je celé školstvo postavené skôr na základe demokracie a huma-nizácie. V Rusku je to skôr o tvrdosti a konkurencii. Študovali tam ľudia z celého sveta. V jednom ročníku so mnou bol Čech, Američanka a Číňan. Fascinovalo ma čo tí ľudia všetko dokázali. Spali sme minimálne, jedli sme minimálne. Denný režim začínal vždy ráno o piatej, prichádzali sme späť o jedenástej. Izby boli 14 miestne a potom podľa toho, kto si akú zaslúžil. Štipendium bolo približne 250 Sk na týždeň. Nosili sme pravidelne rovnošaty a šatky na hlavách. Keď náhodou niekto meškal na vyučovanie, musel na to tri krát napísať vysvetlenie, ináč by ho mohli zo školy vylúčiť. Tie tri roky si bolo treba jednoducho vydrať. Touto školou som dostala nielen vzdelanie, ale aj veľkú životnú lek-ciu. Myslím si, že veľa ľudí tu na Slovensku nie je zvyknutých na takýto spôsob života. Niekto vám povie, že Rusko má krásnu históriu, má všetko krásne, aj ja mám samozrejme Rusko rada. Čo sa však týka tvrdosti života, želala by som si, aby si to každý vyskúšal na vlastnej koži. Tam je tvrdý režim skoro vo všetkom.

Ako by ste zhodnotili učiteľov na takomto type školy?
Ten, kto sa dostane učiť na takýto typ školy, to tiež nemá ľahké. Učitelia svojou prácou jednoducho žili, vedeli také veci, ktoré nás pravidelne udivovali. Mali sme vlastného učiteľa na spev, ktorý sa venoval každému zvlášť, vlastného učiteľa dirigovania, vlastného učiteľa klavíra. Skúšky spočívali v tom, že nie len ja som ukazovala čo viem, ale ten konkrétny učiteľ ukazoval, čo dokázal s daným študentom. Študent sa udržia-val na škole spôsobom, že musel urobiť skúšku. Učiteľ si takýmto spôsobom držal miesto a ak so študentmi neurobil pokrok, tak o neho mohol ľahko prísť. Postupová skúška spočívala v tom, že prišlo pred komisiu 20 profesorov, ktorí posudzovali zlepšenie v speve, dirigovaní a v hre na klavír. Ak tá známka bola zlá, študent si to odniesol, ale viac si to odniesol ten učiteľ. Náš vokalista mi po dvoch mesiacoch povedal, „prepáč dievča, ale ty vôbec nevieš spievať“. Samozrejme som sa ohradila, „ja že neviem spievať, po toľkých rokoch spievania?“. Na to mi odpovedal, „ja som nepovedal, že nemáš hlas, povedal som, že nevieš spievať.“ Bola to pre mňa určite veľká škola. Môžem povedať, že z ničoho zo mňa spravili niečo a skončila som ako sólistka vo veľkých chrámoch a zboroch. Mala som tam možnosť spievať aj v 700 člennom zbore počas sviatkov. Celá naša prax spočívala hlavne v cirkevných choráloch a chóroch. Čo sa týka hudby, neviem či by som inde mohla získať podobnú Je to ťažšie tým, že to nemám komu odovzdávať. Diplom nemám ani preložený do slovenčiny. Nie je tu na Slovensku škola, ktorá by bola nejakou obdobou tejto ruskej školy. Rozhodla som sa, že si tento diplom nenechám overovať.

Ako sa dostane prípadný záujemca na školu takéhoto typu?
Pred prijatím na Moskovskú duchovnú akadémiu je potrebné obrátiť sa na biskupský úrad v Prešove, vypýtať si všetky náležitosti, ktoré sú potrebné a nakoniec žiadateľ dostane potvrdenie od Vladyku (biskupa). Tým pádom môže ísť bez nejakých prijímačiek na školu a je len na študentovi či sa na nej udrží. Hlavnými požiadavkami sú vedieť ruský jazyk, mať nejakú prax v speve, alebo umeleckú školu, mať do 35 ro-kov a dôležitými atribútmi sú aj odvaha, dávka tolerancie k iným pomerom a v istých smeroch skromnosť. Celkovo na rôznych odboroch študuje 2000 študentov. Škola je zadarmo, taktiež ubytovanie, strava, obliekanie, len je treba dávať výkony. Zahraničných študentov prijímajú hneď na základe umeleckého vzdelania. S prijatím na školu jednoducho nie je problém, horšie je to udržať sa na tejto škole a ukončiť ju.

Ako by ste zhodnotili úroveň záujmu o hudbu v Rusku?
V Rusku má hudobnú školu skoro každý. Tam už malé dieťa, keď nevie spievať, študuje nejaký hudobný nástroj a každý si tam buduje určitým spôsobom vzťah k hudbe. Hudba a muzikanti sú v Rusku všade, vidieť to či už na uliciach, alebo aj v Moskovskom metre.

Čo je v súčasnosti náplňou vašej práce?
Je to len 5 mesiacov čo som sa vrátila. Mojím cieľom je teraz svoje znalosti, tvrdú prácu a diplom, ktorý som ťažko získala čo najlepšie využiť, dostať ho do svojej práce a odovzdávať svoje skúsenosti iným. V súčasnosti praktizujem to, čo som sa na škole naučila a aby som nestratila prax snažím sa tejto svojej práci venovať. Starám sa o zbory, mám na starosti svidnícky zbor, zakladám detský zbor, pomáham pri cvičení v Košiciach, zakladám zbor v Michalovciach, Sobranciach, venujem sa muzikoterapii v Domove dôchodcov a pracujem aj pomimo.

Čo obnáša muzikoterapia, ktorej sa venujete?
Muzikoterapia je veľmi široký pojem, osobne ju chodím praktizovať do Domova dôchodcov vo Svidníku. Veková kategória, ktorá ju navštevuje je od 70 rokov hore. Pre nich taká muzikotera-pia ako uvoľnite sa, vyložte si nohy, predstavte si svoju obľúbenú farbu, miesto, dni svojho života a započúvajte sa do hudby, neplatí. Robím pre nich skôr takú odlišnú terapiu, pri hudbe sa snažíme rozoberať celkový zmysel života. Sú to veľmi často silno veriaci, preto im často púšťam zbory, chorály a cirkevnú hudbu. Títo ľudia majú ešte kdesi vo vnútri zakódované to, že vždy museli byť ticho, pretože takáto bola doba a toto držia v sebe do teraz. Hudba im pomáha otvárať sa, niekedy si aj poplačú, ale na základe otvorenej komunikácie si udržujeme priateľské vzťahy. Jednoducho viem, že to vnímajú pozi-tívne a hudba môže v ich prípade poslúžiť, len ako liečivo. Môžeme povedať, že títo ľudia stoja pred prahom smrti a ja im vlastne týmto spôsobom robím takýto doprovod.

Aké úspechy ste absolvovali so svidníckym zborom?
Z tých všetkých zborov čo som spoznala, som si Svidník najviac obľúbila. Vo Svidníku máme každý rok benefičné koncerty, najbližšie je to v nedeľu 21. decembra, na ktorý vás všetkých srdečne pozývame. Spievame okrem iného na všetkých vysviackach, pohreboch, krstoch. Náš program je často veľmi nabitý, niekedy spievame aj na troch sobášoch počas jednej soboty. Veľa sa nacestujeme a celé to robíme v rámci hobby, nie je to nejaká „ziskovka“. Veľa cvičíme, týždenne to je 7 hodín. Myslím si, že úspechy ešte len prídu. Pozýva-jú nás vystupovať, napr. do Hajnowky do Poľska. Od augusta sa zboru venujem naplno, cvičíme triá, začíname sa venovať už profesionálnemu spevu. To je aj troška drina v tom, že ľudí musím preúčať spievať. Sme zvyknutí spievať ľudovky a tie nás nikdy nepúšťajú hore do výšok. Hlas je niekde uprostred, harmonika sa nám pekne prispôsobí. Spev je jednoducho treba stále zdokonaľovať. Venujem sa každému hlasu osobitne a pracujem s ním.

Aké je vekové zloženie vo vašom zbore?
Najmladšia chóristka má 22 rokov a najstarší chórista má cez 70 rokov. Zbor má 25 členov. Kompletná zostava koncertuje na veľkých zboroch, a na tých menších podujatiach je nás 15. Pomaličky sa stávame viac zohratí a profesionálnejší. Postupne mi i samotní zboristi dávajú na spev svoje deti, a v súčasnosti zakladám detský zbor.

Aký je rozdiel medzi prácou dirigenta a regenta?
Rozdiel je v tom, že regent sa zameriava čisto na ľudské hlasy. Pracujem na rozdiel od dirigenta bez nástroja - paličky, pretože nástrojom sa diriguje iba nástroj. Keďže v našom zbore nemáme žiadne nástroje a je založený len na čistote ľudských hlasov, mojím nástrojom nie je vec neživá, ale len moja ruka. Regentov na Slovensku v súčasnosti nemáme, a tak som sa stala jedinou vyštudovanou v tomto odbore. Verím tomu, že stretnem niekoho, komu budem môcť odovzdávať svoje skúsenosti.

Budete sa zdokonaľovaniu vo svojom odbore aj naďalej venovať?
Ak by som stretla niekoho, od koho sa budem môcť učiť, budem sa znova učiť. V hudbe nie je nikto, kto by dosiahol vrchol. Myslím si však, že som začala dobre a vybrala som si správne. Je také ruské porekadlo, ktoré by sa dalo voľne do slovenčiny preložiť: „Najprv spusť nos dole a potom môžeš stúpať hore“. Hudbe som do teraz venovala celý život, čas ukáže či sa mi to vyplatilo, alebo nie.

-i.v.-