Rekonštrukciu bojov v Údolí smrti sledovali tisícky divákov

Anna KOŠUTHOVÁ

Kapišová - Po dvoch rokoch sa opäť v Údolí smrti pod Duklou bojovalo. Čiastočná rekonštrukcia tvrdej bitky medzi nemeckou 1. tankovou armádou a sovietskou 38.armádou počas Karpatsko-Duklianskej operácie prilákala do Kapišovej okolo sedemtisíc divákov. Z otvoreného priesmyku sa ozývala strelecká kanonáda, bojové pokriky 250 vojakov zo slovenských, českých aj poľských klubov vojenskej histórie a rachot historickej vojenskej techniky. Nechýbali tanky, obrnené transportéry, guľomety, mínomety či pušky.

Boj v ťažkom a otvorenom teréne trval poldruha hodiny. "Bol som v čase týchto bojov len chlapec, skrýval som sa v lesoch, aby ma Nemci neprinútili kopať zákopy. Aké to bolo, vidím až teraz po rokoch. Tí vojaci to mali veru ťažké," povedal nám dnes 83-ročný Andrej Červeňák z Beňadikoviec (okres Svidník).

Zaspomínal si aj na časy, keď ľudia zomierali aj po vojne pri práci na poliach, alebo v lesoch. Množstvo aktívnej munície poznačilo mnohé rodiny aj po rokoch. Napokon, v okolí Dukly nachádzajú muníciu aj po 62 rokoch. Iné skupinky chlapov v strednom veku komentovali priebeh boja. Povzbudzovali vojakov i zdravotníkov, ktorí sa ponáhľali k zraneným napriek ostrej paľbe.

Viaceré deti sa na rekonštrukciu bojov v historických uniformách dívali ako na akčný film. V dave zaznela aj taká otázka: "Mamka a naozaj toho vojaka zastrelili? Prečo sa nepostaví," pýtal sa Jurko Klíma mamy, s ktorou pricestoval z Michaloviec. Jedna z tamojších základných škôl, podobne ako z iných okresov, zorganizovala výlet aj preto, aby žiaci zažili hodinu dejepisu naživo.

Keď bolo po boji a pyrotechnici skontrolovali bojové pole, deti sa rozbehli do terénu a zbierali náboje, stratené odznaky z uniforiem a samozrejme nenechali si ujsť príležitosť fotiť sa s vojakmi. Niektorých sme sa opýtali ako sa po bitke cítia. "Sme tu po prvý raz. Predtým sme boli v jednotkách na Tisovci, v Bratislave a na Tekove, ale v tomto priesmyku to bola asi najťažšia a strategicky dobre premyslená bitka," povedali nám dvaja mladí vojaci z Klubu vojenskej histórie (KVH) Slezko Pavel Vágner a Jiří Švaniga. Tomuto koníčku sa venujú asi dva roky a motivovalo ich najmä to, že sa zaujímajú o vojenskú históriu. Problém však majú s uniformami. Vraj nemeckých je dosť, ale tie sovietske sa hľadajú najťažšie. "Niečo sa šije doma, ale zväčša ich musíme hľadať cez obchodníkov z Ruska a Ukrajiny. Niekedy si ich musíme v klube požičiavať," dodal P. Vágner.

Medzi členmi klubov sme však našli aj ženy, alebo dokonca celé rodiny. "Ja to robím už asi štyri roky. Začal manžel, pridali sa synovia, dcéra a teraz už aj ja," prezradila nám Monika Blahová z KVH Jihlava inak predavačka metrového textilu. Manžel Peter prezradil, že aj doma velí manželka. "Ona to má akosi v krvi, velí a ja to koordinujem," dodal so smiechom. Ich reálny veliteľ z KVH Jihlava Dušan Hradecký chodieva na túto rekonštrukciu bojov, ale aj iné pravidelne. Môže porovnávať, preto nás zaujímalo, ako hodnotí túto bojovú akciu. "Je to veľmi ťažká bojová ukážka. Každý sa tu dokáže vžiť do situácie, ako to vyzeralo reálne pred 62 rokmi. Nemci tu mohli strieľať po Rusoch ako po králikoch, lebo je to obrovská odkrytá plocha. Preto tu padli tisícky ruských vojakov. Museli ustúpiť, zdržali sa tu dlho a museli čakať na posily, aby sa prebili dopredu," dodal k akcii D. Hradecký