Reportáž. Jozef LAURUSKÝ: Naraz ma pochytila taká clivota, že som nemohol fotografovať

Svedectvo z už neexistujúcej obce Ruské

Impulzom na napísanie týchto riadkov sú dve akcie v galerijných priestoroch kaštieľa v Snine. Tá prvá pri príležitosti tridsiateho výročia vzniku vodárenskej nádrže pod Poloninami pod názvom Starina - voda viery v roku 2019. A v súčasnosti inštalovaná výstava fotografií Jozefa LAURUSKÉHO Rodáci moji... zložená z troch častí: Život v dedine Ruské, Búračky domov a výstavba priehrady a Návraty do bývalej obce (stretnutie rodákov).

V roku 2024 bude tridsiate piate výročie uvedenia Stariny, najväčšej vodnej nádrže na pitnú vodu v strednej Európe. Podľa informácií Slovenského vodohospodárskeho podniku Starina s úpravňou vody v Stakčíne zásobuje pitnou vodou vyše tristotisíc obyvateľov vo vyše dvesto mestách a obciach východoslovenského regiónu.

ZRODENÁ CIROCHOU
Ako zdroj poslúžila vodou rieka Cirocha nad obcou Starina. Pre hygienické požiadavky na kvalitu vody v nádrži Starina bolo povodie rozdelené na tri ochranné pásma. Jednou z nich bolo vysídlenie obcí Starina, Dara, Ostrožnica, Smolník, Veľká Poľana, Zvala a Ruské; spolu 3 463 obyvateľov žijúcich v 769 domoch, ktoré boli následne asanované. Vodárenská nadrž Starina zadržiava vodu na ploche 311,4 hektára s objemom takmer 60 miliónov kubických metrov.

LAURUSKÝ Z RUSKÉHO
Jozef Lauruský sa narodil pred sedemdesiatimi rokmi v Ruskom. Fotografuje od svojich dvanástich rokov, keď mu otec kúpil prvý fotoaparát zn. Pionier. Fotografické začiatky siahajú do jeho rodnej obce, kde urobil prvé snímky s kamarátom starším o dva roky Františkom Janusom. Ten po otcovi zdedil fotoaparát Altissa. 

Filmy vyvolávali a ustaľovali v tanieroch a s kontaktným papierom pod košeľou utekali na dvor a exponovali podľa toho, aká bola obloha. Keďže zväčšovák ešte nemali, museli stačiť kontakty. Najstaršie fotografie, s ktorými sa neskôr prezentoval na výstavách, sú z roka 1969. Vyvolal ich vo fotokomore na učilišti, ktorú objavil pričinením triedneho učiteľa Fedora Vaska. Vo fotokomore bol aj zväčšovák a sušička, takže stačilo dokúpiť len papier a vývojku s ustaľovačom. Až po rokoch sa dozvedel, že komoru zriadil významný humenský fotograf Róbert Spielmann, ktorý ho neskôr inšpiroval a pravidelne sa stretávali. Druhé štádium fotografovania bolo teda v spomínanom učilišti. Tretie nastalo na vojenčine, kde síce mali tmavú komoru i vybavenie, ale aj dozor, aby fotografiami náhodou neprezradili „imperialistickému táboru" čísla tankov, počet vozidiel či areál kasárni a jeho umiestnenie. Najdôležitejšie obdobie fotografického rastu bolo na Diaľkovej škole fotografie v Okresnom osvetovom stredisku v Humennom, kde boli lektormi aj významné osobnosti vtedajšej československej fotografie Ladislav Noel či profesor FAMU Jan Šmok.

Naučené si overoval v praxi počas troch rokov vo VD Pieta Prešov, kde sa venoval technickej, reklamnej i portrétnej fotografii a ďalších štrnásť rokov vo vlastnom ateliéri a minilabe. A odmenou mu boli prvé autorské výstavy doma i za hranicami a ocenenia v krajskej súťaži Cassovia foto, celoslovenskej súťaži s dopravnou tematikou, hlavná cena v celoštátnej súťaži AMFO '89 a ďalšie.

FOTOGRAFOVE LÁSKY
„V živote mám tri veľké lásky - manželku, rodinu a fotografiu. Napriek tomu, že som pracoval aj ako živnostník fotograf, celý čas som vnímal fotografovanie ako oduševnený amatér, ktorý má rád fotografiu," hovori Jozef Lauruský, ktorý je už v súčasnosti na zaslúženom odpočinku. Kurátorka výstavy Mária Mišková o jeho tvorbe uviedla: „Venuje sa fotografovaniu krajiny, v ktorej objavuje krásu línií a plôch, zvláštnosti terénu. Dominuje v nich zmysel pre vyváženú kompozíciu a výtvarnosť. V portrétoch prejavuje pozorné vnímanie na odkrývanie vnútorných charakteristík zobrazovaných osôb z jeho najbližšieho prostredia. Tretím okruhom záujmu Lauruského tvorby je reportáž s dominujúcou témou presídľovania obyvateľov zátopovej oblasti Starina, ktorá sa ho ako rodáka bezprostredne dotýka. Citlivo sa s ňou vyrovnal v cykle fotografií Ruské. Tu sa zrodil aj jeho záujem o duchovné a ekumenické témy."

Aj keď je fotografovi prostredníkom na vyjadrenie jeho prístroj, pristavili sme sa s autorom pri niektorých fotografiách. 

„Rusínska Madona je jediná inscenovaná fotografia z vystaveného cyklu Rodáci moji. Páčila sa aj maďarským kolegom na tvorivom seminári v Egeri, ktorí fotografiu nazvali Čiernou Madonou."

CITOVÉ PUTO
Jozef Lauruský chodieval do rodnej obce aj po tom, keď už padlo rozhodnutie asanovať ju. Popredný výtvarný kritik Dávid Gabera v Dokument magazíne uvádza: „S odstupom, ale do hĺbky. Jozef Lauruský dokázal zachytiť tragédiu výstavby Stariny ako nik iný."

Príbeh fotografie, na ktorej fotograf zachytil suseda Pavla Bilíka vo chvíli, keď sedel so sekerou na troskách bývalého domu, z ktorého už ostal len komín, opísal spomínaný výtvarný kritik: „Na jednej z fotografii sedí na trámoch domu muž v zaprášených montérkach. V prstoch pravej ruky drží cigaretu, z ktorej si práve potiahol, a pozerá pritom zamyslene do diaľky. Pred chvíľou rozoberal krov a vyberal škridlu zo strechy domu, onedlho zbúra aj vysoký tehlový komín za ním. V tejto chvíli sa však snaží naň nemyslieť. Je začiatok osemdesiatych rokov. Chlap na snímke sa nachádza v dedine Ruské, ktorá pomaly spolu s ďalšími obcami na severovýchode Slovenska zaniká pre plánovanú výstavbu novej vodnej nádrže Starina. Namiesto toho, aby sa obzeral za tým, čo bolo, aby si kládol otázky, prečo sa to tak stalo, muž teraz len sedí a dumá, čo bude ďalej. A niekoľko tisíc ďalších ľudí s ním. Veľký projekt výstavby priehrady zachytávalo v osemdesiatych rokoch viacero umelcov, no len jedného z nich sa týkal osobne. Fotograf Jozef Lauruský, rodák z Ruského, aj vďaka tomu dokázal v zanikajúcej dedine vytvoriť silný dokumentárny projekt."

KRÍŽ A BULDOZÉR
K fotografii Ruské 85 sa viažu veľmi osobné spomienky fotografa: „Keď som v zime fotografoval Juskov dom, ešte stál, strecha už nebola, no múry ešte stáli. Keď som prišiel na jar, našiel som už len kríž, stôl a buldozér."

Snímka Na Monastyru má zvláštnu atmosféru. Doslova. Nielen s veriacimi a popom požehnávajúcim päť metrov vysoký kríž na mieste bývalého pravoslávneho monastýra, ale aj s dramatickou, takmer biblicky osudovou oblohou.

Popri zmapovanej histórii presídlenia rodnej obce Ruské fotograf v súčasnosti ešte pracuje na časti Návraty, kde mapuje každoročné stretnutia rodákov. Kým prvé boli spojené so športovými súťažami pred bývalou obcou v časti zvanej Sihla, v poslednom čase sa stretávajú pri hájenke na začiatku dediny. Každý rok prichádza na stretnutie tristo až päťsto ľudi, a to nielen z Ruského, ale aj z ďalších vysídlených obci. Ocenenie pre rodáka, ktorý prišiel na stretnutie z najvzdialenejšej krajiny, ziskala Jana z Austrálie...

Tak ako vymiera pôvodná generácia obyvateľov Ruského aj fotograf pri stretnutiach už nepoznáva ich deti či vnukov a často len podľa črt tváre odhaduje, kto bol ich otec či dedo. Aby sa po stretnutí rozišli s nádejou, že sa o rok znovu zídu. Najviac sa ich v súčasnosti vracia na sninské sídlisko Brehy, kde mnohí dostali pozemky na nové domy. Rodisko im pripomína aj voda, ktorá tečie po otočení kohútikom vodovodu z vodárenskej nádrže Starina. T! starší zvyknú spomenúť, že v prvých rokoch, keď sa presťahovali, mali práve na Brehoch veľké problémy s dodávkami vody. Mnohí si pritom v krčme vylievali zlosť s vedomím, že práve pre vodu opustili svoje domovy.

STÔL SO ZÁVEJOM
„Niekedy v zime v roku 1985 som prišiel do Ruského. Dedina bola prázdna, nikde nikoho. Vlastne, dedina bola takmer zbúraná. Z bývalých domov vyčnievali iba komíny, všetko bolo prikryté snehom. Všade sa rozprestieralo ticho. Bol krásny slnečný deň. Prišiel som k drevenému krížu a tam som si sadol. Pocitil som nesmierny žiaľ a smútok. Taký, aký cítil môj otec, keď hovoril, že on sa nechce sťahovať. Vtedy som ho pochopil. Sediac pod krížom v zasneženej krajine, v ktorej vyčnievali iba komíny bývalých domov, prišla na mňa taká clivota, že som nebol schopný zdvihnúť fotoaparát a fotografovať. Ten kríž pri dome bol nádherný. Dom ešte stál, ale už nemal strechu, okná boli rozbité. Len jabloň, kríž a pod krížom kuchynský stôl, na ktorom bola kopa snehu. Vietor naň naniesol závej. Samo osebe to bolo pôsobivé.

OPUSTENÝ KRISTUS
Pravoslávny Isus Christos tam stál opustený. Opäť som si sadol a pozeral. Možno dvadsať minút som takto dojatý sedel. Až potom som si to odfotografoval. Na jar som opäť prišiel na to miesto. Dom bol už celkom zbúraný a namiesto neho tam stál veľký buldozér, ktorý dom zbúral a nahrnul sutinu z domu do pripravenej veľkej jamy. Jamu zakryl hlinou a dom bol pochovaný. Drevo zo strechy si niekto rozobral a použil na ďalšiu stavbu. Bolo to moje posledné stretnutie s obcou v čase, keď sa tam ešte zachovali aké-také zvyšky domov a stopy po jej obyvateľoch." Túto spomienku Jozefa Lauruského zaznamenala Mária Mišková.

KNIŽNÝ PROJEKT
Poetka a tiež fotografka Daniela Kapráľová o chystanom projekte Rodáci moji... uviedla: „Je precíznym výstupom dlhoročného fotografovania, neúnavného hľadania, uvažovania o rodnom kraji, jeho pôvodnom rusínskom národe, jeho osudoch a mentalite, o mnohorakých tradíciách a sile východného vierovyznania. V tomto projekte sa zlievajú všetky pramienky tém a žánrov, s ktorými autor intuitívne fotograficky pracuje celý život. Zámerom autora je bez falošnej snahy sentimentálneho prikrášľovania a hymnickej ódy vytvoriť objektívno-reálny pohľad na krajinu a jej ľudí s plným priehrštím lásky a úcty k tomu, čo zachytáva jeho objektív. Autorovi nejde len o fotografický dokument, ale aj výskum a osobitý zber dobových fotografií z rodinných albumov Rušťanov. Ich elektronické archivovanie a retušovanie je ďalšou devízou projektu. Snahou autora je vytvoriť epický obrazový príbeh o minulosti, súčasnosti a možno načrtnúť i víziu nie ľahkej budúcnosti Rusínov, žijúcich na tomto malom kúsku zeme kdesi v cípe severovýchodného Slovenska. V poslednom čase dochádza k vymieraniu dedín na tomto území, preto je projekt Rodáci moji... o to viac naliehavý a aktuálny."

Marián ŠIMKULIČ, autor 
Slovenské národné noviny, 23.12.2023

foto: Jozef LAURUSKÝ, autor