Reportáž: Vojnové cintoríny na severovýchode Slovenska stavali aj zajatci

 

V polovici júla sme sa spolu s predsedom Klubu vojenskej histórie (KVH) Beskydy Martinom Drobňákom a jeho zástupcom Radoslavom Turíkom vybrali po stopách vojnových cintorínov popredného slovenského architekta  Dušana Jurkoviča  v poľskom pohraničí. V priebehu dňa sme navštívili pätnásť cintorínov. Drevených i kamenných. Ľahko prístupných, len niekoľko metrov od zaparkovaného auta, no aj takých, kde  sme museli šliapať, a ako hovorí poľský sprievodca Roman Frodyma, poriadne sme sa pritom zapotili.

 

HUMENNÉ. Bol to práve spomínaný turistický sprievodca, ktorý ma na konferenciách  v Humennom i vo Svidníku upozornil na existenciu vojnových cintorínov Dušana Jurkoviča.

 

Už vtedy, pri zmienke o ich počte, som si uvedomil, že náš  popredný slovenský architekt azda ani na celom území bývalého Česko-Slovenska nemá toľko svojich diel ako práve na území súčasných poľských powiatov Gorlice a Nowy Žmigrod.

 

Uprostred umelcov, pôsobiacich počas prvej svetovej vojny v Oddelení pre stavbu vojenských cintorínov pri veliteľstve v Krakove  (1916-1918), najväčšiu popularitu i uznanie získal slovenský architekt Dušan Jurkovič.

 

Umelecký vedúci  I. obvodu v Žmigrodze naprojektoval 31 cintorínov v regióne a tiež drevenú kaplnku na cintoríne č. 123 Pustki v Lužnej v IV. obvode. Motto na jednom cintoríne – Za života pohádaní, smrťou zmierení, spolu tu zložili kosti – vyjadrovalo v histórii bezprecedentné pochovávanie všetkých mŕtvych – vojakov a dôstojníkov rakúsko-uhorskej, nemeckej i cárskej ruskej armády. V histórii sa takýto prístup už nikdy nezopakoval.  

 

Boli to najkrajšie vojenské cintoríny v Západnej Haliči, ktoré prihliadali na rôznorodosť architektonických foriem, cit pre detail pri práci s drevom,  kameňom a kovom i umiestnenie cintorínov do Nízkych Beskýd.

 

Hlavným  materiálom Dušana Jurkoviča bolo drevo – nádejal sa, že cintoríny umiestnené na exponovaných úbočiach budú počas ďalších rokov pod ľudskou starostlivosťou.

 

Nemohol predvídať rozpad rakúsko-uhorskej monarchie, neskôr druhej svetovej vojny a napokon neslávnej akcie Visla, v dôsledku ktorej zostali mnohé cintoríny jedinými stopami ľudskej existencie v horských dolinách.

 

To všetko sa podpísalo pod ich úpadok. Aj keď niekdajší I. obvod má v súčasnosti najväčší počet zrekonštruovaných cintorínov. Predstavíme vám najkrajšie z nich.

 

V zajatí drevenej krásy

Začíname na cintoríne Konieczna – Beskydek, č. 46. Trasa k nemu vedie od parkoviska lesnou cestou.

 

Po 300-400 metroch chôdze v miernom stúpaní sa ocitáme na cintoríne  vybudovanom v tvare latinského kríža.

Centrálnym prvkom je vysoká kamenná veža s drevenými  dekoráciami a šindľovou strechou umocnená kovovým krížom s ozdobnou svätožiarou vo forme osemramenného slnka.

 

Vchod do cintorína je cez masívnu pergolu, medzi ktorou  pôvodne bola drevená brána. Je tu pochovaných 164 vojakov rakúsko-uhorskej,  148 ruskej armády a traja vojaci sú dodnes neidentifikovaní.

 

Ďalším z drevených vojnových cintorínov je Gladyszow č. 55. Potom, keď prejdeme dvojkrídlovou bránkou, ocitneme sa pred krížom a za ním si prečítame tieto slová vytesané v kamení: Smrť vojaka je svätá./ A veľký príkaz nenávisti zotiera./ Či bratom bol alebo nepriateľom./ Nech nikto nepamätá./ Rovnako česť a milosť darujme im./   

 

Pochovali tu 104 osôb, z toho 12  rakúsko-uhorských a 92 ruských vojakov. O tom, ako sa za roky zmenil pôdorys kraja, najlepšie ilustruje pohľadnica cintorína z roku 1918. Vtedy stál v otvorenej krajine, dnes je ukrytý a dostaneme sa k nemu pomocou orientačných smeroviek.

 

Rotunda je najpopulárnejšia

V Regetowe Nižnym sa nachádza Rotunda – cintorín č. 51. Bol to jeden z najpopulárnejších objektov architekta.

 

Jeho princípom je kruh a prvotnými centrálnymi prvkami bolo päť vysokých drevených veží umocnených krížmi. Stredná, najvyššia veža má 16 metrov (menšie  12 metrov), s tabuľou a  maltézskym krížom. V súčasnosti sú už zrekonštruované tri veže.  Ohradenie cintorína je kamenné.

Kým sme ich však uvideli, museli sme absolvovať náročnú túru lesom na vrchol kopca, ktorý má nadmorskú výšku 771 metrov nad morom. Pochovaných je tu 54, z toho 42 rakúsko-uhorských a 12 ruských vojakov.

 

Samotná Rotunda bola miestom urputných bojov. V zimných mesiacoch roku 1915, po dobytí pevnosti v Przemysli, ruská armáda presunula časť svojich jednotiek na front v Karpatoch. Následná ofenzíva a prevaha spôsobila, že  vojaci rakúsko-uhorskej armády sa bez boja vzdali Rotundy.

 

Pokus o jej znovudobytie v dňoch 27.-28. marca 1915 tirolským plukom v hlbokom 1,5–metrovom snehu bol neúspešný. Situácia sa zmenila až po májovej gorlickej bitke.

 

Ako memento pôsobia na návštevníka slová vyryté do kameňa: Neplačte, že ležíme tak ďaleko od ľudí./ A búrky nás neraz častujú./ Však slnko nás každý deň ráno skôr budí./ A včaššie odhaľuje žiaru svojej slávy./

 

Na cintoríne  č. 4 v Grabe je v 53 jednotlivých a 31 masových hroboch pochovaných 143 vojakov rakúsko-uhorskej a ruskej armády. Cintorín bol obnovený v rokoch 1992-95 za prispenia rakúskeho Čierneho kríža i vojakov 54. pluku zo štajerského Leibnitzu.

 

V rokoch 2009-2010 boli z prostriedkov Podkarpatského vojvodstva rekonštruované kríže na mohylách.

 

Práce projektoval architekt Wojciech Wierdak z Krosna, ktorý od syna slovenského architekta JUDr. Pavla Jurkoviča dostal list, z ktorého vyberáme: „S veľkým záujmom som si preštudoval Váš projekt na rekonštrukciu cintorína v Grabe. Z celej dokumentácie vidím, že ste sa veľmi dôkladne venovali úlohe a pri riešení ste postupovali s pietou a porozumením k umeniu, ktoré viedlo svojho času môjho otca k projektom cintorínov vo Vašom  kraji. Som presvedčený, že   Vašou prácou by sa potešil aj môj nebohý otec.  Zaslúžili ste sa o zachovanie kultúrnej pamiatky, ktorá bola už takmer zabudnutá.“

 

Pieta vytesaná do kameňa

Kým drevené cintoríny Dušana Jurkoviča stavali predovšetkým ruskí zajatci, pri kamenných siahol po talianskych či srbských zajatcoch, ktorým bola blízka práca s kameňom.

 

Jedným z najpôsobivejších je cintorín č. 6 v Krempnej.  Takto tunajšie boje zachytila kronika 27. pluku pechoty  zo štajerského Grazu: „Silný útok Rusov od centra obce i od mosta odrezal časť obrancov. Do zajatia sa dostali traja dôstojníci a 15 vojaci. Vyčerpaní obrancovia, berúc zo sebou ranených, odchádzali do lesa. Tu sa ukryli  do druhej línie zákopov a ďalšieho dňa, po krátkom odpočinku, smrteľne unavení doplazili sa ráno do Ožennej.“

 

Pre tých, ktorí tu padli v decembri  1914, Jurkovič vybudoval mauzóleum. Na kamenných stĺpoch  leží štylizovaný veniec pokrytý kovovými listami. V pieskovci vyryté tváre rímskych vojakov strážia pokoj padlých. Na  lemujúcich kamenných  mohylách  sú umiestnené drevené kríže.

 

Nápis nám pripomína: Bojovali sme tvárou v tvár,/ zmŕtvychvstaneme bok po boku/. V milostivej pamäti nech v pokoji spočíva naša smrť./  Pochovaných je tu 120 mŕtvych, z toho je známych 46 mien.

 

Cintorín č. 11 vo Woli Cieklinskej  patrí medzi najkrajšie kamenné cintoríny Dušana Jurkoviča vkomponované do krajiny. Architekt ho koncipoval ako dva kruhy nadväzujúce na seba.

 

Tam, kde sa  kruhy stretávajú, stoja dva vysoké kamenné stĺpy. Na ich štíte sú umiestnené  kovové kríže. Uprostred väčšieho  hrobového poľa stojí kamenné mauzóleum.

 

Návštevníci vchádzajú na cintorín popod kamenný oblúk, ktorý je symbolom neba, pričom cesta pod  ním  znamená prekročenie hranice medzi životom a smrťou.

 

Výstižne to vyjadruje aj nápis: Išli sme do boja a našli sme mier. Sú tu hroby 22 padlých rakúsko-uhorskej armády, 46  nemeckej a 48  ruskej armády.

 

 

Inšpirácia pre združenie

KVH Beskydy sa venuje obnove a rekonštrukcii vojnových hrobov na severovýchode Slovenska.

 

Predsedu združenia Martina Drobňáka sme oslovili, ako chce zúročiť podnety z návštevy cintorínov Dušana Jurkoviča v Haliči.

 

„Dnes sme prešli 15 cintorínov, čo je asi polovica z toho, čo sa tu dá vidieť. Hneď na prvý pohľad je jasné, že hoci boli budované počas vojny, boli stavané pompézne. Ľudský potenciál v podobe zajatcov – ruských či talianskych – bol obrovský. A tiež je zrejmé aj veľké množstvo materiálu. Z dnešného pohľadu je už pri rekonštrukcii vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny ťažko  zopakovať vybudovanie takých monumentálnych diel. Neviem  si ani predstaviť, kto by finančne zastrešil takéto stavby. Na druhej strane sú tam  prvky, či už pri konštrukcii drevených krížov, kamenných pamätníkov a podobne, ktoré sa dajú využiť aj pri našej činnosti,“ povedal.

 

Hovorili sme aj o snahe klubu zorganizovať zájazdy na tieto pietne miesta.

 

„Osobnosť architekta Dušana  Jurkoviča je ľuďom z nášho regiónu málo známa. Mnohí poznajú jeho pamätník na Bradle venovaný M. R. Štefánikovi, ale to je takmer všetko. A pritom neďaleko Svidníka a Bardejova, v poľských Beskydách, stoja jeho nádherné zrekonštruované cintoríny. Čo najskôr oslovím zástupcov samosprávy, aby sme zorganizovali poznávacie zájazdy po týchto pietnych miestach,“ uviedol Drobňák.

 

Autor: Marián Šimkulič

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/7960149/vojnove-cintoriny-na-severovychode-slovenska-stavali-aj-zajatci.html

 

Foto: Marián Šimkulič