Režisér Miloš Karásek o Turokovi: „Bol to praktický filozof, s prísnym pohľadom na vesmír i ľudí.“

VEDEL SVETU NASTAVIŤ ZRKADLO

Režisér Miloš Karásek o Turokovi: „Bol to praktický filozof, s prísnym pohľadom na vesmír i ľudí.“

Dnes uplynie presne rok od chvíle, keď v pondelok 7. novembra 2005 v prešovskej nemocnici vo večerných hodinách dotĺklo srdce pedagóga, dramaturga, prekladateľa a najvýznamnejšieho porevolučného predstaviteľa Rusínov, Vasiľa Turoka Hetéša (1940-2005).

Jeho odchod bol prijatý s veľkým prekvapením i pohnutím, nakoľko s jeho prácou sa počítalo najmä vo vzťahu k ďalšiemu pôsobeniu rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča. Tento krát však nebolo v silách lekárov ani v silách jeho priateľov zmeniť plán Stvoriteľa a zopakovať scenár jeho triumfálnych návratov z hospitalizácií, ktoré absolvoval v posledných rokoch.

Posledná rozlúčka s Vasiľom Turokom sa konala v piatok 11.11.2005 na prešovskom mestskom cintoríne podľa obradov gréckokatolíckej cirkvi za účasti predstviteľov mesta Prešov, regionálnej samosprávy, prešovskej inteligencie, zástupcov Svetovej rady Rusínov a rusínskych organizácií z domova i zahraničia, hercov i zamestnancov prešovských divadiel, veľkého počtu občanov nášho mesta, novinárov i jeho priateľov a rodákov z Laboreckej doliny.

Kto bol Vasiľ Turok, to asi čitateľom, ktorí sledovali dianie v spoločensko-kultúrnom živote nášho mesta netreba zvlášť objasňovať, predsa však pre pripomenutie zopár životopisných údajov o Vasiľovi Turokovi: Narodil sa 8. januára 1940 v Habure pri Medzilaborciach. Základnú školu vychodil v rodnej Habure a strednú školu v Bratislave.Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1963 na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1964 do roku 1985 pôsobil ako stredoškolský i vysokoškolský pedagóg slovenského a ruského jazyka v Prešove. Od roku 1985 až do svojej smrti pracoval ako dramaturg Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. V roku 1989 sa postavil na čelo rusínskeho obrodenia, pričom od roku 1991 do roku 2001 bol predsedom Svetového kongresu Rusínov a pôsobil aj ako predseda Rusínskej obrody na Slovensku. Jeho pričinením majú Rusíni na Prešovskej univerzite svoje vlastné odelenie, v Slovenskej televízii a rozhlase osobitné vysielanie, vydávajú vlastné noviny a v DAD-e sa hrá výlučne po rusínsky. Aj jeho zásluhou sa divadlo Alexandra Duchnoviča vypracovalo na uznávané divadlo minimálne v stredoeurópskom priestore.

Uznávaný slovenský režisér Miloš Karásek, ktorý 14. júna 2006 odhalil pamätnú dosku Vasiľovi Turokovi v pohostinstve Agát na Floriánovej ulici sa o ňom vyjadril nasledovne:
„Vasiľ Turok bol pre mňa jediným praktickým filozofom, ktorý mal prísny pohľad na vesmír, ale i na ľudí. Nič od ľudí nečakal, bral ich s ich negatívami i pozitívami ako čosi prírodné. Vedel svetu nastaviť zrkadlo. A nie len nastaviť. On ho aj poriadne rozhonbal i rád sa bavil na ľudskej hlúposti, bezohľadnosti, farizejstve, malosti ľudského ducha ....“

Vasiľ Turok zanechal okrem svojej široko rozvetvenej rodiny manželku Elenu a dvoch synov Viktora a Romana. Syn Roman v spolupráci s Milošom Karáskom dal otcovi na prešovskom mestskom cintoríne postaviť ležatý mramorový náhrobok, na ktorom je po celej dĺžke v rusínskom jazyku azbukov citát z románu Don Quijote de la Mancha. Na základnej doske je ešte jeden štvorcový kus čierneho mramoru, kde je vyryté veľkými písmenami azbukou meno „Vasiľ Turok Heteš 8.1.1940 – 7.11.2005“.

Vasiľ Turok bol človek, ktorý sa vedel smiať, v mladosti športoval, hral futbal za ŠK Karpatia Prešov. Ako učiteľ pedagogicky pôsobil na mládež, formoval ju, viedol. Bol malým polyhistorom, v súťaži milionár by bol určite obstál. Bol vnímavý, všímal si život okolo seba, hodnotil ho. V divadle našiel svoju múzu, výrazový prostriedok svojho ducha. Pre rusínsky národ urobil veľa (možno mohol urobiť ešte viac), tvrdil, že aj okrajový a malý národ môže sa stať veľkým národom. Nemal rád pokrytectvo a falš, neznášal úlisnych ľudí. Nebol typickým manželom a rodičom, ale svoju rodinu nadovšetko miloval. Mal svoje neresti a zlozvyky, ale vedel ich aj sebareflexívne pomenovať. Vedel sa vyjadriť hrubo ale aj sladko a povzbudivo. Dokázal byť nekontrolovateľne odviazaný, ale aj pevne sústredený. Potreboval kolektív a ľudí, ale aj ticho a samotu. Veci robil naplno, často na hranici možností organizmu. Celú noc dokázal písať a potom ráno na doskách znamenajúcich svet realizovať svoje nočné videnie sveta. Peniaze nehrali rolu, nebol ich otrokom. Čo si zaumienil, to z hlavy vypustil až po zrealizovaní. Kto sa mu postavil do cesty, toho nešetril. Koho miloval, toho vďačne objímal. Navonok pôsobil ako nepremožiteľný bojar, no v srdci bol citlivý a mával i strach ...

Spravodajca TASR Jozef Jurčišin napísal pred rokom do agentúrnej správy o jeho smrti:
„ ... v prešovskej nemocnici zomrel vzácny človek. Dramaturg par excellence ... veľké srdce dotĺklo, prestalo biť pre najbližších, pre priateľov, pre hercov, pre divákov. Koniec je debatám o večnosti, o kráse, o slobode ducha ...“ .

Vasiľ Turok je už na druhom brehu svojho života 365 dní. Jeho duch však chodí po chodbách Divadla Alexandra Duchnoviča, blúdi v pamäti svojich priateľov, vkráda sa do historických análov, jeho hry sa hrajú v divadle a mimika i gestá ktoré používal žijú v jeho synoch, jeho gény sú ich génami. Kto poznal obyvateľa Prešova Vasiľa Turoka zo Sabinovskej ulice, nech mu dnes venuje svoju tichú spomienku ...

Peter Krajňák ml.

PREŠOVSKÝ VEČERNÍK, utorok 7.11.2006, roč.XVII., č. 4075, str. 6