Richard Rybníček: Prečo mám premiéra vítať chlebom a soľou a navliekať deti do krojov?

Čo je on kráľ? Uráža ma to

„Tí ľudia vo vláde netušia, čo riadia, a ich papalášizmus už nemôžem cítiť. Nateraz s politikou končím,” hovorí primátor Trenčína a šéf Únie miest Slovenska.

Richard Rybníček / Prečo mám premiéra vítať chlebom a soľou a navliekať deti do krojov? Čo je on kráľ? Uráža ma to

Adam Takáč
Miro Pastorek

Nedávno oznámil, že po šestnástich rokoch skončí ako primátor Trenčína a nebude znovu kandidovať. Do veľkej politiky sa však zatiaľ nechystá a chce si dať od nej odstup. „Mám veľa skúseností a chcel by som ich odovzdávať ďalej. Rád by som poskytoval napríklad konzultačné služby začínajúcim politikom alebo sa delil s manažérskymi skúsenosťami,“ hovorí o svojich ďalších plánoch Richard Rybníček.

Podľa vlastných slov cíti únavu a frustráciu zo smerovania krajiny. „Nemienim tu už sedieť a diplomaticky obkecávať, že je to tu fajn. Je to zlé zo stránky ekonomickej, zahraničnopolitickej a fungovanie štátu zlyháva. A nikto tento systém nechce skutočne zmeniť. Ak to takto pôjde ďalej, budeme mať veľký problém udržať si vlastnú štátnosť. O tom som presvedčený.“

Jeden z hlavných problémov krajiny je podľa neho ten, že väčšina voličov sú sebci, ktorí chcú vidieť výsledok okamžite. Politici zase rozmýšľajú v štvorročných cykloch, nie v desiatkach rokov. „Nám ako primátorom sa bežne stáva, že keď sa rozprávame s ľuďmi zo staršej generácie a povieme im napríklad, že pripravujeme územný plán na najbližších dvadsať, tridsať rokov, tak nám vyčítajú, že míňame veľa peňazí na víziu, ktorú oni už nezažijú. Ja im hovorím, že to zažijú ich deti a vnuci. Sú mi schopní povedať – na to vám kašlem. Moji vnuci sú dostatočne šikovní a múdri, oni si poradia, ale ja to chcem zažiť teraz.“

V rozhovore vraví aj o tom, ako v praxi vyzerá nárast kriminality, ktorý vláda odmieta, prečo je novela o hazarde problém aj po úprave, prečo sa obáva zániku Slovenska a prečo nie je reforma verejnej správy pre politikov atraktívna téma.
 
Mestá a obce v posledných týždňoch upozorňujú na nárast kriminality a zhoršenie bezpečnostnej situácie. Vládni predstavitelia odmietajú, že by bola príčinou zmena trestných zákonov. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok v pondelok vyhlásil, že Slovensko je bezpečnejšou krajinou ako pred dvomi rokmi a že v siedmich z ôsmich krajov kriminalita klesá. Aký je váš pohľad?
Je to ochrana ich vlastnej politickej práce a je to v rozpore s realitou, ktorú cítia skutoční obyvatelia vo svojich mestách a obciach. Ľudia sa bezpečne necítia.

Extrémna kriminalita ako vraždy či násilné trestné činy možno klesá, ale drobná kriminalita stúpa.

Viete vláde argumentovať dátami, keďže mnohé priestupky sa už v realite ani nenahlasujú?
Nemôžeme úplne robiť štatistiky, keďže nie sme štátne orgány, ale v rámci Únie miest Slovenska sme vyzvali náčelníkov mestských polícií, aby spravili sumár všetkých priestupkov, ktoré riešili za posledné mesiace. Chceme ho predložiť už tento týždeň na rokovaní s ministrom spravodlivosti Borisom Suskom.

Minulý týždeň ste mali na túto tému stretnutie s ministrom vnútra Matúšom Šutajom Eštokom aj policajnou prezidentkou Janou Maškarovou. Ako reagujú na vaše argumenty?
Cítil som, že nás počúvali a uvedomili si, že realita a naše skúsenosti sú iné ako ich štatistiky. V novembri by sa mala udiať zmena zákona o obecnej polícii, v rámci ktorého by sa mali zvýšiť kompetencie obecným policajtom napríklad pri zatýkaní alebo pri odňatí veci na mieste, napríklad drogy alebo alkohol. V tomto by sa teda mali kompetencie mestskej a štátnej polície dorovnať.

Zároveň chceme, aby sa prepojil informačný systém medzi štátom a samosprávami, ktorý eviduje páchateľov. Dnes to funguje iba v Bratislave. Deje sa potom to, že mnohí páchatelia doslova cestujú za priestupkami, teda chodia kradnúť aj do iných miest.

Aké ďalšie opatrenia žiadate?
Voláme po tom, aby boli v každom okrese cely predbežného zadržania. Máme veľmi vážny problém s nedostatkom štátnych policajtov, ktorí nestíhajú všetko riešiť. Niekedy trvá hodiny, kým prídu k človeku, ktorý im zavolal, lebo napríklad v danom čase riešia trestný čin, pri ktorom musia niekoho zatknúť a potom ho odviezť desiatky kilometrov, lebo v ich okrese cépézetka nie je.

Ďalšia vec, ktorú žiadame, súvisí s problémom alkoholizmu, ktorý je stále najmä pri strednej a staršej generácii na Slovensku prítomný. Štát by mal zriadiť záchytky pre opitých a agresívnych ľudí, ktoré kedysi fungovali. Policajtov je dnes málo, nestíhajú, a keď nejaký opitý človek leží na chodníku, privolajú k nemu záchranku. Tá ho odvezie do nemocnice, kde sa správa agresívne a opäť k nemu musia volať policajtov.

Podarí sa vám to presadiť?
Úprimne, nemám veľkú nádej. Je to o prioritách, ktoré má štát. No náš štát nevie, čo chce, chýba mu vízia. Ministrovi sme povedali, že situácia s vnútornou bezpečnosťou krajiny je vážna a treba ju riešiť. Napríklad spomínaný alkoholizmus je veľký problém, ktorý výrazne komplikuje život aj zdravotníkom.

Niektoré ich riešenia sú však postavené na hlavu.

Čo napríklad myslíte?
Prišli s tým, že páchateľovi môže samospráva nariadiť verejnoprospešné práce. Rozhodovať o tom má úradník na okresnom úrade, ktorý povie mestu, aby to zabezpečilo. Chýba tu však vyššia právna sila, ktorá to tomu človeku prikáže. Ako donútime nejakého páchateľa, aby si to odpracoval, keď to jednoducho odmieta? A čo mu máme dať robiť?

V západných krajinách to bežne funguje tak, že ak niekto spácha priestupok alebo trestný čin, predvedú ho pred sudcu a ten rozhodne. Ak si odmietne trest odpracovať, ide do väzby. Pri zmene trestnej novely zaznievali argumenty, že máme preplnené väznice. Lenže toto nie je argument, štát má predsa nájsť funkčný systém, ako to riešiť. A napríklad toto by mohla byť pokojne jedna z možností, ktorá by sa dala aplikovať.

Tu by ste však narazili na argument, že aj súdy sú preťažené a toto by im spôsobilo ďalšie ťažkosti.
Nie, narážame v skutočnosti na zastaraný a nefunkčný systém verejnej správy a fungovania štátu. Do toho patrí úplne všetko vrátane súdov.

Namiesto toho, aby sme začali významne reformovať a zefektívňovať fungovanie verejnej správy, ktoré zahŕňa aj poskytovanie služieb, snažíme sa vylepšovať čiastkové veci v nefunkčnom systéme. Sú to krátkodobé riešenia, ktoré nás dobehnú. Z dlhodobého hľadiska to nie je udržateľné.

Ostaňme ešte konkrétne pri probléme s narastajúcou kriminalitou. Ako sa to v praxi prejavuje?
V podstate to najprv otvorili vedúci obchodných reťazcov, ktorí nás požiadali o stretnutie a vysvetľovali nám, že to, čo sa v nich deje, je už katastrofálny stav. Do toho prišli primátori a starostovia najmä z východného Slovenska, ktorí hovorili o tom, čo v poslednom období zažívajú.

Čo vám povedali?
Opisovali veľmi nepríjemné situácie, ako stúpa agresivita, ľudia sa necítia bezpečne, drzosť zlodejov narastá a začínajú vznikať organizované skupinky, ktoré chodia kradnúť. Aj u nás v Trenčíne sme zaznamenali zvýšený počet krádeží v obchodoch. Zlodeji už ani nejdú cez priestor pri pokladni, už iba počkajú, kým sa im napríklad pri samoobslužných pokladniach otvoria automatické dvere, a s košíkom vyjdú von.

Počul som o prípade z niektorého menšieho mesta, že policajt chytil jedného zlodeja šesťdesiattrikrát, a keď to už chcel klasifikovať ako trestný čin, prokurátor povedal, že sa to nedá, lebo je to v rozpore s Trestným zákonom.

Podobných absurdností počúvam v poslednom období množstvo.

V rozhovore pre 360-tku ste poukázali na narastajúcu kriminalitu v súvislosti s rómskymi komunitami na východnom Slovensku a povedali ste, že ak sa nič nezmení, bude to obrovský problém. Čo vám hovoria starostovia a primátori z týchto regiónov?
Trestná novela v podstate umožnila chudobným ľuďom to, že sa im oplatí páchať drobné krádeže na uliciach. Je to pre nich ekonomicky výhodné. Ak každý deň ukradnú niečo za sto eur a dajú to do záložne, dokážu si „zarobiť“ viac, ako keď by mali pýtať peniaze od ľudí. Všimnite si, ako pomerne výrazne začali vznikať nové záložne. Počul som dokonca, že niekde ukradli zlodeji obed a dali ho vystaviť na predaj v záložni. Myslel som, že to je žart, ale naozaj sa to stalo.

Ľudia nie sú hlúpi, len jednoducho vidia, že sa im oplatí kradnúť a táto malá priestupková činnosť im vynáša peniaze. Niekde už začínajú vznikať niečo ako gangy.

Starostovia mi hovorili, že na východe sa vyskytujú prípady, keď dospelí využívajú malé deti na drobné krádeže v obchodoch. Kolujú videá, na ktorých sa tovar úmyselne poškodzuje a následne s ním odchádzajú z predajne. Sú to neuveriteľné situácie, ktoré sa dejú, a predajcovia aj policajti sú zúfalí. Niektoré obchody si najímajú esbéesky, ktoré majú odrádzať od opakovaných krádeží, čo však niekedy vedie aj k neprimeraným zásahom.

V niektorých oblastiach Prešovského kraja má rómska komunita početné zastúpenie a mnohí jej členovia žijú v chudobných podmienkach. To sa popri ďalších faktoroch premieta aj do bezpečnostnej situácie.

Treba to otvorene povedať a nemôžeme mlčať o tom, že štát zlyháva v komplexnej starostlivosti o týchto ľudí. Väčšina žije v zúfalých podmienkach osád.

My v Trenčíne alebo celkovo na západe tento problém necítime, ale trebárs starosta Moldavy nad Bodvou mi rozprával o prípadoch, ako dajú nový plot na detské ihrisko a na druhý deň je polovica z neho preč. Polícia to riešiť nevie, on netuší, čo má robiť, a po jeho manželke vulgárne pokrikujú, že prečo s tým nič nespravia.

Samotný splnomocnenec vlády pre rómske komunity Alexander Daško priznal, že ak sa z eurofondov nebudú ďalej financovať rómske občianske hliadky, tak to ešte len uvidíme, čo nastane.

Aké to má východisko?
Ak si naozaj neuvedomíme, že na Slovensku žije približne pol milióna Rómov a veľká časť z nich je v zložitej sociálnej situácii pre dlhodobé zlyhávanie štátu, situácia sa môže vymknúť spod kontroly. Z tých miest a obcí budú normálne žijúci ľudia a mladí utekať ešte viac a ostanú vyľudnené.

Už teraz je to s našou demografiou kritické. Slovensko vymiera, máme najmenší počet narodených detí od roku 2003. O pár rokov nás bude o 750- až 780-tisíc menej. A do toho si pridajte tú masu ľudí, ktorá krajinu opúšťa. Ak sa nič nezmení, zloženie populácie a regionálne pomery sa budú rýchlo meniť, čo bude mať vážne dôsledky pre verejné služby a rozvoj regiónov.

Minulý týždeň parlament schválil novelu zákona o hazarde z dielne Rudolfa Huliaka. Pôvodne mala umožniť štátu úplne obísť samosprávy, pozmeňovacie návrhy ju však trocha upravili. Je podľa vás schválené znenie z pohľadu samospráv v poriadku?
Nie. Únia miest Slovenska žiadala do zákona zapracovať, že pokiaľ mesto neschváli pokračovanie kasína pod štátnym Tiposom, tak to nebudú môcť urobiť. Oni tam dali, že mesto alebo obec poskytne stanovisko. Podľa názoru našich právnikov je to nevymáhateľné a dá sa to obísť.

Už dnes sa bežne stáva, že obec vydá stanovisko, že nesúhlasí s predĺžením licencie herne, ale štátny úrad pre hazard ju bez ohľadu na to predĺži. To sa neupravilo a je to problém.

Preto sme vyzvali prezidenta, aby to nepodpísal.

Čo by pre mestá a obce znamenalo, ak by prezident novelu podpísal? Budú mať na svojom území ďalších šesť rokov herne, ktoré nechcú?
Presne tak. Aj u nás sú, myslím, jedna alebo dve.

Prinášajú herne Trenčínu nejaké problémy?
Nevytvárajú nejaké zásadné problémy. Treba povedať, že hazard bol aj doteraz výrazne regulovaný a nebolo to živelné. Necítili sme, že by sa zvyšovala trestná činnosť alebo niečo podobné. Komunikácia s herňami bola racionálna.

Prišla iniciatíva skupiny poslancov mestského zastupiteľstva a tá presadila zákaz herní v Trenčíne. No aj tak je mesto plné bilbordov s herňami a kasínami v okolitých obciach. Presunuli sa z Trenčína do blízkeho okolia.

V mnohých mestách veľa ľudí podpisovalo petície, organizovali sa referendá o zákaze hazardu a teraz sledujeme, že štát zavádza zákon, ktorý to dokáže obísť.
Je to prejav centralizácie. Postupne sa likvidujú výdobytky reformy verejnej správy z rokov 2001 až 2006 za Dzurindovej vlády.

Moc sa postupne centralizuje čoraz viac a viac do rúk niekoľkých ľudí, pomaličky to dokonca smeruje až k jednotlivcovi. Zo Slovenska sa stáva čoraz viac centralizovaný štát, ktorý má blízko k zavedeniu až autokratického systému, kde skoro o všetkom v štáte v podstate rozhodujú traja, štyria predsedovia koaličných strán.

Štát sa nechce zbaviť ani moci, ani peňazí, ani kompetencií v prospech samospráv, ktorým ich berie.

Premiér Fico pred pár dňami obhajoval ekonomický stav krajiny a ako potvrdenie stability povedal, že minimálna mzda rastie a dôchodky sa vyplácajú. Kritika zo strany opozície a médií je podľa neho v rozpore s realitou. Čo si o tom myslíte?
Vláda žije v čoraz väčšej bubline a ich predstavy sú mimo reality. Minule premiér hovoril o tom, že sme jedna z najotvorenejších ekonomík na svete. V tom má pravdu, no zároveň ma fascinuje, ako šialene podceňuje radikálne zadlžovanie tohto štátu a nutnosť splácania dlhov.

Zároveň ho ani nenapadne, že to, ako robí zahraničnú politiku, môže spôsobiť, že nám seknú eurofondy a prídeme tak o možnosť investovať do rozvoja miest a obcí. Až vtedy by sme zrejme naozaj uvideli a pochopili, v akom žalostnom stave sú naše verejné financie.

Čo môže v tomto kontexte znamenať správanie Fica voči Európskej únii?
Môže to mať veľmi negatívne dôsledky a myslím si, že je len otázkou času, kedy o nás budú opäť rozhodovať za nejakým stolom bez nás.

Už dnes nás nevolajú na kľúčové rokovania, a keď sa bude rozhodovať o dôležitom geopolitickom nastavení a rozmiestnení ekonomického a politického vplyvu, za stolom nebudú ani sedieť ľudia, ktorí by o nás mali záujem zabojovať.

Uvidia našu ekonomickú slabosť a tí, ktorí nám dnes dávajú peniaze na rozvoj krajiny, pre našu nespoľahlivosť ich stopnú a povedia si, že nás nepotrebujú.

Nie je to príliš čierny scenár?
Nie som zahraničnopolitický expert, ale stačí sledovať, čo hovorí a robí Trump, Putin, Čína alebo India. Niekde sa to bude musieť stretnúť a bude sa musieť začať rokovať. Ak tam nebudeme absolútne prítomní, môže sa to pre nás skončiť zle.

Čo si o nás povedia partneri z EÚ? Dávame im peniaze, oni na nás stále nadávajú, nechcú patriť nikam, tak ich nechajme.

A tie fantazmagórie o nezávislosti, ktoré tu čoraz viac počúvame, sú totálne mimo. Nad tým predsa nemôže normálny racionálny človek v tejto situácii ani uvažovať.

Takže áno, myslím si, že ak naďalej nebudeme zvládať svoju štátnosť, je len otázkou času, kedy Slovensko môže zaniknúť. Jednoducho si nás iné štáty rozdelia pod svoj vplyv.

Naozaj to vidíte takto katastroficky?
Nenapadlo by mi o tom hovoriť, ak by som videl, že máme jasnú zahraničnopolitickú orientáciu a sme silní a pevní. Ale tak to nie je. To, že ideme ekonomicky gréckou cestou, je jedna vec, ale ak tu vidíme čoraz častejšie tendencie a túžby patriť k režimom ako Rusko, Čína alebo Severná Kórea, tak je to vážne.

Jedna vec sú slová premiéra Fica, ktorými vysiela signály pre svoje publikum v snahe udržať si touto rétorikou ich priazeň. Ale rozhodujúce sú kroky, ktoré reálne môžu naše ukotvenie v západnom geopolitickom priestore ohroziť.
Aj slová sú činy, a ak ich vysloví premiér, nie sú nepodstatné. Pozrite, ja som primátor – na európske pomery – malého mesta. Celý život sa zaujímam o politiku a verejný život, mám skúsenosť s komunizmom, prežil som nejaký čas aj v zahraničí.

Hovorím vám to na základe toho, čo sledujem a počúvam. Ešte donedávna sme sedeli v Európskej únii za stolom, kde sa rokovalo o dôležitých veciach pre budúcnosť. Teraz nás k nemu pozývajú čoraz menej. A práve teraz sa rozhoduje o tom, ako bude Európa pokračovať.

Naše mestá a obce žijú a dokážu sa rozvíjať len vďaka európskym peniazom, ktoré nám sem ešte Únia posiela. A my sa od nej odvraciame. Po pätnástich rokoch na čele krajského mesta a zo skúseností z toho, ako s nami vlády komunikujú a ako sa k nám správajú, už budem naplno vyjadrovať veci tak, ako ich vidím a cítim.

Kiežby som nemal pravdu, ale nemienim tu už sedieť a diplomaticky obkecávať, že je to tu fajn. Je to zlé zo stránky ekonomickej, zahraničnopolitickej a fungovanie štátu zlyháva. A nikto tento systém nechce skutočne zmeniť. Ak to takto pôjde ďalej, budeme mať veľký problém udržať si vlastnú štátnosť. O tom som presvedčený.

Nedávno ste spustili svoj nový podcast, v ktorom sa chcete venovať aktuálnym témam, fungovaniu štátu a samospráve. Prvá časť bola o konsolidácii a na príklade svojej skúsenosti z konsolidovania vo verejnoprávnej televízii a pri prevzatí vedenia mesta Trenčín ste hovorili, že „bez bolesti to nepôjde“. Ak sa pozeráte na nastavenie súčasných konsolidačných opatrení, čo vidíte?
Nič. Viete, ako Slováci sme hrozne krátkozrakí a nedokážeme si povedať, že ak trebárs chceme, aby naše deti chodili po lepších cestách, tak pre to teraz urobíme všetko, hoci my tu už potom nebudeme.

Ak stále míňate čoraz viac, ako je váš príjem, tak sa zadlžujete a ohrozujete, pretože si neskôr musíte požičiavať na to, aby ste vôbec splácali. Takýmto spôsobom skrachujete, lebo tí, čo vám požičiavajú, s tým raz prestanú. Premietnite si to na rodinu, ako dlho by vydržala? Zažil som to, keď som prebral Trenčín. Mesto bolo po predošlom období také zadlžené, že nám už banka odmietla dať peniaze.

Tu sa od podnikateľov vyťahujú peniaze na to, aby sa zabezpečil neefektívny prežierací štátny aparát. Nikomu to v tej vláde netrkne a nikto nepovie, že nechcem, aby ste mi vytvárali nové ministerstvo. Vytvorila si ho Veronika Remišová, vytvoril si ho Rudolf Huliak, máme tu podpredsedu vlády pre plán obnovy, pre eurofondy... Proste milión úradníkov.

Štát nedokáže povedať, že musíme byť štíhli, efektívni a odovzdať viac moci do rúk samospráv.

Čo môže takto nastavená konsolidácia znamenať pre mestá a obce?
Že postupne stratia svoj zmysel a nebudú mať žiadne peniaze na rozvoj. Starostovia a primátori budú len poslušní pajáci vládnej moci, čoraz viac závislí od toho, či im politik z vlády niečo dá alebo nedá.

Byť primátorom či starostom nebude vôbec atraktívne. Nebyť eurofondov, tak ako samosprávy nemáme na rozvoj takmer nič.

Hovoríte, že za tých pätnásť rokov, čo ste v samospráve, sledujete úpadok verejnej a najmä štátnej správy na Slovensku. V čom?
V byrokracii, v systéme, v profesionalite poskytovania služieb a v protekcionizme. Veci u nás nefungujú podľa profesionálnych pravidiel, v prospech fungovania štátu a jeho rozvoja, vízie nášho smerovania. Aby ste niečo dokázali vybaviť, musíte mať veľa šťastia, kamarátov, vzťahy. Nemá to koncepciu.

V akom zmysle?
Poviem príklad – neexistuje koordinácia štátu a samospráv v regionálnom rozvoji. Pozrite sa na to, koľko miliárd už bolo naliatych do Slovenskej republiky z Európskej únie, a napriek tomu sa u nás stále zväčšujú regionálne rozdiely.

Sme taká centralizovaná krajina, že nedokážeme veľké – napríklad dopravné – projekty, ktoré nedokážu zafinancovať mestá a kraje, koordinovať v rámci územných plánov a regionálneho rozvoja. Politickí predstavitelia štátu, krajov, miest a obcí si nesadnú za stôl a nedajú dohromady eurofondové projekty, ale každý si robí svoje.

Na štátnej úrovni často hovoríme o rezortizme. Každý minister si robí svoju vlastnú stranícku politiku cez eurofondy. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslí iný minister, ktorý je z inej strany.

Županov a primátorov v tomto procese považujú za druhotriednych čerpateľov, ktorí nie sú takí podstatní, aby s nimi napríklad dopravnú, zdravotnícku či školskú infraštruktúru z eurofondov riešili.

A potom – primátorom som od roku 2010, toto je moja siedma vláda. Žiadna z nich v ničom oficiálne nenadviazala na tú predošlú. V tomto štáte neexistuje žiadna vízia, cieľ ani kontinuita, že by vlády doťahovali dobré veci. Každá prichádza s novými dôchodkovými systémami, sociálnymi opatreniami, daňovými záťažami. Popritom vidíte, čo sa deje aj teraz, že z ničoho nič príde minister a povie napríklad, že jedným z dobrých zdrojov je hazard. Nikdy neviete, čo si ktorý minister zase vymyslí, aby naplnil štátny rozpočet. Nikto z vlády mu nepovie, že to je amorálne alebo že toto nie je v súlade s tým, akú krajinu chceme mať z hľadiska hodnôt a smerovania.

Ako je to v rovine samospráv?
Aj tie potrebujú veľmi vážnu reformu. Na druhej strane musím povedať, že samosprávy sa na celkovom dlhu Slovenskej republiky podieľajú, myslím, len 1,4 percentom.

Samospráva teda v princípe hospodári dobre, rieši dobré veci, investuje aj z toho mála, čo má. Samozrejme, hlavne vďaka eurofondom. Bez nich by sme boli stratení.

Aký je podľa vás dôvod, že samospráva funguje lepšie než štát?
Lebo je pod väčšou kontrolou svojich voličov. Na komunálnej úrovni ste každý deň konfrontovaní s ľuďmi a musíte sa dohodnúť. Tam to naozaj nie je o tom, či ste ľavicoví, pravicoví, takí a onakí. Rozhoduje, či je riešenie pre občana dobré alebo nie.

Napriek tomu som hlboko presvedčený, že musí dôjsť aj ku komunálnej reforme.

V akej podobe?
V tejto chvíli to vôbec nemusí byť násilným zlučovaním obcí spojeným so stratou ich identity. Netreba sa rozprávať ani o zmenách územnosprávnej mapy. My ako Únia miest Slovenska sme predložili návrh reformy cez zmenu financovania územnej samosprávy. Tvrdím, že mestá a obce – hovorím len o nich, nie o VÚC-kach – by vďaka nej mali podstatne viac peňazí, ako majú teraz.

Je to jednoduché. Šlo by to obyčajným zákonom, nebolo by treba meniť ústavu. Bolo by to oveľa čitateľnejšie.

Neriešili by sme, či niekto dostal viac peňazí, pretože jeho obec leží vo vyššie nadmorskej výške, či má viac snehu, či je taký alebo onaký. Bolo by to oveľa spravodlivejšie. Sami starostovia z menších obcí by cez zmenu vzorca museli zvažovať, ako budú spolupracovať vo väčších celkoch, pretože nemajú taký počet obyvateľov, aby mali dosť peňazí.

O potrebe reformy verejnej správy hovoríte dlho, no nič sa nedeje. Kde to podľa vás viazne?
Je to politicky neatraktívna téma. Nechcem nikoho urážať, ale stále je na dôležitých pozíciách veľa ľudí, ktorí nerozumejú, ako verejná správa funguje.

Táto téma sa predsa dotýka každodenného života občanov v mestách a obciach. Prečo to napriek tomu nedokážu uchopiť tí, ktorým to vysvetľujete?
Lebo sme sebci a chceme vidieť výsledok okamžite. Politici zase rozmýšľajú v štvorročných cykloch, nie v desiatkach rokov.

Nám ako primátorom sa bežne stáva, že keď sa rozprávame s ľuďmi zo staršej generácie a povieme im napríklad, že pripravujeme územný plán na najbližších dvadsať, tridsať rokov, tak nám vyčítajú, že míňame veľa peňazí na víziu, ktorú oni už nezažijú.

Ja im hovorím, že to zažijú ich deti a vnuci. Sú mi schopní povedať – na to vám kašlem. Moji vnuci sú dostatočne šikovní a múdri, oni si poradia, ale ja to chcem zažiť teraz.

Dá sa takéto zmýšľanie zmeniť?
Politológ Ralph Dahrendorf píše, že prechod z totalitného režimu, aký sme zažili my, k poznaniu toho, čo je sloboda, slobodná spoločnosť, diskusia a tak ďalej, trvá okolo šesťdesiat rokov. My sme teda niekde v polovici.

Otázka je, či to pri nastavení, v akom sa momentálne nachádzame, stihneme. Lebo ja som naozaj vydesený z toho, aká je naša stredná a staršia generácia naivná.

Na jednej strane chápem, že sa cítia oklamaní, nešťastní, dreli celý život a dnes majú malé dôchodky. Ale fascinuje ma, že okrem Mikuláša Dzurindu pred tými dvadsiatimi rokmi sa nenašiel nikto, kto by nabral odvahu to ľuďom vysvetľovať, komunikovať s nimi a v dobrom slova zmysle ich edukovať.

Pre slovenských politikov je podstatné, aby mali funkciu a udržali si ju čo najdlhšie. Pre to sú schopní urobiť čokoľvek a čomukoľvek sa prispôsobiť. Preto sme tam, kde sme – politici sa prispôsobili spomínanej rétorike staršej generácie.

Zároveň živia takéto myslenie kľúčovej voličskej základne, ktorá rozhoduje voľby. Živia myšlienku – nebojte sa, vy sa toho dožijete, my vám to zlepšíme, ste pre nás dôležití, bude to fungovať. Ale to, že krajina nemá žiadnu víziu a upadá, už nikoho nezaujíma.

Vráťme sa trochu späť. Hovorili ste, že Únia miest má pripravený návrh na zmenu financovania samospráv. Ministerstvo vnútra zároveň už niekoľko mesiacov hovorí o tom, že chystá reformu verejnej správy. Spolupracujete? Viete, v akom stave je pripravovaná reforma?
Sú to obyčajné akademické diskusie, ktoré nemajú žiadnu politickú podporu. Neexistuje nikto, kto by to bol schopný reálne presadiť.

My ako Únia miest sme už od roku 2018 pripravení, máme presný návrh. No aj keď sa s nami niekto porozpráva a povie, že je to fajn, nikto si to neosvojí. A keď si to neosvoja predsedovia politických strán, tak nižšie úrovne ministerstva vnútra môžu kresliť, písať, čo chcú.To, že dnes Robert Fico, Richard Raši či Matúš Šutaj Eštok hovoria o tom, že reforma verejnej správy nemôže vzniknúť zhora, ale zdola a že my ju musíme priniesť, je absolútna ilúzia. Musí to prísť zhora, a keď sa na nižšej úrovni na niečom nebudeme vedieť dohodnúť, štát rozhodne.

Keď hovoríte o tom, že reformu verejnej správy si nikto z politikov nechce vziať za svoju, máte na mysli súčasné vládne strany?
Aj opozičné. Je to rovnaké.

Za najfatálnejšiu chybu súčasnej opozície považujem to, že keď vládla, nepočúvala nás a nezriadila špecializovaný tím na reformu a stratégiu. Samozrejme, vládli počas ťažkého obdobia.

Ale priestor na reformu podľa vás bol.
Obrovský priestor. Mohli to zvládnuť po kúskoch, no neurobili to. Nikto sa tomu nevenoval, riešili si svoje veci.

Aj vtedy sme skončili pri tých istých debatách. Na ministerstvách vnútra aj financií boli úžasní úradníci, ktorí rozprávali, ako to treba urobiť. Vždy sme však narazili na to, že Igor nechce, Rišo nechce, Veronika tomu nerozumie.

Neskôr ZMOS pred voľbami podpisoval memorandá s politickými stranami, všeličo nám nasľubovali, no dnes sme tam, kde sme. Robo nechce, Rišo nechce, Matúš to nerozhodne. Ani Andrej nechce, lebo je to proti jeho filozofii.

Najväčší problém Slovenska je, že oni si myslia, že sú štát, môžu všetko a my ostatní máme držať ústa a krok. Bohužiaľ, myslela si to aj bývalá vláda. Chcela síce počúvať, ale neurobila nič. Čiže boli presne takí istí, ako sú títo.

Mám z toho obavu. Síce sa s nami stretnú, ale či je to Tresk od PS, KDH alebo SaS, tie témy tam nie sú. Sem-tam povedia, že daňový mix, ale to je úplný nezmysel bez vízie.

Prečo reformu verejnej správy, ktorá ovplyvní život obcí a miest, podľa vás musí priniesť práve štát?
Pretože primátori a starostovia nemajú exekutívnu moc. Tu má vláda. Nemáme ani legislatívnu kompetenciu, tú zase má parlament. Takže hovoriť, že reformu máme priniesť my, je zbavovanie sa zodpovednosti.

Keď vláda okolo roku 2002 pripravovala reformu verejnej správy, po Mikulášovi Dzurindovi a Ivanovi Miklošovi primátori hádzali topánky a vrieskali po nich. Ale oni s Viktorom Nižňanským za nimi chodili, vysvetľovali, zobrali na seba zodpovednosť a spravili to. Aj o tom, že máme osem krajov, čo je podľa môjho názoru nešťastné, rozhodla politická moc. Vždy bude rozhodovať koaličná politická moc, nie ZMOS ani Únia miest.

Tú odvahu a ambíciu teraz u predstaviteľov vysokej politiky nevidíte.
Nie. A viete, čo je najhoršie? Vidíte to pri vyjadreniach vládnych politikov – jeden povie, že chce päťsto obcí a tri kraje. Ďalší príde s hazardom, iný s neviem čím. Oni naozaj netušia, čo riadia.

To nie je kritika len súčasnej vlády. V tej politickej Bratislave vás jednoducho usadia do bavoráka, vyvezú na kopec, vstúpite do Národnej rady, zahrajú vám hymnu a z vás sa stane monštrum, ktoré má pocit, že riadi štát a všetko ostatné dole je nepodstatné, lebo štát som ja.

Všimnite si, čo teraz robí napríklad minister životného prostredia Tomáš Taraba.

Čo myslíte?
Namiesto toho, aby obce a mestá cez vodárenské spoločnosti pripravovali projekty a riadili ich, on v parlamente povie, že on je štát a on bude rozhodovať, v ktorých obciach a ako sa to bude robiť.

Je to príklad politickej výbavy a myslenia. Myslia si, že vedia najlepšie, čo my, neschopní primátori a starostovia, máme robiť.

A potom sú tu situácie, ktoré mi naozaj vadia. Cítim sa ponížený, keď vidím, ako vláda robí výjazdové zasadnutia po regiónoch a primátori a ľudia v krojoch tam stoja s chlebom a soľou, vítajú ich a tancujú im.

A ja sa pýtam – a vy ste kto? Kráľ? Prečo mám premiéra žijúceho aj z mojich daní vítať chlebom a soľou? Mám deti navliekať do krojov, aby im zatancovali, lebo im chcem ukázať, aký máme pekný folklór, a možno mi pán premiér dá milión eur na telocvičňu?

Oni zabúdajú na to, že narábajú s verejnými zdrojmi. Majú pocit, že sú to ich peniaze a každý má byť šťastný, že z našich peňazí niekomu niečo dajú. A ten chudák starosta či primátor sa musí ponižovať a vítať predstaviteľov vlády ako nejakých papalášov, aby pre svojich obyvateľov niečo dokázal urobiť. Pre mňa je to absurdné.

Súčasný papalášizmus nemôžem ani cítiť. Aj preto končím ako primátor, lebo viem, že cítim, že si musím dať odstup od politiky. Je to služba, nie zamestnanie. A je prirodzené, že sa to má striedať, obmieňať.

Je to hlavný dôvod vášho rozhodnutia nekandidovať znova na primátora?
Áno. Súčasťou slušnej politickej kultúry má byť schopnosť vedieť, kedy odísť. Ak do toho dávate srdce a skutočne chcete po sebe niečo zanechať, tak je šestnásť rokov v pozícii primátora naozaj vyčerpávajúcich.

Viete už konkrétne, čo budete robiť?
Podnikať, lebo mám veľa skúseností a chcel by som ich odovzdávať ďalej. Rád by som poskytoval napríklad konzultačné služby začínajúcim politikom alebo sa delil s manažérskymi skúsenosťami.

Zároveň som človek z médií, mám rád tento svet a chcel by som sa venovať tomu, ako ho umelá inteligencia môže ovplyvňovať a meniť.

Je vylúčený váš vstup do parlamentnej politiky?
Momentálne určite áno. Angažujem sa vo verejnom živote od svojich dvadsaťjeden rokov. Mám osemapolročného syna a cítim, ako ma rodina potrebuje. Povedal som si, že toto je ten najdôležitejší „projekt“ môjho života, jedinečná možnosť od Pána Boha.

Chcem svojho syna pripraviť, aby bol konkurencieschopný vo svete, pretože jeho pozícia bude ťažšia, než akú sme mali vo svojom detstve my. 

Z vašich vyjadrení sa však zdá, že si pre veľkú politiku nechávate pootvorené dvere.
Áno, ale vysvetlím prečo. V západnom svete, kde dlhodobo funguje demokratický režim, zväčša vstupujú do politiky ľudia po štyridsiatke alebo päťdesiatke, teda zrelí a zabezpečení.

Naša generácia, ktorá mala v čase revolúcie dvadsať rokov, však vhupla do verejného života v mladom veku. Mnohí sme už unavení. Preto si potrebujem oddýchnuť. Nateraz cítim, že Boží plán so mnou v politike sa končí.

zdroj:
https://www.postoj.sk/184219/ti-ludia-vo-vlade-netusia-co-riadia-a-ich-papalasizmus-uz-nemozem-citit-nateraz-s-politikoukoncim

foto:  Richard Rybníček 
zdroj: Postoj/Adam Rábara