Richtár Príkrej oslávil rovných osemdesiat rokov

Dedinka ako z obrázku. Čistá, ako vyzametaná, s rozkvitnutými lúkami, kde-tu počuť zvonce zvierat, pred domčekmi zakvitnuté záhrady... Mestského človeka ohromí predovšetkým tichom. Nepočuť žiadne rinčanie, necítiť výfukové plyny, ale zato vôňu čerstvo pokosenej trávy a kvetov. Akoby raj na zemi. Alebo prírodné múzeum. No je to realita. Prechádzame totiž obcou Príkra v okrese Svidník, o ktorej už mnohí počuli vďaka jej dominante, Chrámu sv. archaniela Michala z roku 1 777, alebo nízkemu počtu obyvateľov. Naozaj, v súčasnosti tu žije len osem ľudí, ale tí iste vedia, že napriek sťaženým podmienkam a obmedzenému prístupu k civilizácii žijú pokojnejší a vyrovnanejší život. Možno práve preto z Príkrej neodišli.

Do Príkrej nás však prilákalo najmä jubileum starostu Jána Brenišina. Neuveríte, ale oslávil rovných 80 rokov. Pri plnej aktivite zvláda starosti starostu s prehľadom a vitalitou. Napokon, nie je to prvýkrát. Teraz je starostom už druhé volebné obdobie. Na starostovskom stolci v drevenom dome uprostred dediny všetko usmerňuje pevnou rukou. Ako nám s úsmevom porozprával, niekedy to naozaj nie je ľahké. "Keby som tu nebol, dedina by sa už možno rozpadla a vymazala z mapy. Voľby, tie sú u nás stále problémom, ale my dedinu udržíme. Každý dom sa opravuje. Všimnite si. Chodia sem všelijakí ľudia, že chcú kúpiť chalupu.

Keď sme sa opýtali, ako prežil život a čo robil kedysi, viditeľne ožil. Vraj veľa rokov pracoval v lese, potom v poľnohospodárstve. Vždy to bola ťažká drina, ale očividne na tie časy spomína rád. Boli to roky, keď žilo v Príkrej 170 obyvateľov a v každom z 28 domov rodina so 7 - 8 ľuďmi. Postupne však odchádzali za prácou do mesta. Roztrúsili sa po Slovensku aj svete.

Zaujímalo nás, ako si kedysi dedinčania nažívali. Kedy bolo v dedine najveselšie. "Keď bola svadba, vtedy sme boli ako jedna rodina. Už dlho žiadna nebola...," povedala nám spontánne manželka starostu Júlia, inak stále zvedavá čiperka.

Pripomenula však aj ťažké vojnové a povojnové časy, no ani na 50. roky nespomínajú v najlepšom. Na skromných hospodárstvach nevypestovali dosť na to, aby mohli splniť kontingenty, aj žiť slušne. "Jedna krava bola málo, nenadojili sme toľko mlieka, aby sme mali aj doma každý deň. Museli sme odovzdať päť vozov zemiakov, vajíčka sme niekedy neochutnali aj celé mesiace. Všetko, čo sme vypestovali aj vychovali, išlo z hospodárstva štátu," zaspomínala si.

Prežili niekoľko režimov, nuž sme sa starostu Brenišina opýtali, ako sa pozerá na súčasnosť. "Panské živánstvo vždy bolo, aj bude. Vadí mi, že teraz sa obyčajný človek nedovolá spravodlivosti, nikto mu nepomôže, keď si nevie dať rady sám. Za komunistov mal aspoň každý robotu, každý chodil do školy, aj Rómovia museli robiť u nás na píle, boli koruny na živobytie, bol tu väčší poriadok. Možno ešte bude, len my tu nebudeme."