Robila som, pokiaľ som vládala...

...hodnotí pri našom stretnutí svoj život žena roka Okresu Medzilaborce za rok 2014 Mária Smolejová, ktorá nás ani vo svojich sedemdesiatich šiestich rokoch nemohla privítať inak ako s napečenými tvarohovými pirohami. Nebola by to ona. Pravda, v čase, keď sme túto dámu, uzatvárajúcu trojicu „naj" žien nášho regiónu navštívili, „musela mať nachystané" i pre chlapov, čo natierali strechu jej rodinného domu. Že ale napiekla z kila múky a vyprevadila nás s bohatou výslužkou, svedčí nielen o tom, že ani vo svojom pomerne vysokom veku neobsedí len tak, bez roboty, ale i o jej dobrosrdečnosti a o potrebe uctiť si hosťa, i keď úplne neznámeho. A práve celoživotná neúnavná práca a otvorené srdce pre osvojené siroty po švagrovi priniesli pani Márii ocenenie, ktorým jej svoj obdiv prejavili kolegyne z Únie žien.

 

Skromná, no hrdá, energická, nebojácna a neuveriteľne pracovitá - sú prívlastky, ktoré musí k Márii Smolejovej priradiť každý, kto s ňou čo i len na chvíľu prišiel do styku. Niekoľkonásobné materstvo ju síce oprávňovalo k tomu, aby si začala pohodlie dôchodkyne užívať už vo veku 52 rokov, no bola to práve jej povaha, ktorá zapríčinila, že „presluhovala", i keď na rôznych miestach, celých 17 rokov. „Máš 52 rokov a - seď doma. Veď to sa nedá. Treba ešte peniaze, treba žiť, treba robiť, treba ešte deťom pomôcť," bez rozmýšľania vysvetľuje dôvod svojho rozhodnutia udržať sa na pracovnom poli čo najdlhšie. Po odchode z Vihorlatu, kde strávila svoje „produktívne roky" na sústruhu, za pásom i na vrátnici, posedela doma len štyri dni a už jej zazvonil telefón - potrebovali tam upratovačku. Pani Mária nezaváhala a aj keď vo svojom domovskom podniku ostala len rok navyše, pracovať neprestala. 

 

Po ďalšom roku práce upratovačky, už na inom mieste, si nevybrala ľahkú prácu, vydala sa za lesníkmi. Vysádzala, obžínala, odpratávala konáre po chlapoch, či bolo teplo alebo lialo od jari do jesene celých päť rokov. Navyše, keďže jej záľuba v pečení z nej urobila vyhľadávanú cukrárku, z práce utekala domov, aby stihla do soboty napiecť. Tri, štyri, ba i päť tort na jeden deň. „Keď som išla z lesa, stále som si hovorila, aby som len cestou nohy alebo ruky nepolámala, aby som bola schopná napiecť, čo bolo treba," spomína, aké dôležité bolo pre ňu finančne zabezpečiť rodinu, keďže manžel bol už vtedy nejaký ten čas na polovičnom invalidnom dôchodku. „Keď som prišla z lesa domov, čakal ma obed, čo mi manžel navaril, prišla som na hotové. Trochu som si odpočinula a dala sa do pečenia. T do desiatej večer. A ráno, v lete už na štvrtú, hybaj späť do lesa." Takéto vysoké nasadenie si vyžiadalo svoju daň a Máriino telo to v jednu sobotu nezvládlo, skončila na týždeň v nemocnici. „Poležala som si týždeň a oddýchla som si. Nemusela som piecť," hovorí dnes so smiechom. Poľavila teda, no len na chvíľu. Pečenie zákuskov a tort sa totiž napokon stalo na desať rokov jej posledným zamestnaním. „Dnes mi je len ľúto, že som si ich nezapisovala, lebo si myslím, že by som z nich odtiaľ až do Humenného „draž-ku vystavala"," snaží sa dať svojej dlhoročnej práci konkrétny rozmer cukrárka.

 

Rodina bolo to, čo hnalo túto húževnatú ženu dopredu a nezaháľať. Ešte čoby mladá mama najmladšej, ročnej dcéry, sa po smrti oboch rodičov stala pestúnkou dvoch zo štyroch detí manželovho brata. Spolu s dvomi švagrinami sa tak postarala o to, aby deti neskončili v detskom domove. I keď rozdelení medzi Prahu a Medzilaborce, ostali siroty so „svojimi". Bolo treba sa obracať. A nie krátko, keďže sa obe vlastné dcéry rozhodli študovať na vysokej... Dnes žijú osvojené deti (59, 63 r.) i najmladšia (50 r.) Tveta so synom v Bratislave, najstaršia Magda (53 r.) so synom, o ktorého sa počas VŠ štúdia svojej dcéry starali starí rodičia, na Novom Zélande, v Medzilaborciach zostal len syn Marián (52 r.) s dvomi deťmi. V rodine je už i jedno pravnúča, druhé sa očakáva v novembri. T keď pomerne rozrastená, predsa len nie je rodina Smolejových úplná. Mária a jej manžel Štefan zažili to, čo si nepraje žiaden rodič, vo veku troch rokov prišli o svojho prvorodeného. A preto sme radi, keď smútok z minulej straty v rozhovore strieda radosť z očakávaného prírastku. „Stalo sa nám i smutné i veselé, ako to má v živote byť," hodnotí svoj život po boku svojej prvej lásky pani Mária a dodáva, že za bezproblémový chod ich domácnosti môže najmä to, že si našla „dobrého chlapa". „Nikdy nefajčil ani nepil. Dokonca i od piva ho hlava bolela. A to bolo dôležité, že nepil, lebo kde je alkohol, tam je i hádka i všeličo."

 

Máriin manžel ale nie len „dobrý chlap". Po tom, čo nám chvíľu robil spoločnosť už vieme, že sa i za ním musíme vrátiť. Porozprávať sa o knihách, ktoré píše a poobdivovať kaktusy a exotické stromy, ktoré pestuje.

 

Jana Ďurašková