Rodák J.: V dedinách Svidníckeho okresu málokto našiel svoj dom

Výňatok zo slávnostného príhovoru Jozefa Rodáka na plenárnom zasadnutí Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vo Svidníku pri príležitosti 66. výročia oslobodenia mesta a okresu Svidník.
 

„Boje o Duklu a východné Karpaty boli azda najmohutnejšie a najťažšie v novodobých dejinách Slovenska a majú v histórii osobitné neopakovateľné miesto. Podľa dávnych životných skúsenosti sa hovorilo, že návraty sú vždy ťažké. Aj pamätný deň 6. október 1944, keď sa vojaci Čs. armádneho zboru po rokoch strávených v zahraničí mimo svojho domova vracali naspäť do rodnej vlasti, bol nesmierne ťažký a strastiplný. Boli to roky na dlhej bojovej ceste v boji za oslobodenie vlastného národa, ktoré zaviali našich vojakov na rôzne bojiská v druhej svetovej vojne, aby so zbraňou v ruke vybojovali dlho očakávanú slobodu. Aký to bol ten deň 6. október, deň návratu domov na hranici vo Vyšnom Komárniku?

 

Na túto udalosť po rokoch spomínal vo svojich spomienkach dnes žiaľ už nebohý generál Oldřich Kvapil takto:“... Nečakali nás slávobrány ani flmári, nebolo slávnostných rečníkov. Chýbala vlajková výzdoba i jasajúce davy. Pred nami je rozbitý mokrý les, jamy po výbuchoch sovietskych granátov, rozbitá stará colnica a jeden hraničný kameň. V lese pozdĺž cesty i na ceste míny a míny...“ Áno, takto vnímal starý fronťák z Buzuluku tento okamžik. Rozhodnutie útočiť cez zložitý terén v Karpatoch bolo z hľadiska vojenského nevýhodné. Z politického hľadiska to však bolo nevyhnutné, pretože pomoc Slovenskému národnému povstaniu mala byť poskytnutá čo najskôr. Práve tieto okolnosti spolu s nedostatkom času negatívne ovplyvnili celkovú úroveň prípravy Karpatsko-duklianskej operácie, jej ťažký priebeh a veľké obete na ľudských životoch. Rozhodujúcu ťarchu v tejto vojenskej operácii niesla Červená armáda. Pre nás je významné, že v zostave 38. armády bojoval i náš 1. čs. armádny zbor. Už prvé dni bojov potvrdili, že to bude nesmierne ťažké a namáhavé, vojaci i velitelia tu prežívali mnoho zaťažkávajúcich skúšok a chýb, ktoré sa vyskytovali aj na iných frontoch v 2. svetovej vojne. Terén v Karpatoch umožňoval brániť sa nepriateľovi, skryto manévrovať, zároveň dával možnosť klásť rôzne nástrahy a položiť tisíce mín. Nedovoľme však spochybňovať ušľachtilý cieľ tejto operácie, znevažovať vojenskú statočnosť a odvahu priamych účastníkov bojov za naše oslobodenie.

 

Dnes, keď si pripomíname 66. výročie oslobodenia Svidníka s vďačnosťou spomíname na padlých vojakov Červenej armády v Karpatsko-duklianskej operácii, ktorí obetovali svoje životy pri porážke fašizmu. V našom Svidníckom okrese vyhasli životy tisícov týchto mladých ľudí a ich nehybné telá odpočívajú v našej rodnej zemi. Na pamätníku v našom meste je pochovaných vyše 9 tisíc padlých červenoarmejcov, ktorí našli smrť v okolitých dedinách pod Duklou. Ich spolubojovníci, vojaci čs. armádneho zboru, majú miesto svojho odpočinku na Dukle. Cesta k slobode bola veľmi ťažká, vyžadovala si veľké odhodlanie, osobnú statočnosť a bojové majstrovstvo nielen tých, ktorí k nám prinášali slobodu, ale všetkých tých tisícov známych i neznámych bojovníkov, ktorí sa priamo podieľali na oslobodzovaní našej vlasti. Bola to cesta nesmierneho utrpenia, obrovských materiálnych strát a veľkých ľudských obetí. Pri príchode na naše územie sa oslobodzovacím vojskám naskytol krutý obraz.

 

V našich dedinách vládla nepredstaviteľná bieda, ľudia sa vracali z hôr a lesov, kde sa skrývali pred postupujúcim frontom. V dedinách Svidníckeho okresu málokto našiel svoj dom, ostali len spáleniská. Nový život sa začínal v chatrčiach, bunkroch a zemliankach. Takmer na každom štvorcovom metri boli jamy od granátov a mín. Cesty a polia boli zamínované a 172 našich občanov zahynulo na mínových poliach pri návrate domov. Na tieto ničivé dôsledky vojny naši ľudia v podduklianskom regióne nezabudli ani dnes. Je preto našou morálnou povinnosťou do dôsledku naplňovať humánny protivojnový odkaz udalostí, ktoré sa tu odohrali pred 66-timi rokmi. V uplynulom období, ale aj v súčasnosti, sme svedkami toho, že mnohé udalosti 2. svetovej vojny sú predmetom prekrúcania a účelového prispôsobovania sa rôznym politickým i ideologickým záujmom. Nie inak je tomu tak aj vo vzťahu ku Karpatsko-duklianskej operácii. Na jednej strane sa to prejavuje s preceňovaním jej významu z hľadiska vojensko-strategického, na druhej strane znižovaním jej významu, zvýrazňovaním jej negatívnych stránok, predovšetkým nedostatočná pripravenosť a veľké obete na ľudských životoch. Dnes je nespochybniteľné, že cieľom tejto operácie bolo poskytnúť včasnú vojenskú pomoc SNP. To, že tento cieľ nebol do dôsledku splnený, neoprávňuje nikoho spochybňovať žijúcich i mŕtvych duklianskych bojovníkov. Svoje vystúpenie ukončím slovami, že človek žije potiaľ pokiaľ žije pamäť a preto všetci padlí vojaci za našu slobodu ostanú v mysliach generácií navždy živí.“
 

-bar-