Rodák z Nižnej Pisanej Emil Morjak prebrázdil na lodiach ako námorník celý svet

Práca námorníka je ťažká, zážitky krásne a neopísateľné

Len málokto sa môže pochváliť tým, že precestoval celý svet. Len málokto sa môže pochváliť tým, že precestoval celý svet loďou i lietadlom. Poznáme však muža, ktorému sa to podarilo. Pochádza z Nižnej Pisanej, kde sa narodil 3. apríla v roku 1937. Dnes 68-ročný Emil Morjak striedavo žije v susednom Česku a v Nemecku. Počas leta prichádza aj do svojho rodného kraja pod Duklou. Naposledy strávil niekoľko dní v Nižnej Pisanej pred dvoma týždňami. Našiel si čas aj na nás a musíme skonštatovať, že to bolo príjemné stretnutie s príjemným človekom, plné rozprávania o živote námorníka. Emil Morjak totiž dlhé roky pôsobil na obrovských nákladných lodiach a prebrázdil nimi celý svet.

S Emilom Morjakom sa osud nemaznal od ranného detstva. Len čo začal chodiť do prvého ročníka Základnej školy, Nižnú Pisanú obsadili nemeckí okupanti a Morjakovci sa museli vysťahovať do Kružlovej, postupne do iných obcí a napokon do Kukovej pri Giraltovciach, kde prežili II. svetovú vojnu. Písať o ťažkých časoch by už dnes bolo zbytočné. Po vojne sa Morjakovci na voze ťahanom kravami vrátili do zničenej Nižnej Pisanej. Spočiatku bývali v jednoduchom zrube, no od roku 1950 už mali vlastný rodinný dom.

Ťažké detstvo

Sociálna starostlivosť však bola nedostatočná a Emil Morjak sa dostal na Moravu. Prešiel niekoľkými detskými domovmi, cez leto pritom chodieval domov. Zvyšok Základnej školy tak absolvoval v Čechách a do meštianky potom chodil v Kružlovej. „Stále som túžil dostať sa do sveta, pretože v Amerike som mal tetu i bratrancov. Začal som chodiť do strednej školy v Olomouci, kde som sa vyučil za strojného zámočníka. Po vojenčine a absolvovaní priemyslovky som prešiel niekoľkými zamestnaniami, no ťahalo ma to do zahraničia. Prihlásil som sa k Dunajplavbe, no nezobrali ma. Potom som to skúsil u Labskej plavby a zobrali ma. Robil som tam štyri roky a v roku 1967 som sa k Dunajplavbe dostal,“ rozpráva Emil Morjak, ktorý začínal ako strojný asistent, neskôr ako strojník. „Zo začiatku sme boli v prístave, v dielňach, robili sme rôzne opravy, no neskôr som prešiel na loď, tri mesiace som robil na remorkéri v Drážďanoch i v Magdeburgu vo vtedajšom východnom Nemecku. Tam som sa dostal na loď, ktorá jazdila medzi Děčínom a Hamburgom.“ Pre Emila Morjaka bola prvá plavba loďou obrovským zážitkom.

Prvá plavba

Po prvýkrát sa dostal do zahraničia a keď prišiel do Hamburgu, tak to preňho bolo niečo úžasné. „Z lode bolo hneď poznať, že to je krásna krajina.“ Po roku v Dunajplavbe sa Emil Morjak rozhodol odísť preč. Chcel ísť do Švédska, no bolo to v pohnutom auguste roku 1968 a nestihol si vybaviť všetky potrebné víza. V rukách však mal trvalú výjazdnú doložku a odišiel do Nemecka. Usadil sa na severe Nemecka v meste Kill. Nastúpil k rybárskej flotile a začínal ako pomocník. Neovládal nemčinu a tak doslova začínal odznova. Aj s odstupom toľkých rokov spomína, že to bolo neskutočne ťažké. Šesť hodín služba, šesť hodín voľno a stále dookola. „Robil som v strojovni. Mal som na starosti opravy a keď sme sa plavili, tak mojou úlohou bolo mazať, kontrolovať tlaky, aby sa nič nestalo. Chytali sme ryby pri Grónsku, na Islande v Severnom mori, kde bola strašná zima. Bolo to kruté, ryby smrdeli, ochorel som na morskú chorobu a bolo to strašné.“ Po štyroch mesiacoch pri rybárskej flotile nastúpil Emil Morjak na pobrežnú loď, ktorá sa plavila od Portugalska, cez Rusko až po Škandinávske krajiny. Postupne sa naučil rozprávať po nemecky a na tejto lodi strávil desať rokov, aby potom prešiel na ďalšiu loď a aby sa mu splnil cieľ dostať sa do Ameriky.

Splnený americký sen

Pôsobil na obrovskej nákladnej lodi, ktorá sa plavila od Amsterdamu cez Atlantik až do Montrealu a Chicaga. „Navštívil som svojich príbuzných. Keď sme prišli do Chicaga, tak už ma čakalo auto s príbuznými. S bratrancami som sa stretol v roku 1971.“ Emil Morjak počas svojej námorníckej kariéry vystriedal mnoho lodí i zamestnávateľov. Pôsobil aj na lodi, ktorá vozila drevo zo Severnej Afriky a loďou sa plavil aj do Číny. „Nastupoval som v Amsterdame, išli sme do Rostocku a následne do Číny, no Suezský prieplav bol zatvorený, tak sme museli oboplávať Kapské mesto a cesta trvala tri mesiace. Zažili sme pekné i zlé počasie. Bol som v Šanghaji i v iných prístavoch. V Čine sme nemohli ísť, kde sme chceli. V menších prístavoch sme mohli ísť do námorníckych klubov, no v Šanghaji sme mohli ísť kdekoľvek. V Číne to vtedy bolo tak lacné, že ja mám dodnes doma kvalitné oblečenie z tých časov. V Hongkongu som takisto zažil krásne chvíle, neskôr som nastúpil na loď sultána, ktorá vozila ovocie. Išli sme do Južnej Ameriky, boli sme v Kostarike, Bolívii i v Argentíne. Spadla napríklad debna banánov do vody a ja som pre ňu dobre že neskočil. Kolega mi hovorí: čo si blázon? V obchode to vážia na deka a vy si ani len neviete predstaviť, koľko banánov sa vyhodí. Veď v Afrike nám naložili žlté banány a keď sme prišli do Európy, čo z nich asi bolo? Bežne sa vyhadzovalo aj dvadsať ton banánov a ja som chcel do vody skočiť pre jednu debnu,“ ešte aj dnes sa smeje Emil Morjak, ktorý celý svet neprebrázdil len loďou, ale aj prelietal lietadlom.

Najkrajšie prístavy

Loď sa totiž plaví, no posádka sa strieda. Do jednotlivých prístavov preto prilietavali lietadlami. Zážitkov je mnoho, nielen z Kostariky, ale i z Indonézie, Trinidadu či z iných krajín. Emil Morjak prešiel niekoľkými ďalšími loďami, plavil sa po Amazonke i po iných moriach, oceánoch i obrovských riekach. Len raz pôsobil Emil Morjak na obrovskej jachte. Bol to rozdiel v porovnaní s obrovskými nákladnými lietadlami. „Majiteľ bol Švajčiar, stáli sme v prístave a on stále priletel na vrtuľníku so svojimi priateľmi. Za celé tri mesiace sme boli dvanásť dní na mori. Videl som tie najkrajšie prístavy, na motorke som obišiel celý ostrov Korfu.“ Na obrovských nákladných lodiach sa preváža čokoľvek. Emil Morjak spomína na loď, ktorou viezli luxusnú jachtu, lokomotívy, ťažké mechanizmy. Prešiel celý svet, no najviac naňho zapôsobil prístav v Hamburgu, z krajín Singapur, ale aj Bahrajn. „Keď som bol v Dubaji v roku 1974, tak to bola dedinka ako Kapišová. Dnes je to veľkomesto, je to úžasne vybudované. Niečo neskutočné. Na dovolenku však teraz radšej dávam prednosť Ázii pred Afrikou.“

Posledná plavba

Poslednú plavbu ako námorník Emil Morjak absolvoval pred dvomi rokmi z nemeckého Libecku do Maroka. Bola to jeho najhoršia plavba. „Viezli sme obrovský bager, ktorý nebol technicky v poriadku a pri Doveri to vyzeralo, že sa potopíme. Naklonilo nás na 45 stupňov, riskovali sme životy, no prežili sme. Kúsok po kúsku sme plávali, keď sa počasie umúdrilo a postupne to vyšlo. Majiteľ lode nás napokon ani nevyplatil. Plavili sme sa teda do Maroka zadarmo a dnes už s tým nemôžeme nič robiť, pretože ten majiteľ už žije v Maroku. Bola to moja posledná a teda aj najhoršia plavba.“ Najdlhšia plavba Emila Morjaka bola do Číny, ktorá trvala tri mesiace. Na druhej strane, medzi najkratšie patria plavby do Afriky a do Ameriky. Doba sa zmenila, zmenilo sa aj zloženie posádok veľkých nákladných lodí. Éra automatizácie a moderných technológií zasiahla aj lodnú dopravu. „Plavil som sa na lodiach pod nemeckou, panamskou, libérijskou, singapurskou i švajčiarskou vlajkou. Bolo toho veľa, nielen ťažkých chvíľ, ale aj tých úsmevnejších. Tak narýchlo si však spomenúť neviem.“

Námorníci a frajerky

Emil Morjak v našom rozhovore so šibalským úsmevom priznal aj to, že to, čo sa hovorí o námorníkoch je tak trochu aj pravda. Na mysli máme porekadlo, že dobrý námorník má frajerku v každom prístave. „Záleží na každom človeku, na každej osobnosti. Kto chce, tak má. Povedal by som tak, že napríklad v Južnej Amerike ak námorník za niektorým dievčaťom išiel, tak by bolo zlé, ak by druhýkrát išiel za druhým. Ona už jednoducho čakala, pretože vedela, že tá loď príde. Boli také prípady, no ja som sa brzdil. Vedel som, že ma doma čaká manželka i deti. Nechcel som riskovať. No o prípadoch iných kolegov, kamarátov by sa dalo veľmi veľa rozprávať. Doma je jednoducho doma.“ Emil Morjak, rodák z Nižnej Pisanej je dva roky na dôchodku. Momentálne bojuje s byrokraciou nemeckých úradov práve kvôli priznaniu dôchodku. Jeho cieľom je ešte raz navštíviť v Amerike svojich príbuzných a podľa možností aj napísať knihu. Zážitkov a poznatkov z celého sveta má naozaj dosť. Bola by veľká škoda nedať to na papier a zachovať pre ďalšie generácie. Emil Morjak by si to za svoju ťažkú celoživotnú prácu určite zaslúžil. Práca na veľkých nákladných lodiach sa podpísala aj pod jeho zdravie. Absolvoval operáciu srdca, má problémy so sluchom, no nevzdáva sa. O svojej práci, jednotlivých plavbách a zážitkoch aj dnes rozpráva, ako by sa stali včera. Pamäť mu slúži, bodaj by slúžilo aj zdravie, a potom sa Emilovi Morjakovi hádam splnia aj zatiaľ nesplnené sny.

„Ponorková“ choroba

Ponorková choroba v partii námorníkov nie je ničím nezvyčajná. Emil Morjak to veľmi dobre vie, pretože to aj sám zažil. „Je to ťažké. Teraz chodia námorníci domov na dovolenku po troch mesiacoch plavby. Predtým sme museli slúžiť pol roka. Chudobní Filipínci slúžili napríklad aj rok. Nečudo, že má toho potom plné zuby. Čo si máte toľko rozprávať? Už nemáte čo! Robíte, idete spať alebo si dáte pivo a nič nie je nové. Čakáte na poštu a keď prídete do prístavu, utekáte k telefónu, aby ste zatelefonovali domov. Sú to neuveriteľne ťažké a náročné chvíle. Musíte to však zvládnuť,“ zdôraznil Emil Morjak ťažkú a málo poznanú stránku povolania námorníkov.

Morská choroba

Aký by to bol námorník, ak by neprežil morskú chorobu. Je to choroba, ktorá postihne každého a podľa Emila Morjaka veľmi ľahko. „Je to porušená rovnováha, je to nervového charakteru, no zvládol som to tým, že som nejedol. Pil som len minerálku a zajedol som jablko alebo hrušku. Jednoducho len ľahké jedlá. V prístave som sa potom najedol a postupne som si zvykal. Aj teraz, keď prídem na loď, tak dostanem morskú chorobu, no po troch dňoch to prejde.“ Emil Morjak tak potvrdzuje, že morská choroba je na lodiach realitou, no nie neprekonateľnou.

Pavol Sivák