RODNÁ HRUDA: krajina dedov a otcov

SNINA. Žijeme v dobe honby za „Naj“ a pritom vôkol nás je toľko prostých, čistých, jednoduchých, krásnych ľudí, ich skutkov, vecí, prírodných obrazov. Nekričia, drzo nevnucujú svoje ego, neintrigujú, neohovárajú. Ticho a nenápadne žijú. Tam, kde sa narodili s dedovizňou prežívajú svoje radosti i bôle. Vernisáž výtvarných diel Juraja Macana pod názvom Dedovizeň v Sninskom kaštieli bola o tomto tichu života. Aj vystavený malý skicár autora s drobnými kresbami a zápiskami, v ktorom si môže návštevník listovať, už na prvej strane zaujme poslednou vetou: „Bože, môj, Bože“. Preto mi dovoľte odbornejšie sa venovať autorovi, ktorého som zaradila do projektu Osobnosti výtvarného života v Snine. Práve títo Práve títo ľudia bezprostredne formovali estetické cítenie a kultúru oka v meste.
 
DEDOVIZEŇ, Juraj Macan (*1944 Ruské, † 2017 Snina)
Výtvarný život sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia v Snine niesol v duchu umeleckých realizácií monumentálnych diel v architektúre mesta, vysunutých Plenérov družby, ktoré organizovala Východoslovenská galéria v Košiciach a autorských výstav profesionálnych umelcov v Dome pionierov. Vystavovali Mikuláš Klimčák, Juraj Kresila, Vojtech Lofflér, Štefan Roskoványi a Jozef Kornúcik, rodák zo Sniny. V meste bola organizačne zastúpená aj neprofesionálna výtvarná scéna, ktorá združovala v rámci bývalého humenského okresu tridsaťpäť členov, z toho jedenásti boli zo Sniny a okolia.

V roku 1978 samostatne vystavovali Štefan Capovčák, Štefan Gerzanič, Andrej Chochrun a Ján Vorek. Jednou z osobností výtvarného života bol po roku 1970 výtvarný pedagóg Juraj Macan, ktorý sa z dôvodov vysídľovania rodnej obce Ruské a výstavbe vodnej nádrže Starina presťahoval do Sniny. Mesto mu nebolo neznáme, ukončil tam jedenásťročenku v gymnáziu. Potom odišiel ako nekvalifikovaný pedagóg učiť do Základnej školy (ZŠ) v Zboji, kde sa mu rodná krajina stala inšpiračným zdrojom k objaveniu svojho maliarskeho talentu. Veľký vplyv na mladého učiteľa mali aj stretnutia s Jurajom Rohaľom, prvým pedagógom výtvarného odboru v ZŠ, ktorý ho zaúčal do tajov výtvarného tvorby a technológie maľby. Na základe tohto priateľstva sa autor odhodlal ďalej študovať na Pedagogickej fakulte v Prešove aprobáciu výtvarná výchova /1963 až 1967/.

Po skončení štúdia učil pätnásť rokov vo Veľkej Poľane. Po vysídlení do Sniny v 80. rokoch pracoval na oddelení propagácie v podniku Vihorlat a neskôr ako pedagóg a riaditeľ ZŠ. V dôchodkovom veku vyučoval ako externý pedagóg v Súkromnej základnej umeleckej škole A. Smoláka a dával hodiny kresby a maľby. Okrem pedagogickej práce sa Macan aktívne venoval svojej celoživotnej záľube, maľovaniu. Autor sa aktívne zúčastňoval na výtvarnej súťaži „Paleta“ a spoločných výstav. Realizoval vymaľovanie kostolov v Zubnom a Nechválovej Polianke. V jeho celoživotnej tvorbe rezonovala téma rodnej hrudy - krajiny dedov a otcov, ktorú pretkával ďalším obľúbeným žánrom, zátiším. Jeho tiché žitia boli plné kvetov, ktoré každodenne stretával a obdivoval. Krajinárska tvorba umelca niesla v sebe všetky atribúty realistickej maľby. Krajiny z ranného obdobia boli hutnejšie, zemitejšie, drsnejšie, expresívnejšie a bližšie rusínskemu dedinskému naturelu. Prevládala farebná paleta tmavých tónov a kolor sa stal výrazom citu a emocionálneho hodnotenia motívu.

Zdá sa, že autorovu tvorbu ovplyvňovala tvorba umelcov D. Millyho, J. Kresilu, Š. Hapaka, ktorí tiež boli rusínskeho pôvodu a krajinu Karpát dôverne poznali. V neskoršom období sa však jeho paleta vyjasňovala, zjemňovala a utiahnutý rukopis potvrdzoval smerovanie k ruskej či ukrajinskej realistickej maľbe koncom 20. stor.. Východiskom pre olejomaľby, pastely a kresby bola reálna krajina rodného kraja, jasne poznateľná a pomenovaná v názvoch diel. Ak by sme mali charakterizovať celoživotnú tvorbu Juraja Macana, obrazne by sme ju mohli prirovnať k pokľudnej, pomaly tečúcej rieke, ktorá pozná svoje koryto, vie, kde smeruje a je spokojná so svojimi vodami.

 Autor nikdy samostatne nevystavoval a svoje diela nepredával. Ako sa sám vyznal, daroval ich do tisícky. Nachádzajú sa v súkromných zbierkach v Bratislave, Košiciach, Snine, Humennom i okolí. Jeho obrazy vycestovali aj do Belgicka, Nemecka, USA a Českej republiky. Výstava Dedovizeň v Sninskom kaštieli je teda prvou samostatnou výstavou autora a verím, že sa bude páčiť. Návštevníci ju môžu obdivovať do 25. januára 2020.
 
Daniela Kapráľová, kurátorka