Rok rusínskeho jazyka môže byť výzva aj pre umelú inteligenciu

Ako sa z rusínskeho dialektu stala literárna reč, prečo je rusínčina spomedzi východoslovanských jazykov najtvrdšia, ale aj o tom, kedy rusínsky jazyk objaví umelá inteligencia, sa zhovárame s Ľubou Kráľovou, riaditeľkou Slovenského národného múzea – Múzea rusínskej kultúry v Prešove.

*******
Rok 2025 bol vyhlásený za Rok rusínskeho jazyka. Pred 30 rokmi sa na Slovensku uzákonila jeho spisovná podoba. Ak v 19. storočí vytiahol Ľudovít Štúr slovenčinu na piedestál uznávaných jazykov, koncom 20. storočia urobili na našom území to isté pre rusínsky jazyk dvaja rusínski kodifikátori. Ale nepredbiehajme.

Po tom, ako sa v roku 1989 zdvihla v Československu železná opona a Rusínov u nás štát uznal za samostatnú národnostnú menšinu, sa ďalších päť rokov dvaja rusínski jazykovedci, Vasiľ Jabur a Juraj Paňko, pustili do práce. Na základe rusínskeho dialektu z lokality na severovýchode Slovenska vytvorili spisovnú formu rusínskeho jazyka. Vrátane gramatiky, slovníka i prvých učebníc.

Deň D nastal 27. januára 1995, keď sa v Bratislave oficiálne kodifikoval dosiaľ najmladší východoslovanský jazyk – rusínsky. Znamenalo to, že Rusíni sa u nás stali plnohodnotným národom, ktorý si mohol začať vydávať svoje knihy, učebnice, tlač. Vo verejnoprávnom rádiu a televízii sa začalo rusínske vysielanie a prešovské divadlo, ktoré bolo za minulého režimu známe ako ukrajinské, pričom hneď po roku 1989 sa preorientovalo na rusínsku tvorbu, sa už ako novodobé Divadlo A. Duchnoviča mohlo definitívne oprieť o texty v kodifikovanej rusínčine.

Ubehlo 30 rokov. Ako každý jazyk, aj ten rusínsky prešiel vývojom, peripetiami i zákrutami. A práve im sa venovalo slávnostné podujatie s názvom Význam kodifikácie rusínskeho jazyka pre Rusínov na Slovensku, ktoré na svojej pôde nedávno zorganizovalo Slovenské národné múzeum – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove. V tejto súvislosti sme požiadali o rozhovor riaditeľku SNM-Múzea rusínskej kultúry Ľubu Kráľovú.

*******
Rozhovor začnem netradične. Myslíte si, že by vám rozumeli Slováci, keby ste s nimi začali hovoriť po rusínsky? Vedeli by hneď, o aký jazyk ide?
Na východnom Slovensku, hlavne v Prešovskom a Košickom kraji, azda aj áno. Šarišania a Zemplínčania nám rozumejú. Inde, na strednom a západnom Slovensku, by mi asi nerozumeli a možno by si našu reč splietli s ruštinou alebo ukrajinčinou.

Zrejme preto, že my ako Rusíni sa najmä na západe Slovenska málo prezentujeme. Ale je faktom, že Rusíni po tom, ako sa presunú z východu na západ už zvyknú rýchlo splynúť s majoritným obyvateľstvom, nie je tak?
Viete, kedy som ja najviac smutná? Keď deti rusínskych rodičov v rusínskych regiónoch severovýchodného Slovenska hovoria so mnou iba po slovensky a zároveň mi povedia, že mi rozumejú, keď s nimi hovorím po rusínsky. Ale to je žalostne málo. To by už vyzeralo, keby mi rusínske deti nerozumeli a šarišské áno. Naše deti majú po rusínsky nielen rozumieť, ale aj hovoriť, ak ich rodičia tak rozprávajú medzi sebou.

Rusínski rodičia sú však dnes často dosť pragmatickí a mnohí neberú znalosť rusínskeho jazyka pre potomka ako výhodu, ale ako brzdu, čo je škoda.
Vtedy by som nám, rodičom – Rusínom, ktorí hovoríme so svojimi deťmi po slovensky, hoc aj máme manželov či partnerov Slovákov, dala päť a dvadsať... No túto chybu už ťažko napravíme. Možno by nám pomohlo, keby moja generácia začala hovoriť po rusínsky aspoň so svojimi vnukmi, keď už to zmeškala s deťmi. Len či im to zase dovolia ich deti?

Predstavte si, že s niekým hovoríte po rusínsky v slovenskom prostredí. Akú máte skúsenosť, reaguje nejako blízke okolie na vašu inojazyčnosť?
Takúto skúsenosť zažívam od detstva, pretože mojím rodným mestom je Snina, pôvodne sotácke – najvýchodnejšie slovenské – mesto. Za môjho detstva tu nebolo tak veľa Rusínov ako dnes, keď v Snine žijú ľudia vysťahovaní z rusínskych obcí kvôli nádrži Starina a ich potomkovia. Dnes je tu celkom bežné počuť zmes rusínskych dialektov. Snina, ale aj Humenné, hoc sotácke slovenské mestá, sú hranicou medzi východoslovenskými a rusínskymi nárečovými areálmi. Preto nám na severovýchode Slovenska rozumejú. Nemali a možno niektorí ani dnes nemajú Rusínov veľmi radi. No zmiešané manželstvá to veľmi zmenili. Verím, že terajším Sninčanom či Humenčanom by už moje rusínske nárečie na verejnosti neprekážalo.

Teraz pracujete aj bývate v Prešove a ten má iný príbeh než spomenuté mestá. Je tu atmosféra v súvislosti s Rusínmi iná?
Žijem tu od roku 1983 a s neprijatím môjho rusínskeho jazyka, používaného aj na verejnosti, som sa nestretla. To skôr moji príbuzní sa okúňali, keď som s nimi, napríklad v trolejbuse, hovorila po rusínsky. Lebo my v rodine sme vždy hovorili iba po rusínsky, doma i na verejnosti. A keď som s niekým zvyknutá hovoriť po rusínsky v súkromí, hovorím s ním tak aj na verejnosti. Pre mňa nie je dôležité, či sa to okoliu páči. Svoje okolie som tým naučila vnímať a brať ma takú, aká som, a hlavne rešpektovať moju prirodzenosť a jazykovú, teda národnú inakosť.

Nie náhodou som začala takto osobne. Pre Stredoeurópana je totiž jazyk súčasťou národnej identity – spoločného vedomia o histórii, domovine, tradíciách či kultúre – na rozdiel od západného ponímania, kde je skôr voľbou. Pri Rusínoch je to však inak. Mnohí sa aj cítia nimi byť, no hovoriť po rusínsky im nechýba. V čom to je, že sa niekto tak ľahko zriekne materinského jazyka?
Pretože ich po rusínsky nenaučili hovoriť rodičia či starí rodičia. V mnohých rodinách založených dvoma rusínskymi manželmi či partnermi hovoria rodičia po rusínsky a s deťmi už akosi automaticky po slovensky či v Čechách po česky. Objektívnou prapríčinou bol zaiste zákaz rusínskej národnosti v 50. rokoch 20. storočia v bývalom Československu a násilná ukrajinizácia. Namiesto s ukrajinskou sa väčšina Rusínov vtedy identifikovala so slovenskou národnosťou, čo pretrváva dodnes.

Vy však máte aj vlastnú hypotézu vychádzajúcu z posledného sčítania obyvateľov…
Áno. Napriek poslednému sčítaniu obyvateľstva v roku 2021 počet 63 500 obyvateľov prihlásených k rusínskej národnosti podľa mňa nevystihuje ich skutočný počet. Moja hypotéza, že nás je na Slovensku okolo 200 000, vychádza z počtu prihlásených gréckokatolíkov a pravoslávnych (250 000) aj napriek tomu, že dnes už nie všetci Rusíni sú kresťania. Ak totiž k tomu číslu prirátame aj tých bez vierovyznania, môže tu naozaj žiť približne 200 000 Rusínov. V roku 2021 si však zväčša ako druhú národnosť rusínsku napísalo spomínaných 63 500 obyvateľov. To znamená, že väčšina ostatných sa už necíti byť Rusínmi. Stratili rusínsku identitu z vlastnej vôle. Nehovoriac o tom, že v roku 2021 výrazne klesol aj počet tých, ktorí považujú rusínsky jazyk za materinský.

Nezačína sa to už podobať na vnímanie identity, aké prevláda na Západe? Že sa vytráca vedomie spoločného prežívania tradícií, kultúry či jazyka zdedených po predkoch a identita začína byť pragmatickou voľbou?
Nezamýšľala som sa nad tým takto, ale máte pravdu. Ja hovorím o subjektívnych príčinách straty rusínskej identity pri mladej, ale už aj pri strednej generácii Rusínov. Podľa mňa väčšina z nich dnes už spája svoju identitu so svojou vlasťou, a tou je pre nás všetkých Slovensko, a nie s národnou podstatou zdedenou po predkoch. V mojich terénnych skúmaniach mi mnohí respondenti v rusínskych obciach, dokonca aj pri ukrajinskej hranici a v pokročilom veku, povedali, že sú Slováci, lebo žijú na Slovensku.

Takže dôsledok zrelej racionálnej úvahy?
Zrejme áno. A ak k tomu prirátame ešte aj neochotu – alebo možno i strach – rusínskych rodičov vychovať zo svojich detí príslušníkov menšiny, lebo je ľahšie žiť a patriť k väčšine, z toho vyplynie, že neochota nastupujúcich rusínskych generácií hovoriť po rusínsky je dôsledok výchovy v rodinách. V nich sme deti nenaučili ani hovoriť po rusínsky, ani vnímať seba samých ako príslušníkov menšiny. Takže to neboli naši mladí ľudia, kto sa zriekol materčiny. Boli to rusínski rodičia, ktorí tým, že vychovali zo svojich detí Slovákov, ich pripravili o večitý materinský jazyk – minimálne od 14. až 15. storočia ústne odovzdávaný v nárečových areáloch strednej Európy z generácie na generáciu. V niekdajšom Československu, hlavne po druhej svetovej vojne, odišli deti z vidieka do miest a zmiešané manželstvá, vzdelanie na slovenských školách, kariéra v slovenských inštitúciách, zriedkavá, no lokálne aj rozšírená ostrakizácia a výsmech z Rusínov a z toho vyplývajúca hanba za svojich predkov a materinský jazyk a mnoho ďalších faktorov spôsobili, že najmladšia, ale už aj stredná generácia Rusínov dnes považuje za svoju materčinu jazyk slovenský, nie rusínsky.

Poďme však k samotnej kodifikácii. Rusínska reč má u nás síce bohatú históriu, no jej formálna, literárna podoba je ešte celkom mladá, napriek tomu už stihla prejsť viacerými zmenami. Akými?
Ak vychádzame z toho, že rusínsky jazyk bol kodifikovaný vo svojej spisovnej podobe 27. 1. 1995 na základe konkrétneho nárečového areálu, k tomu sa vrátim neskôr, bola táto norma odvtedy dvakrát upravovaná pracovníkmi Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove a Jazykovej komisie pri danom ústave. Stalo sa to v rokoch 2005 a 2018. Možno preto hádam hovoriť o troch etapách vo vývoji spisovného rusínskeho jazyka od roku 1995. Aké boli tieto úpravy a prečo ich niektorí používatelia nášho spisovného jazyka odmietajú všetky akceptovať, je už iná otázka. Na našom podujatí venovanom 30. výročiu kodifikácie ich rozoberali univerzitná docentka, doktorka Kvetoslava Koporová z uvedeného ústavu a Peter Medviď, šéfredaktor dvojtýždenníka InfoRusyn.

Pri narodení spisovnej rusínčiny mali výnimočné miesto už spomenutí kodifikátori – lingvisti, filológovia, pôvodným vzdelaním aj povolaním rusisti a pedagógovia – docenti Vasiľ Jabur a Juraj Paňko. Keďže na východnom Slovensku je množstvo rusínskych dialektov, ako vyriešili dilemu, ktorý vybrať za základ normy? Mimochodom, sama ste absolventkou rusínskeho inštitútu pri Prešovskej univerzite, takže počas prednášok sa určite aj toto vyskytlo ako štúdijná problematika.
Zaujímavé je, že ani jeden zo spomínaných novodobých kodifikátorov nepochádzal z jazykového areálu, z ktorého vybrali nárečie alebo viacero podobných nárečí za základ. Docent Jabur pochádza zo Stakčína, rusínskej obce za Sninou, kde hovoria „pujďáckym“ nárečím, pričom spisovný rusínsky jazyk je „pijďácky“. Docent Paňko zase pochádzal z Rokytova pri Humennom, kde hovoria viac medzilaboreckým nárečím než tým, ktorý vybrali od povodia riek Cirocha, Udava v okrese Snina a Humenné až po Výravku v okrese Medzilaborce.

Nepochybne mali všetky tieto územia prechodené a zažité prostredníctvom dlhoročného kontaktu s obyvateľmi a poznali či vnímali ich ako východoslovanskí lingvisti.
A prečo vybrali práve tie? Je to síce otázka na nich, ale pokúsim sa na ňu odpovedať. Pretože tieto nárečia sú najviac pôvodné, nie sú ovplyvnené okolitými slovanskými jazykmi, či už poľským, alebo ukrajinským a ani slovenským. Zároveň majú jednu unikátnu vlastnosť, ktorá ich zaraďuje medzi východoslovanské jazyky, teda aj národy, a to je pohyblivý prízvuk. Rovnako ho majú ruský či ukrajinský jazyk. Pohyblivý prízvuk je formotvorný, mení sa v pádoch tých istých podstatných mien, mení sa pre Rusínov z iných rusínskych nárečových areálov nečakane a je ťažké si ho osvojiť. Je potrebné ho napočúvať, najlepšie od detstva, aby sa jeho používanie zautomatizovalo. A práve rusínske nárečia od obce Pichné, Zubné, od Pčoliného po Osadné v okrese Snina, od Nižnej a Vyšnej Jablonky po Nechvaľovú Polianku v okrese Humenné, od Svetlíc po Zbojné či Výravu v okrese Medzilaborce sú typické svojím pohyblivým prízvukom a tým jasne zaraďujú Rusínov medzi štvrtý východoslovanský národ.

Na ostatných územiach je to teda iné?
Na ostatných rusínskych nárečiach, hlavne v západnom nárečovom areáli, teda od rieky Laborec na západ, okresy Svidník, Bardejov, Stará Ľubovňa, ale prekvapujúco aj Levoča či Spišská Nová Ves, je silne badateľný vplyv poľštiny, napríklad používanie hlásky š namiesto hlásky „s“, ale aj pevný prízvuk na predposlednej slabike, ako je to v poľštine, ktorá je západoslovanským jazykom.

Navyše rusínčina je pomerne tvrdá povedzme oproti ruštine.
Áno. Zároveň vybrané uvedené nárečia potvrdzujú, že rusínsky jazyk je najtvrdší zo všetkých východoslovanských jazykov. Nepoznajú „ďe, ťe, ňe, ľe“ ani „ďi, ťi, ňi, ľi“ ako ruština alebo „ďi, ťi, ňi, ľi“ ako ukrajinčina. Ak nasledujú za spoluhláskami d, t, n, l samohlásky e a i, po rusínsky sa tie hlásky správne vyslovujú tvrdo. Mäkkosť sa musí zvýrazniť tzv. jotovanou hláskou, dichtongom, v slovenčine dvojhláskou „je“ alebo „ji“, zapísané v rusínskej azbuke ako є či ї. No nárečia v medzilaboreckom okrese mäkčia tieto spoluhlásky pred i, sú najmäkšími rusínskymi nárečiami (vyslovujú ďim, sťil, Rusyňiv, no správne a spisovne sa má vyslovovať dim, stil a Rusyniv... s tvrdým d, t, n) a od rieky Laborec na západ majú stály prízvuk, nie pohyblivý. Je aj množstvo iných príznakov vo vybraných nárečiach v povodí riek Cirocha až Výrava, ktoré obaja kodifikátori uznali ako spisovne- či literárnetvorné, no to je už skôr debata na vedeckú konferenciu.

Je jasné, že tu nie je priestor, aby sme šli do hĺbky procesu, no už jeho stručný popis poskytuje zaujímavý pohľad na vznik spisovnej podoby jazyka.
Vo výbere oboch kodifikátorov sa preukázala vedecká objektívnosť a exaktnosť, keďže vybrali nárečia, ktoré si dodnes uchovali najväčšiu rusínsku a východoslovanskú pôvodnosť a sú živé. V uvedenom regióne ich Rusíni aktívne používajú dodnes tak, ako som uvádzala vyššie. Preto by sme my, Rusíni, mali ich výber už prestať spochybňovať. Mali by sme rešpektovať kompetentnosť vedcov, lingvistov, ktorí svoj výber urobili na základe poznania všetkých rusínskych nárečí v oboch nárečových areáloch – východnom, na východ od rieky Laborec, a západnom, teda na západ od nej. Ak by sa tento spisovný jazyk učili naše deti v škole, prestali by podľa mňa tieto pochybnosti. Keď sa v minulosti naučili na školách za deväť rokov po ukrajinsky, prečo by hravo nezvládli svoj materinský jazyk v spisovnej podobe? Ak sa ho však v škole neučia a stretávajú sa s ním len zriedkakedy, potom sa Rusíni z iných nárečových areálov pýtajú, prečo sa nevzal za základ spisovného rusínskeho jazyka práve ich dialekt.

K tomu ešte dodám, že rusínčina práve tým, že získala literárnu formu, umlčala neprajníkov raziacich v minulosti heslo, že je len dialektom spisovnej ukrajinčiny... Vráťme sa však k súčasným, nazvime ich detským, chorobám nášho jazyka. V prezentácii na podujatí k 30. výročiu ste uviedli, že v našej jazykovej výbave chýba veľa slov, ktoré prináša moderná doba a naši predkovia ich nepoznali. Ako sa pre ne hľadajú novotvary?
Tento problém, teda nedostatok lexiky na pomenovanie procesov, javov a predmetov v postmodernej spoločnosti, nepovažujem za detskú chorobu spisovného rusínskeho jazyka, ale za objektívny fakt. Pretože sme náš jazyk až do začiatku 90. rokov 20. storočia používali iba v ústnej forme. Nemohli sme ho rozvíjať súbežne s rozvojom spoločnosti. Písomne sme ho nerozvíjali ani od čias zákazu Rusínov ako samostatnej národnostnej menšiny v socialistickom Československu a po násilnej ukrajinizácii nášho obyvateľstva. Štyridsať rokov rozvoj nášho jazyka stagnoval, bol len kuchynskou, domácou rečou a stigmatizovaný len ako dialekt veľkého ukrajinského jazyka. Preto kodifikáciu v roku 1995 považujeme za najdôležitejší historický akt v novodobých dejinách Rusínov.

A ako je to s otázkou novotvarov v jazyku?
Nevyhnutnosť pomenovať nové javy v postmodernej spoločnosti aj v spisovnom jazyku je práve jedna z viackoľajností v akceptovaní jednotnej spisovnej normy. Niektorí redaktori rusínskych periodík používajú mnoho poľských slov, keď si nevedia rady a nepoznajú starý rusínsky výraz, iní používajú, a tých je najviac, mnoho slovakizmov. A to aj vtedy, keď rusínsky jazyk našich predkov mal rozvinutú pôvodnú lexiku, hoci len v hovorovej forme, ale práve tá časom upadla do zabudnutia. Z bežného hovorového používania sa stratilo veľa pôvodných slov, nahradili ich slovenské, poľské, ukrajinské. Zároveň naši predkovia žili v inej spoločenskej realite, preto mnohé slová modernej doby nemohli poznať, ani ich používať. Dnešní používatelia spisovného rusínskeho jazyka najmä v literatúre, ale aj v publicistike, musia preto vytvoriť často aj nové slová.

Práve tu zrejme zohráva úlohu aj ukrajinčina, ktorá sa ešte z minulého režimu drží v povedomí predovšetkým starších ľudí, lebo ju zažili ako vyučovací jazyk v menšinovom školstve.
Je to tak. Často sa stáva, že rusínski učitelia či učiteľky, ale aj rusínski herci či režiséri, dramaturgovia, redaktori, spisovatelia, ktorí majú často ukrajinské vzdelanie, pretože v rusínskych obciach museli v minulosti aj nechtiac navštevovať ukrajinské školy, nahrádzajú rusínske slová ukrajinskými. Nie však preto, lebo rusínčina nepozná ich spisovný ekvivalent, ale preto, lebo oni ho nepoznajú. Alebo, ak ho aj poznajú z vlastného nárečia, použijú radšej ukrajinské slovo, ktoré sa im vidí akési spisovnejšie.

S takýmto prepájaním oboch príbuzných jazykov máte bohaté skúsenosti aj z večerných škôl rusínskeho jazyka. Ako sa to prejavovalo?
Učili tam učiteľky bez vzdelania v rusínskom jazyku a neraz bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som ich musela často opravovať napríklad v tom, že vedú nie „urok“, ale „hodynu“ rusínskeho jazyka alebo že sme sa ocitli na hodine rusínskeho jazyka, a nie rusínskej „movy“ a podobne.

Špecifická situácia je aj v oklieštenom rusínskom školstve. Od 90. rokov štát veľakrát jeho nepodporu vysvetľoval tým, že zo strany rusínskych rodičov vraj nie je záujem dávať deti do národnostných tried. To však vyvrátila prax. Medziiným aj vznik už spomenutých večerných škôl rusínskeho jazyka, ktoré 10 rokov viedlo vaše občianske združenie Kolŷsočka – Kolíska. Ako iniciátorka projektu ako hodnotíte dnešný záujem o rusínčinu?
V našich večerných školách rusínskeho jazyka pre deti a dospelých sme za 10 rokov odučili 2 853 detí aj dospelých Rusínov na severovýchode Slovenska, ale aj v Prešove, Košiciach a krátko aj v Bratislave. Od počiatku som zdôrazňovala ich prechodný charakter, lebo naše deti majú právo učiť sa materinský jazyk v riadnom vyučovacom procese. Predpokladala som, že večerné školy sa preklopia do riadneho vyučovania. Ich najväčší význam spočíval vo vyvrátení mýtu, že naše deti nemajú záujem učiť sa rusínčinu v škole, čomu najčastejšie naozaj bráni nezáujem rodičov a zriaďovateľov či riaditeľov a riaditeliek materských, základných a stredných škôl na severovýchode Slovenska.

Čo konkrétne odhalila prax po nabúraní vymyslených mýtov?
Tá mi priniesla najväčšiu neblahú skúsenosť, a to úplnú neochotu riaditeľov a riaditeliek preklopiť nami vyvolaný záujem o výučbu rusínskeho jazyka medzi deťmi na ich škole do riadneho vyučovacieho procesu. Napríklad v jednej svidníckej plnoformátovej škole (1 – 9) sme našli tri vynikajúce učiteľky, ku ktorým sa hlásilo v štyroch skupinách aj 60 detí v jednom školskom roku. Učili sme tam rusínsky jazyk 10 rokov poobede, po riadnom vyučovaní. 10 rokov sme riaditeľke dokazovali, že na škole je záujem, 10 rokov som ju presviedčala, aby náš jazyk zaviedla do vyučovania ako nepovinný predmet, no ona to ignorovala. Hoci sme tam vytvorili podmienky, že by sa výučbou rusínčiny uživili minimálne tri spomínané učiteľky. S deťmi aj vystupovali na školských akadémiách, večierkoch či koncertoch po rusínsky a tým zatraktívnili jej výučbu pre mnohé deti zo Svidníka, a tak s jej výučbou začali na inej svidníckej škole, a to Spojenej škole.

V Klenovej funguje jedna z mála rusínskych škôl a má výsledky. Ale nepochybne to stojí veľmi veľa úsilia, čo riaditeľov väčších škôl odrádza.
Skúsenosť riaditeľky Marcely Ruňaninovej, ktorá založila dve školy s vyučovacím jazykom rusínskym, a to v Kalnej Roztoke a v Klenovej v okrese Snina, by mala byť poučná pre nás pre všetkých. Napriek prvotnému odporu starostov obcí, dokonca aj rodičov, presvedčila nakoniec všetkých zúčastnených, že výučba rusínskeho jazyka v ich rusínskych obciach bude na prospech ich detí, čo sa aj stalo. Dnes si hlavne rodičia nevedia predstaviť, žeby na školských podujatiach ich deti nevystupovali aj po rusínsky. Pred založením oboch rusínskych škôl sa to nedialo. Opačným príkladom je základná škola v okrese Snina, dokonca nesúca meno A. Duchnoviča, kde sme vyvolali záujem o rusínčinu, učili ju tam dve učiteľky, na prvom aj druhom stupni, no ani dlhoročný starosta, ani riaditeľka školy neprejavili záujem zaviesť ju do riadneho vyučovacieho procesu. Alebo iný dlhoročný starosta veľkej obce v okrese Stará
Ľubovňa, kde sme taktiež vyvolali záujem o výučbu rusínskeho jazyka vo večernej škole, odmietol to, lebo by ho vraj ľudia nevolili za starostu.

Takže sa nedá povedať, žeby v rusínskych regiónoch na severovýchode nebol potenciál na zavedenie rusínskych škôl?
Potenciál tu je. No mal by to byť zriaďovateľ školy, kto by sa neobával zaviesť rusínsky jazyk do riadneho vyučovania, čím, by oň vyvolal záujem. Nehovoriac o tom, že Prešovský kraj ako zriaďovateľ stredných škôl by mohol namiesto ich rušenia či spájania v mestách ako Medzilaborce, Snina, Svidník, Humenné, ale aj Stará Ľubovňa či Bardejov, na ich stredných školách iniciovať zavedenie nepovinného predmetu rusínsky jazyk. Ak by sa to tam podarilo na niektorej strednej škole, mohlo by to vyvolať reťazovú reakciu v záujme oň na materských a základných školách, ale následne aj na našom inštitúte na Prešovskej univerzite.

Mimochodom, aj Brusel vždy zdôrazňoval, že najprv sa má vytvoriť sieť škôl a až potom hodnotiť záujem rodičov, čiže ponuka musí predbiehať dopyt. Koľko je dnes u nás škôl, na ktorých oficiálne „funguje“ rusínsky jazyk?
Žalostne málo. Jedna je v spomínanej Kalnej Roztoke (1 – 4) a druhá v Klenovej (1 – 9). Sú to školy s vyučovacím jazykom rusínskym, pričom učia po rusínsky len výchovy a majú riadne hodiny rusínskeho jazyka a literatúry spolu so slovenským jazykom a literatúrou. Okrem nich existujú aj školy s vyučovaním rusínskeho jazyka, v ktorých sa na prvom stupni učí jedna hodina týždenne a na druhom stupni dve. Takéto základné školy sú dokopy štyri – dve v Medzilaborciach, jedna v Radvani nad Laborcom a jedna vo Svidníku. Vo Svidníku je ešte na cirkevnej základnej škole už dlhšie otvorený krúžok rusínskeho jazyka, tiež v rámci riadneho vyučovacieho procesu.

To sú naozaj len odrobinky.
Pritom, napríklad, v okrese Snina je najväčšia rusínska obec Stakčín s veľkou plnoformátovou školou, kde je veľký potenciál na výučbu rusínskeho jazyka, keby ho chceli do vyučovacieho procesu zaviesť starosta a riaditeľka školy. Alebo v Ubli, Uliči v okrese Snina, v Kamienke v okrese Stará Ľubovňa... Sú to všetko veľké rusínske obce, kde sú plnoformátové školy. Všade tam by mohli byť základné školy s vyučovacím jazykom rusínskym – v doterajšom ponímaní, že okrem hodín rusínskeho jazyka a literatúry sa vyučujú po rusínsky iba výchovy. Na iné predmety nemáme učiteľov ani rusínske učebnice.

Ako môže v tejto situácii zamiešať karty zmena v zákone o používaní jazykov národnostných menšín?
Ak zákon o používaní jazykov národnostných menšín zavedie povinnosť v národnostných školách učiť v jazyku národnosti všetky predmety, zaniknú aj tie dve školy v Kalnej Roztoke a v Klenovej, kde už aj dnes bojujú s problémom malého počtu žiakov. Ide jednak o malé obce, jednak rodičia začali v ostatných rokoch vodiť deti do škôl v Snine, kde pracujú. Jednoduchšie je to pre nich pri vyberaní detí zo školy alebo sa im zdá, že väčšia škola v Snine je pre ich deti lepšia než ich menšia škola v rodnej obci. V čom sa výrazne mýlia.

Vaše múzeum rovnako ako Divadlo A. Duchnoviča a Poddukliansky umelecký ľudový súbor sú inštitúcie, ktoré najviac komunikujú s verejnosťou po rusínsky. Súhlasíte s tým, že Slováci dnes vnímajú Rusínov a tiež vedia o nich oveľa viac než v nedávnej minulosti?
Myslím, že áno. Hlavne prvé dve spomínané profesionálne rusínske organizácie tomu veľmi napomáhajú, rovnako aj Ústav rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite. PUĽS však v ostatnom čase robí programy výlučne po slovensky a čerpá z folklóru zo všetkých regiónov Slovenska, no čím ďalej, tým menej z rusínskych, čím podľa mňa narúša svoje pôvodné poslanie. Vo vnímaní Rusínov verejnosťou na východe Slovenska však nastal pozitívny obrat. Už nie sme terčom výsmechu ako kedysi, už nie sme najchudobnejšou a nevzdelanou časťou populácie. Naopak. Aj podľa výsledkov posledných sčítaní obyvateľov patria Rusíni s Čechmi a Ukrajincami k najvzdelanejšej časti populácie na Slovensku. Možno preto nás majorita začala vnímať ako menšinu, ktorej je potrebné pomôcť, aby nevymrela. Aj intenzita kampaní rusínskych organizácií pred každým sčítaním narastá a majorita má preto možnosť oboznámiť sa s predstavami rusínskych aktivistov o ďalšom vývoji. Prospieva tomu aj verejná deklarácia príslušnosti k Rusínom zo strany známych osobností slovenského šoubiznisu.

Ako k tomu prispieva vaše múzeum?
Slováci, ale aj Rusíni, ktorí si u nás vypočujú výklad o našej tragickej histórii v 20. storočí, a to v celej strednej Európe, nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku či na Ukrajine, začnú inak uvažovať o našom mieste na Slovensku. Vnímajú nás ako svojho súputnika v čase a vo vlastnej histórii. Bodaj by k nám zavítalo viac Rusínov a oboznámilo sa s faktami, prečo by bola veľká škoda, keby sme ako autochtónny národ v strednej Európe vymreli.

Ako je to s rusínčinou na internete, možno ju nájsť medzi internetovými vyhľadávačmi? Je nádej, že ju bude využívať už aj umelá inteligencia?
V tejto otázke nie som veľkou optimistkou. Počas nášho múzejného podujatia k 30. výročiu kodifikácie vystúpili aj hostia Matúš Dopirjak, odborný asistent na Technickej univerzite v Košiciach, a Pavlo Maleckij, profesor krakovskej Vedeckej a technologickej univerzity AGH. Obaja sú Rusíni s IT vzdelaním. Matúš Dopirjak vedie na univerzite študentov k tomu, aby pomohli prostredníctvom umelej inteligencie zaviesť na internet aj rusínsky jazyk. Ako konkrétne, však neviem. Nie som kompetentná dať detailné informácie, ale ak som to správne pochopila, profesor Maleckij vytvoril algoritmus prekladov z rôznych jazykov, hlavne poľského a zrejme aj slovenského – do rusínskeho jazyka a naopak. Zatiaľ však tento algoritmus podľa všetkého nie je verejne dostupný. Rovnako vo Varšave ďalší Rusín Damian Trochanowski vraj „kŕmi“ umelú inteligenciu lemkovskými textami, teda textami Rusínov v Poľsku, aby umelá inteligencia mohla odpovedať na lemkovské otázky či požiadavky.

Zdá sa, že Rusíni v Poľsku sú v komunikácii s umelou inteligenciou pomerne ďaleko na rozdiel od Rusínov na Slovensku. To by mohla byť výzva aj vzhľadom na Rok rusínskeho jazyka...
Neviem o nikom zo slovenských Rusínov, ktorí by podobne „kŕmili“ umelú inteligenciu naším spisovným jazykom. Jedno viem, že na Google prekladačoch sa objavilo v súčasnosti množstvo neznámych jazykov, do ktorých a z ktorých je možné prekladať, ale rusínsky jazyk tam chýba. Možno by to mohla byť veľká úloha pre pracovníkov jediného vysokoškolského pracoviska výučby rusínskeho jazyka na svete – Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite, ich učiteľov a študentov. No tí majú množstvo inej, nimi stanovenej práce. Doteraz nám mnohým chýba napríklad nový prekladový slovník z rusínskeho jazyka do slovenského a zo slovenského do rusínskeho. Existujúci Paňkov slovník už nepostačuje. Taká ohromná práca, akou by bolo uvedenie rusínskeho jazyka do internetových prekladačov, tak ostáva medzi Rusínmi na Slovensku zatiaľ úlohou budúcnosti.

Zhovárala sa Táňa Rundesová

foto: Ľuba Kráľová 
zdroj: archív Ľ. K.