Rok veľkého podvodu

K štyridsiatemu ôsmemu sa komunisti vracali vždy viac a honosnejšie než k ukončeniu druhej svetovej vojny a porážke nacizmu. Bolo to ich veľké víťazstvo, šikovný, no nesmierne podlý ťah na politickej šachovnici. Dalo sa februárovým udalostiam vôbec predísť?

praha, dvadsiaty prvý február 1948: na sekretariáte Sociálnej demokratickej strany visí plagát. Sú na ňom vyobrazené dva bojovné červené kohúty. Jeden má na hrebeni hviezdu, druhý kosák a kladivo. Na plagáte sa vyníma nápis: „Jen klid, nic se nestane“. Žiaľ, stalo sa.

Naozaj verili československí demokrati a nekomunisti v to, že Komunistická strana sa napokon nezmôže na radikálnejší čin? Boli presvedčení, tak ako prezident Beneš, že zveriť moc Gottwaldovi, ktorý vtedy o sebe zvykol hovoriť ako o Masarykovom žiakovi, je len malé riziko, lebo veď Amerika zasiahne, keby sa veci vymkli z rúk a Sovieti by si nárokovali viac? Odpoveď je „áno“. Verili, že k ničomu vážnejšiemu nedôjde a situácia sa bude dať uhrať. Bola to naivita? Nedostatok predvídavosti? Zaslepenosť? Rezignácia?

studený mier
Ten rok sa nezačal dobre. Koncom januára 1948 fanatik Gódsé v indickom Naí Dillí zastrelil troma ranami z revolvera Mahátmu Gándhího, veľkého mierotvorcu. Gándhího smrť bola akoby predzvesťou toho, že za svetový mier sa bude ešte dlho platiť: životmi. Stredná a východná Európa sa v rovnakom čase snažila pozviechať z vojnou zničených ruín – materiálnych, ľudských, psychických, duchovných. Druhá svetová vojna vytvorila priepasť medzi staromilským a odvrhnutým svetom na jednej strane, a novým, veľmi živo vysnívaným svetom na druhej. Ten sen o novom raji v sebe živili všetci, no najmä tí, ktorí mali blízko k progresívne sa tváriacej Komunistickej strane. Nálady pre pokrokovosť využil Stalin, ktorý vycítil príležitosť vziať pod svoje perute viacero európskych krajín vrátane Československa. Bol to nový typ vojny o malé národy a Sovietsky zväz si mohol vyskúšať, ako efektívne vie sformovať blok satelitných krajiniek, ktoré zvýšia jeho geopolitickú moc.

Stalinovi sa priliepanie „spriatelených“ krajín infiltráciou komunistov do koaličných vlád darilo. Pod sovietskou kontrolou už boli Poľsko, Juhoslávia, Albánsko. Problémom bolo však samo srdce Európy. Československí prozápadní demokrati boli naďalej úspešní, takže bolo načase skoncovať s nimi, aby neprekážali „pokroku“. Najlepšou cestou bolo označiť ich za pohrobkov nacistického Nemecka a sprisahancov. Nie každého trápilo, či to bola, alebo nebola pravda – dôležitá bola vízia nového sveta.

V roku 1948 mala v Československu Komunistická strana takmer jeden a pol milióna členov. Lenže ekonomická situácia v krajine bola zlá a tu zrazu Amerika ponúkala pomocnú ruku: Marshallov plán, ktorým by európske krajiny dostali výraznú finančnú injekciu z USA na obnovenie vojnou zničených krajín. Československo malo záujem, no nie Stalin. Vedel, že by si tým Amerika zaviazala aj štáty, ktoré chcel mať pod kontrolou on. Rýchlo si teda pozval do Moskvy československú vládu a pripomenul jej, kto prvý oslobodil Prahu a Bratislavu, takže od krajiny očakáva, že Marshallov plán odmietne. Minister zahraničných vecí Ján Masaryk bol z toho síce nešťastný, no nakoniec aj on ustúpil, takže pri návrate z Moskvy iba hlesol, že tam odchádzal ako československý minister a vracia sa ako Stalinov paholok. K „anexii“ Československa už nechýbalo veľa. Ani k studenej vojne.

pokazená harmónia prezidenta Beneša
Všetko sa to začalo povojnovými voľbami v roku 1946. Na Slovensku vyhrala Demokratická strana, komunisti utŕžili porážku. Po Aprílovej dohode sa totiž k demokratom pridali aj katolíci a ich silná voličská skupina. Úspech však nakoniec zaznamenali aj komunisti, lebo po zrátaní českých a slovenských výsledkov, získali až 38 percent. Napriek tomu v ďalších rokoch ich popularita klesala – vysnívaný raj sa netvoril tak rýchlo. Krajina bola v kríze, bolo sucho, neúroda, komunisti odmietli americké peniazea nijaké iné nemali.

Komunisti vedeli, že vo voľbách v máji 1948 im percentá klesnú, čím by sa ich ciele rozplynuli. Jediné, čo im mohlo pomôcť, bola najprv priama a neľútostná diskreditácia Demokratickej strany a všetkých nekomunistických politických subjektov. V druhej vlne mal nastúpiť priamy politický puč. Minister vnútra Václav Nosek zmobilizoval na túto kampaň políciu aj tajné služby, zháňali a konštruovali sa dôkazy o prepojenosti demokratov s ľudáckym exilom a zradcami. Vymýšľali sa štrajky, demonštrácie a fiktívne vzbudzovanie vášní a nepokojov s demokratmi vo vláde.

Atmosféra hustla a slabnúci prezident Edvard Beneš sa zľakol, že krajine hrozí občianska vojna. Gustáv Husák vymyslel rafinovanú stratégiu, ako na Slovensku zatočiť so Zborom povereníkov, za ktorý niesol zodpovednosť (viac o tom píše na nasledujúcich stranách Andrej Žiarovský). Pod tlakom okolností napokon Beneš ustúpil a žezlo prenechal Gottwaldovi a komunistom. A tí už potom konali rýchlo: mnohí ľudia prišli o posty, o prácu, alebo skončili vo väzení. Niektorí nútene emigrovali, ostatní nadlho zmĺkli. Jana Masaryka našli ležať v kaluži krvi pod oknom jeho pracovne. Sovietsky zväz, iniciátor celej hry, jasal.

O príprave prevratu v Československu sa vedelo už od septembra 1947. Bol o ňom informovaný aj prezident Beneš, no v Prahe napriek tomu vládlo presvedčenie, že puču sa bude dať vyhnúť. Benešova rola v tejto dráme nebola bezvýznamná a podpísala sa pod ňu aj jeho osobná filozofia. Práve v roku 1948 napísal vtedy 40-ročný Jan Patočka článok o Benešovom humanizme, v ktorom vyzdvihoval jeho kontinuitu s masarykovskou tradíciou triezveho realizmu a s ideálom humanity. „Harmonizmus, zmier, preklenutie extrémov,“ napísal Patočka, „sú príznačné pre tento pojem humanity.“ A dodal tiež: „Beneš bol zásadne tým, kto vyjednáva, preklenuje, presviedča, zjednocuje.“ No Patočka postrehol aj to, že táto zmierlivosť a úsilie o harmonizmus nedokážu prekonať tlak komunistov, huckaných Sovietskym zväzom. Beneš, ktorý zomrel v septembri 1948, ostal po prevrate sklamaný a zmätený. Z idey, o ktorej veril, že oslabí extrémne pozície dvoch svetových veľmocí blížiacich sa k studenej vojne, zostal len vzletný ideál. Poznačený chorobou už len rezignovane dúfal, že USA nedopustí jednostrannú politiku Stalina a jeho prisluhovačov. Mýlil sa a tento omyl zatiahol aj nad Československom nadlho železnú oponu.

všetko za päť dní
Praha, dvadsiaty február 1948: o desiatej dopoludnia má vo svojom sídle v Strakovej akadémii na brehoch Vltavy zasadať československá vláda. Do rokovacej sály vchádza bezpartajný minister obrany generál Ludvík Svoboda. Prekvapí ho, že v nej nikto nie je. Ostatní členovia vlády vrátane premiéra Gottwalda sú však v budove. Ministri demokratických strán čakajú vo svojich klubovniach. Je ich spolu 14 za národných socialistov, ľudovcov, sociálnych demokratov a slovenskú DS. Proti desiatim komunistom vo vláde majú väčšinu. A ešte sú tu dvaja nestraníci: Jan Masaryk, ktorý je práve chorý a neskôr aj nahnevaný, že ho demokrati neráčili so svojím postupom oboznámiť, a generál Svoboda.

Demokratickí ministri veria, že ústavný poriadok funguje a prezident Beneš stojí za nimi. Zabudli, že sú preč časy, keď v prvej republike rozhodovali machinácie straníckych sekretariátov a karty sú tentoraz rozdané inak. Eso má v rukáve Gottwald. Ten zavolá ministrov do sály. Odmietajú. Podpredseda vlády, národný socialista Petr Zenkl posiela cez chodbu odkaz, že prídu, keď dostanú záruky, že sa uplatňuje vládou schválené uznesenie. To ministrovi vnútra Nosekovi nariaďovalo nevyhodiť posledných osem policajných funkcionárov v Prahe, ktorí nemajú vo vrecku členskú legitimáciu KSČ. Na tom uznesení sa prvýkrát od volieb v roku 1946 hašterivý demokratický tábor dokázal spojiť a prehlasovať komunistov. Gottwald odpisuje, že minister vnútra to vysvetlí Lneskôr. Zenkl posiela poslíčka s odkazom – je jasné, že Nosek uznesenie ignoruje. Na obed chodbová vojna prerastá do otvoreného konfliktu.

V Benešovej úradovni zazvoní telefón, Zenkl mu oznamuje, že 14 ministrov podáva na protest demisiu. Beneš utrúsi niečo o tom, aby sa „nepošmykli“, no Zenkl si to vyloží tak, že prezident demisiu podporil. Gottwald, ktorému celý čas dýcha na krk sovietsky emisár Valerian Zorin, je plný nadšenia. Keď príde za Benešom, ten si stále trilkuje čosi o svojej „socializujúcej demokracii“ a Gottwaldovi naznačí, že demisiu prijme. Veď nechce krviprelievanie. „Prekročili sme rubikon,“ vyhlási Gottwald večer pred svojimi.

Čo týmto správaním demokratickí ministri sledovali? Dúfali, že komunisti pod tlakom ustúpia a neskôr v parlamentných voľbách stratia? Alebo že Beneš postaví úradnícku vládu? V noci z piatka na sobotu však komunisti zmobilizovali celú svoju základňu. Ráno nefungujú telefóny v celej republike, len jediná linka medzi sekretariátmi KSČ v Prahe a KSS v Bratislave.

Na Staromestskom námestí sa zbiehajú davy a Gottwald prichádza s tým, že chce ústavnú a demokratickú rekonštrukciu vlády Národného frontu – s vylúčením „reakčných“ živlov. Dav robotníkov tlieska.

Scéna sa opakuje v nedeľu, keď sa v Prahe na zjazde stretáva 8 000 odborárov, z toho tisíc z demokratických strán. Zo strachu prevrátia kabát a podržia komunistov (proti spoločnej rezolúcii je len sedem z nich). V pondelok ráno už hľadajú policajti v kanceláriách demokratických strán stopy po pripravovanom puči. Krásne divadlo, v ktorom sú jediní pučisti „ľudoví milicionári“ z veľkých závodov, ktorí v dlhých kabátoch pochodujú ulicami Prahy. To oni pažbami pušiek rozoženú dav študentov a Pražanov, ktorý chcel podporiť prezidenta. Vo vreckách majú po tri ostré náboje – pre istotu.

červený spin doktor
Klementa Gottwalda a jeho stranu, majstrov politických operácií, podcenili všetci. Gottwald bol, skrátka, výborný spin doktor. Prvou vecou bolo, že mu demokrati v Košickom vládnom programe z roku 1945 podali nabitý revolver a zvieraciu kazajku, do ktorej ich obliekol – akceptáciu dovtedy ostrakizovaných komunistov a Národný front, zoskupenie strán, ktoré jediné mohli ísť do volieb v roku 1946. Národný front mu poslúžil, aby komunistom pripísal všetky úspechy a demokratom len nezdary. Vo voľbách v roku 1946 túžili po socializme všetky strany, vojnou zvlčená spoločnosť sa posunula doľava. Zoštátňovanie, vyvlastňovanie a pošliapavanie súkromného vlastníctva nikoho nevyrušovalo. Paradoxne, najmenej o socializme hovorili komunisti. Vedeli, prečo je lepšie rozprávať skôr o národe.

Po druhé, komunisti ovládli silové rezorty, kde sa dalo zhromažďovať kompromitujúci materiál. Povojnová spoločnosť najprv odsunula Nemcov a Maďarov, popravila kolaborantov a všade videla škodcov a špiónov. Gottwaldov aparát skvelo rámcoval demokratov ako spiatočníkov, ktorí broja proti pokroku. A kto bol proti pokroku, ten bol proti obetiam zrád a machinácií. Populistické, ale vždy účinné.

A tretia vec: zatiaľ čo lídri demokratických strán mobilizovali izolované skupinky podporovateľov niekde vo Vrchlabí a Lanškroune, komunisti si organizačne podchytili odbory, závody, partizánov, masy ideologicky spracovaných roľníkov a robotníkov. Vedeli spustiť generálny štrajk, zastaviť tlač opozičných denníkov alebo zaplniť pražské námestia skôr, ako si sokoli, skauti, starí legionári a ďalší ochrancovia Masarykovej a Benešovej línie vôbec obuli topánky. A masa býva presvedčivá.

V stredu 25. februára zaplavila masa Václavské námestie. Keby zrútený a opustený prezident neustúpil a demisie ministrov neprijal, žiadala by masa jeho rezignáciu. Gottwald sebavedomo odišiel na Hrad a vrátil sa s podpísanou rekonštrukciou vlády. Prevrat sa stal skutočnosťou.

„Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie,“ napísal Husák neskôr, racionalizujúc svoj postoj k februárovému prevratu. „Ja vôbec nerobím spravodlivosť, ja robím politiku, a to je moja tragédia,“ posťažoval sa Beneš, keď od neho v ten ponurý večer odišli Gottwald a Zápotocký. Veľký podvod roku 1948 bol podvodom politickým, bola to ukážka tragického zlyhania praktickej politiky zoči-voči geopolitickej realite a dobre organizovanej menšine. Poučenie? Zasiahnuť vždy, keď volanie po politických riešeniach ohýba ústavu. A pamätať si, že zvíťaziť nad totalitou sa nedá iba rozumom. Treba na to aj srdce.

.anton Vydra .michal Novota .témy

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/temy/46170/1948/

Foto:
1948 Praha: Premiér Klement Gottwald pri slávnom prejave. Vedľa neho stojí jeho priateľ Vladimír Clementis, ktorého v roku 1952 po vykonštruovanom procese s Gottwaldovým súhlasom popravili a z fotografie vyretušovali. /ČTK/