Rómsky holokaust je stále neznámy

Druhá svetová vojna v  Európe bola v  znamení systematického, štátom organizovaného likvidovania etnických, náboženských či politických skupín, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami, známeho pod menom holokaust. Kým židovský je spracovaný dôkladne, o druhom najvýznamnejšom, rómskom, sa dosiaľ  na verejnosti veľa nevie. V prípade rómskeho holokaustu však platí genocída doslovne. Neboli výnimky, neboli majetky, nebolo čo brať. Nikto sa nemohol vykúpiť. Boli iba transporty, pracovné tábory a vyvražďovanie.

 

KOŠICE. Po Košiciach chodí dlhé roky nenápadný, dnes už starší pán. Nikto si ho zvlášť nevšíma ani kvôli územčistej silnej postave, tmavšej farbe očí a pleti a ešte stále hustým sivým vlasom sčesaným fešácky na hlave.

 

Nenápadný pán sa volá Dezider Lacko a má svoje veľké, pre verejnosť neznáme tajomstvo.

 

Nenápadný pán Lacko chodieval takto po Košiciach už ako dieťa počas druhej svetovej vojny ešte s otcom a dedom a počúval usmiaty dedove husličky. Nejaký polrok pred skončením najväčšieho vojenského ošiaľu v dejinách ľudstva však už nemohol.

 

Prišiel naraz v jedinom krátkom okamihu o obidvoch, hoci neboli nasadení na front. Patrili len k mnohým, rasovo tiež ako Židia nežiaducim, z asi 1 000 takto postihnutých z rómskej komunity v Košiciach.

 

Rómovia svoj dosiaľ menej známy holokaust nazvali  výstižne „porajmos“, teda požieranie. Dlhé roky o ňom nikto nevedel. Nechýbalo veľa a pojedla by ho navždy aj naša zabudnúť sa pokúšajúca nedávna  história.

 

V  tom čase, keď sa to stalo, bolo v Košiciach všetko iné. Mesto už nebolo slovenské, ale maďarské, policajti neboli českí četníci alebo žandári, ktorých odsunuli do protektorátu Čiech a Moravy, ale členovia nacistických šípových krížov zvaní Nyilaši.

 

Pod  starou tehelňou bola rómska osada rozdelená na horný a  dolný tábor a po meste premával od Hlavnej železničnej stanice ku Sladovni vláčik, rozvážajúci potraviny, neskôr ľudí do transportov.

 

Rómovia vtedy neboli Rómovia, ale Cigáni, označení takto aj na úradných dokumentoch s  čiernym trojuholníkom a  číslom na mundúre, keď boli internovaní v lágri. A k nim si, podobne ako k Židom, mohol na sklonku vojny kadekto kadečo beztrestne dovoliť.

 

Platili prísne rasové zákony. Najprv pre Židov, kde sa dali brať majetky, a potom pre Rómov, kde sa už brali  len  životy. Rómsky porajmos, požieranie ľudí, sa začalo.

 

Do tohto osudného okamihu, ktorý sa začal v Košiciach na sklonku jesene 1944, prebiehal život v oboch rómskych táboroch, hornom aj dolnom, pomerne pokojne. Košičania brali Rómov ako súčasť mesta a nemiešali  sa do ich zvykov a kultúry.

 

Mnohí z nich boli dobrí remeselníci, pracovali v tehelni, boli skvelí hudobníci a  mali aj svoj malý cimbalový orchester. Podľa vtedajšieho zrátania obyvateľov žilo v oboch košických táboroch asi 2 000 Rómov.

 

Dráma sa začala

Aj rodina Lackovcov prežívala začiatky politických zmien pred vojnou v našom meste bez problémov.

 

Zakladatelia rodu Lackovcov, otec Rudolf a dedo Koloman, boli dobrí hudobníci. Rudolf hrával na husliach po kaviarňach, najčastejšie u Schmiedla na dnešnej Hlavnej a dedo Koloman predvádzal svoje husľové umenie vo  vtedy slávnom košickom cigánskom orchestri primáša Júliusa Iléša. Cez deň si privyrábal prácou v tehelni.

 

Pravidelne večer však hrával s cigánskym orchestrom v známom košickom hoteli Schalkház. Hrali tak dokonca aj na počesť príchodu Horthyho do Košíc  pri oslavách pripojenia mesta k vtedajšiemu Maďarskému kráľovstvu.

 

Nikto nemohol tušiť,  čo sa stane, až Horthyho v októbri 1944 vystrieda Szálaši.

 

„Žili sme vtedy celá rodina aj s dedkom a babkou v malom domčeku na Idanskej ulici,“ spomína po rokoch pán Dezider Lacko.

 

„Mal som sestru a troch bratov.  Bol som ešte dieťa, iba som začal chodiť do školy, ale na všetko si dobre pamätám. Niekedy v novembri 1944 vtrhli k nám s nasadenými bodákmi na puškách Nyilašiovci a brali môjho otca Rudolfa a strýka Gejzu. Otca vzali rovno z postele. Ani nám nepovedali, prečo. Až po rokoch som sa dozvedel, že nás niekto udal. Ja som sa od strachu schoval pod stôl. Babička s krikom bežala za dedom Kolomanom do tehelne, kde vtedy pracoval, aby mu povedala, čo sa u nás deje. A dedo tak, ako bol v pracovných šatách, vbehol priamo z roboty medzi Nyilasiovcov, ktorí už pripravovali pri starej Sladovni prvý rómsky transport, práve do toho malého vláčika, čo nám cez deň rozvážal chlieb a potraviny, a pýtal sa, prečo to robia. Teraz sme boli potravou na zjedenie my, Rómovia. Stačilo len udanie. Iný dôvod nebol. Dedo nemohol zniesť, že mu majú odvliecť aj druhého syna, môjho strýka – vtedy ešte mladého chlapca – a  tak požiadal Nyilašovcov, ktorí ich brali do transportu, či sa s ním nemôže vymeniť. Veliteľ mu to s cynickým úsmevom dovolil. Doslova kus za kus. Aj keď vedel, čo ich čaká. My sme nič nechápali. Iba sme sa dívali, ako malý vláčik, ktorý cez deň rozvážal po meste potraviny, naplnený Rómami do prasknutia smeruje dole na hlavnú železničnú stanicu, kde už boli pristavené dva veľké dobytčie vagóny, do ktorých postupne umiestňovali všetkých Rómov, ktorých v Košiciach vzali v tých dňoch z oboch táborov. Dovedna asi 1 000 ľudí. Brali ich do Komárna a odtiaľ do koncentračného tábora Dachau. Odvtedy sme otca ani deda už nevideli. Len niektorí sa vrátili, aby vypovedali, čo sa stalo.“

 

Celý život hľadal najbližších

Kým viacerí Rómovia v Košiciach a na Slovensku dostali správu o  osudoch svojich príbuzných, postihnutých holokaustom, od tých, ktorí sa vrátili, Dezider Lacko musel čakať na svoju odpoveď dlhých 50 rokov. Medzitým odišiel z Košíc do Čiech, aby zabudol, stihol sa vrátiť späť, založil si rodinu, mal vlastné deti, ktoré mu dospeli.

 

Roky šli, ale on stále nič nevedel o svojom otcovi a dedovi. Oficiálne kruhy sa s touto problematikou v socialistickom Československu, ale ani v zahraničí, spočiatku príliš nezaoberali.

 

Aj počas norimberských procesov sa rómske perzekúcie spomínali iba okrajovo. Za zmenu na uznanie rómskeho holokaustu v Európe sa zasadil až známy lovec nacistov Simon Wiesenthal, ktorý osobne zatlačil na kancelára Helmutha Kohla, aby vo svojom prejave spomenul okrem Židov aj tragédiu Rómov.

 

Dezider Lacko preto musel pátrať na vlastnú päsť. Až prišiel zlom.

 

„Všetko sa pre mňa zmenilo po novembri 1989, keď sa už dalo na túto tému slobodne hovoriť,“ spomína Dezider Lacko na prelom vo svojom pátraní.

 

„Začal som v Košiciach pracovať ako občiansky aktivista zameriavajúci sa na rómsku problematiku. Tam som sa zoznamoval  s novými ľuďmi. Neustále som pátral po otcovi a dedovi. Písal som listy na ministerstvo spravodlivosti, federálne ministerstvo obrany, ale nedali odpoveď. Začiatkom 90. rokov som  napísal list aj kancelárovi  Kohlovi do Nemecka. Odpísal mi, aby som sa obrátil na medzinárodný Červený kríž. Oni ma odporučili na Švajčiarsku pobočku, ale stále sa len hľadalo. Pátral som ďalej. A tak som sa raz dozvedel od  Ľudovíta Delemena, ktorý bol v Dachau, aby som hľadal tam. Koncom 90. rokov som našiel kontakt na jedného košického Róma,  Aloiza Kroka, ktorý odvlečenie do koncentračného tábora Dachau prežil tiež. Ten môjho otca  v lágri poznal. Poradil mi, aby som  do Dachau napísal a do listu dal prezývku Dežo, pod ktorou môjho otca registrovali. V priebehu 3-4 týždňov mi prišla z Dachau odpoveď, kde som mal komplet dokumentáciu o svojom otcovi a dedovi, zoznam väzňov, čo tam boli z Košíc, aj s úmrtným listom mojich príbuzných. Moja súkromná, takmer 50 rokov trvajúca pátracia akcia po svojich najbližších, sa tak skončila. Poslal som preto dokumenty na Ministerstvo spravodlivosti  Slovenskej republiky zo žiadosťou na odškodnenie, s ktorou sa už naše úrady začali zaoberať. Dostal som 30 000 korún s odpoveďou, že to je všetko, na čo mám zo zákona nárok. Cítim však istú krivdu, že  nikto z udavačov, ktorí boli zodpovední na sklonku druhej svetovej vojny za odvlečenie Rómov z  Košíc a aj inde na Slovensku, ktorých mená už poznám, neboli postavení pred súd.  Ostáva už iba spomienka.“

 

V Košiciach chýba pamätník

Prípad otca a deda Dezidera Lacka, Ľudovíta Delemena, Aloiza Kroka z Košíc  a mnohých iných, dosiaľ  neznámych,  je iba  malý počet skutočných obetí  rómskeho holokaustu v našej krajine.

 

Odhaduje sa, že z územia vtedajšieho Maďarska, vrátane slovenských území zabraných Viedenskou arbitrážou v roku 1938, kam patrili aj Košice, bolo deportovaných asi 25-30 000 rómskych mužov a žien. V rámci Európy sa odhady rôznia kvôli neorganizovanosti Rómov. Kolíšu od pol do zhruba jedného a pol milióna ľudí.

 

Uznanie tejto tragickej dejinnej udalosti Rómov  prišlo postupne. Až od roku 1993 sa každoročne 2. augusta organizuje Pamätný deň rómskeho holokaustu, v deň, keď splyňovali obete z osvienčimského tábora.

 

Aj u  nás sa tieto tragické udalosti z histórie Rómov iba pomaly dostávajú na verejnosť. Prvé nenápadné pamätníčky pripomínajúce rómsky holokaust len vznikajú.

 

V Košiciach takýto pamätník dosiaľ nie je. Zato nebezpečne narastá averzia voči neprispôsobivým asociálom, za ktorých sú označovaní dnes už skoro všetci Rómovia.

 

Mali by sme si preto viac pripomínať udalosti, ktoré sú aj naším mementom, aby sa starý holokaust nevrátil medzi nás  v inej podobe.

 

 

Autor: Štefan Lazorišák

 

Zdroj: 

http://kosice.korzar.sme.sk/c/7542357/romsky-holokaust-je-stale-neznamy.html