Rozhlas nemá byť priestorom na rozbroje, tvrdí Ondrej Kandráč, šéf národnostného vysielania

 

Rozhlas nemá byť priestorom na rozbroje, tvrdí šéf národnostného vysielania

 

Je spevák a primáš úspešnej folklórnej kapely Kandráčovci a zároveň dlhoročný redaktor rozhlasového národnostného vysielania, ktorému v posledných rokoch aj šéfoval.

A práve z postu „tím lídra“ Národnostno-etnického vysielania RTVS v týchto dňoch odchádza. Je však hrdý, že rozhlasové vysielanie pre menšiny pod jeho vedením nevyhrocovalo etnické spory, ale ich, naopak, tlmilo. S rozhlasom sa napriek odchodu nelúči, spolupracovať s ním bude i naďalej. 

 

Vo verejno-právnom rozhlase ste už jedenásty rok, od decembra 2012 vediete národnostné vysielanie ako jeho „tím líder“. Čo sa stalo, že z funkcie po dvoch rokoch odchádzate?

V poslednej dobe ma verejnosť pozná skôr v súvislosti s formáciou Kandráčovci. Tejto kapele a hudbe sa chcem venovať naplno, ale na to, aby to tak bolo, som musel urobiť vážny krok. Preto som sa rozhodol, že opustím prácu v národnostnom vysielaní. So Slovenským rozhlasom sa však nelúčim – dohodol som sa na externej spolupráci.

 

Nesúvisí váš odchod s problémami, ktoré sa objavujú v rámci vysielania medzi rusínskou a ukrajinskou menšinou? Moja otázka mieri na nespokojnosť zástupcov rusínskych organizácií s tým, že ukrajinskí rozhlasoví redaktori pri nahrávaní v rusínskych dedinách neraz vytvárajú dojem, že ide o Ukrajincov a ukrajinské témy, no reálie sú rusínske. Nesúvisí teda váš odchod nejako s týmito rozpormi?

Nie, absolútne nie.

 

Keď sa obzriete na svoju rozhlasovú prácu, čo bolo pre vás, ako človeka spätého s Rusínmi, najťažšie?

V čase, keď som nastúpil za „tím lídra“, bolo pre mňa výzvou, že nefungovala rozhlasová spolupráca s pravoslávnou cirkvou vo vysielaní svätých liturgií. Vysielali sa len gréckokatolícke. Podarilo sa však dosiahnuť spoluprácu aj s pravoslávnou cirkvou, čo ma veľmi teší, keďže veľké percento Rusínov sa hlási aj k tomuto vierovyznaniu.

Ďalšia vec je, že do budúcna asi sotva môžeme čakať také veľkorysé vysielacie časy, akými disponovalo národnostné vysielanie, keď bolo sídlo v Prešove. Nebude teda už v našich silách pripravovať v rusínčine napríklad vysielanie v sobotu a nedeľu od skorých ranných hodín až do obeda a poobede o piatej. Takto to zotrvačne fungovalo dva – tri roky po presťahovaní vysielania do Košíc. Potom sme museli ustúpiť. S vedením rozhlasu sa však po čase podarilo vybojovať to, že dnes sa vysielajú správy po rusínsky v pondelok, stredu a piatok od 18.15 do 18.40 h.

 

To je oveľa lepší čas, než aký mali rusínske správy ešte pred pár rokmi.

Áno. Netvrdíme síce, že je to ideálne, ale je to stále lepšie, než čas od 21. alebo 22. hodiny, ako to bolo donedávna. Taktiež preto, že od 19. hodiny nastupujú hlavné vysielacie časy v televízii. Rusínskemu vysielaniu v rozhlase patrí aj každý druhý víkend večer od 18.25 do polnoci, a to v sobotu aj v nedeľu.

 

Aj to je výsledok kompromisnej dohody?

Nočný čas nie je veľmi šťastný, lebo časy okolo 22. hodiny nie sú veľmi počúvané. Vo večerných časoch, o pol ôsmej a o pol desiatej, vysielame napríklad aj Rádio mladých, čo je pre mladú generáciu už celkom nevhodný čas. No na druhej strane – tieto relácie sa už archivujú vo web archíve rozhlasu, čo je jedna z ciest, ako cez sociálne siete spropagovať vysielanie formou linku či odkazu. Mladí fungujú na Twitteri, Facebooku, skrátka na sieťach, a to je forma, ako ich oslovovať. Rozhlas už ponúka aplikácie, ako si ich stiahnuť napríklad do iPhonu.

 

Spomenuli ste zatiaľ dve najťažšie prekážky, aké boli z vášho pohľadu ďalšie?

Slovenský rozhlas, žiaľ, nedisponuje rozpočtom, ako ešte pred pár rokmi, ale každý musí variť polievku len takú, na akú má. Aj ja by som bol rád, keby sme mohli vyrábať hudobnú prvovýrobu, rozhlasové adaptácie hier, rozprávky atď., ale peniaze nie sú. A ak nie sú, nedokážem ovplyvniť to, o čom sme sa neustále bavili – že treba vyrábať nové formáty. Tie sú však finančne veľmi nákladné. Čo je pozitívne, vysielacie časy nám zostávajú, a v nich okrem množstva kvalitných relácií, ktoré vyrábame z vnútorných zdrojov, vieme dať priestor aj na reprízy, ktoré máme v archíve Národnostno-etnického vysielania. Malým deťom je jedno, či sa rozprávka vyrobila v roku 2014 alebo 2002. No finančná situácia by sa mala v budúcnosti zlepšiť, k čomu by mohla prispieť aj chystaná zmena financovania RTVS.

 

Čo bolo vašou prioritou a nakoľko sa ju podarilo dosiahnuť?

Mojou prioritou bolo, aby vysielanie pre Rusínov naozaj zostalo a bolo súčasťou života tak Rusínov, ako aj Ukrajincov. Šiel som cestou konsenzu. Ak sa k Rusínom hlási niekoľkokrát viac ľudí ako k Ukrajincom, stále tvrdím, že som za cestu zmieru. Či už sú to poslucháči hlásiaci sa k jedným, alebo druhým, ide v zásade o tých istých poslucháčov. Neverím, že tí, ktorí sa prihlásili k Ukrajincom, keď začujú rusínske vysielanie, vypnú ho, alebo naopak. Mne neprináleží vyjadrovať sa k tomu, prečo sa taký počet ľudí prihlásil k Rusínom a iný počet k Ukrajincom.

 

Neprekážalo vám, že ukrajinskí redaktori pôsobením v rusínskych obciach vytvárajú pred poslucháčmi dojem, že hovoria akoby o ukrajinských témach, zakrývajúc, že v skutočnosti sa bavia s Rusínmi, čo mätie poslucháčov? Ako ste v prípravách relácií pociťovali túto spoločensko-etnickú schizofréniu?

Mojím cieľom nie je robiť národnostné rozbroje. Nevnímal som to tak, že ukrajinský redaktor má mať zákaz vstupu do obce, kde je 90 percent Rusínov. Tak to vôbec nemá byť. Pretože ešte donedávna bolo pre tieto obce prirodzené, že ich jazykom bola v školách ukrajinčina. Momentálne je však nárast rusínskej menšiny veľmi badateľný, čo ma naozaj teší. Som veľmi hrdý na to, ak majú ľudia odvahu a prihlásia sa k svojej pôvodnej národnosti, pretože v našej spoločnosti stále prežíva predsudok, že kto sa prihlási k inej národnosti, je akoby menejcenný.

 

Dá sa to povedať tak, že ste boli zástancom kompromisov?

Bol som za to, aby medzi sebou komunikovali tak Rusíni, ako aj Ukrajinci. Toleroval som aj to, keď ukrajinskí redaktori chodili do rusínskych obcí. No ak sa vyslovene stretli s tým, že by si respondent alebo starosta neželal, aby s ním nahrávali, jednoducho nenahrávali. Zatiaľ sa taká vec nestala.

 

Komunikácia v teréne prebiehala normálne?

Úplne normálne. Ľudia sa dokonca tešili a ja som v takej komunikácii nevidel nič, čo by škodilo. Videl som veľké plus v tom, že bežní ľudia s tým nemajú problém.

 

Darilo sa vám dostať do národnostného vysielania aj vážne témy, alebo skôr ľahšie žánre?

Keď som prišiel pred 11 rokmi do rozhlasu, neriešili sme témy, ktoré by vyhrocovali vzťahy medzi Rusínmi a Ukrajincami. Naopak, robili sme možno skôr ľahšie témy, ale v žiadnom prípade sme nezľahčovali situáciu. Nie je dobré, ak začne redaktor rozpitvávať vážny problém, pretože pravda je vždy niekde uprostred. Aj keď bývali medzi šéfmi organizácií rozbroje z oboch strán, nikdy by som nedovolil, aby sme sa pustili do boja na život a na smrť, kde jedna strana začne cez rozhlas útočiť na druhú. Takýto prístup razili aj predošlí šéfovia v tejto funkcii a toho som sa držal – zmierňovať situáciu, nie ju vyhrocovať.

 

Vaša vlastná skúsenosť z terénu bola teda len pozitívna?

Počas mojich služobných ciest som sa medzi bežnými ľuďmi naozaj nestretol s tým, žeby bol medzi nimi nejaký národnostný problém alebo rozbroje. Rád by som ešte dodal, aký som hrdý na to, že som mohol byť „tím lídrom“ tejto organizácie. Práca mojich kolegov – redaktorov je veľmi náročná a vyžaduje si vysokú profesionalitu. Teší ma i to, že Národnostno-etnické vysielanie si udržalo vysoký štandard a je neoddeliteľnou súčasťou života Rusínov na Slovensku.

 

Taňa Rundesová
december 2014

Zdroj: www.cemerica.sk