ROZHOVOR: Čo treba naučiť dieťa z osady ako prvé? Aby si verilo

Trénujú sa v nórskej metóde Grunnlaget, ktorá učí učiť sa. Do praxe ju majú uviesť u detí, o ktorých väčšinová spoločnosť neraz uvažuje ako o zaostalých a časť pedagógov nad nimi láme palicu. Na čo najčastejšie myslia pedagógovia, keď uvažujú o tom, ako rozvíjať chudobné deti? A o čom je samotná metóda, ktorá v preklade znamená základný kameň? Vysvetľuje psychologička a pracovníčka organizácie Člověk v tísni Slovensko MIROSLAVA HAPALOVÁ.

 

Trénujete učiteľov, ktorí pracujú s deťmi z osád. Prečo ste zvolili metódu z Nórska?

 

Naše školstvo má síce rámcové vzdelávacie programy pre materské školy, no my pracujeme s deťmi, ktoré majú isté špecifiká a myslím si, že bežný vzdelávací model nie veľmi zodpovedá ich potrebám. Preto akákoľvek metóda, ktorá je niečím inovatívna a viac zohľadňuje kultúrne a sociálne zázemie detí, vie byť veľkým prínosom. Preto Nóri. Pretože ponúkli zaujímavý koncept, ktorý sa dá uplatniť nielen pri práci s rómskymi deťmi, ale s deťmi s akýmikoľvek problémami v učení.

 

Čo je jeho podstatou?

 

Vychádza z kognitívnej psychológie. Podporuje vytváranie pojmového systému u detí, na ktorý môžu následne nabaľovať ďalšie vedomosti. Základný odkaz je v tom, že učí deti, ako sa učiť. Ako nadobúdať a triediť nové poznatky. Metódu Grunnlaget využívame štvrtý rok v Česku a na Slovensko sme jej nórskych autorov pozvali aj kvôli skúsenostiam kolegov, ktorí nám referovali, že vďaka jej používaniu vidia u detí zreteľné výsledky.

 

Na Slovensku zvykneme o deťoch z málo podnetného prostredia hovoriť ako o zaostalých. Sú tie deti skutočne zaostalé? Čo im vlastne chýba?

 

Chýba im najmä to, že nevedia napĺňať očakávania, ktoré má na deti náš vzdelávací systém. Od narodenia totiž dostávajú iný typ podnetov a vyrastajú v inom prostredí ako väčšinová spoločnosť, na ktorú sú nastavené latky našich materských aj základných škôl. To, čo potrebujeme, je podporiť nielen ich všestranný rozvoj, ale aj rozvoj konkrétnych zručností tak, aby dokázali plniť očakávania, ktoré na ne kladú školy. Veľmi zjednodušene povedané, to je dôvod, prečo končia v špeciálnych školách a triedach pre deti s mentálnym postihnutím.

 

Ako v tomto procese prekonať mýtus o tom, že tieto deti na viac nemajú?

 

Intenzívnou pedagogickou prácou, ktorá však musí začať už v predškolskom veku. Ak s nimi totiž začneme pracovať až po vstupe do základnej školy, nevieme dohnať to, čo bežná populácia dostáva v škôlkach alebo čo dostáva od rodičov, ktorí si s deťmi doma prezerajú knižky, čítajú si, kreslia. Začať s dieťaťom pracovať vo veku šesť, sedem rokov je neskoro. Len malé percento z nich vie následne dohnať to, čo do školy potrebujú a čo od nich škola automaticky očakáva.

 

Pri prekonávaní mýtu, že deti na viac nemajú je však nemenej dôležitým krokom zmena nášho postoja, kedy namiesto hľadania chýb v deťoch a ich sociálnom prostredí by sme sa mali začať pýtať, čo s tým môžeme urobiť my. Ako môžeme zmeniť náš pedagogický prístup tak, aby z vyučovania profitovali všetky deti.

 

Čo by sa malo urobiť?

 

Intervencia by sa mala sústrediť na dve veci. Jednak je veľmi potrebné vytvoriť dostatočný počet miest v materských školách, lebo toto je obrovský problém. Na základe skúseností môžem povedať, že mnohí klienti našich komunitných centier by radi umiestnili deti do škôlky, ale žiaľ, niet miest.

 

Druhým aspektom je zaviesť do praxe také metódy, ktoré budú citlivejšie reagovať na potreby rôznych detí. Napríklad čo do využívania všetkých typov zmyslov pri výučbe, jej väčšej individualizácii. To sú metódy, z ktorých profitujú všetky deti, nielen deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. U nás je viac využívané klasické frontálne vyučovanie a postupovanie podľa rovnakých osnov pre všetky deti. Chce to však zmenu. Narastá totiž počet detí, ktoré školu nezvládajú, a nie sú to len deti z rómskych lokalít.

 

Vy vidíte snahy, že by školstvo ako také, jeho vedenie, hľadalo riešenia, čo s tým? Že hľadá, povedzme, spôsoby, aby ponúklo rodičom riešenie, aby ich deti nekončili v špeciálnych školách?

 

Momentálne sa ako organizácia viac sústreďujeme na prácu s pedagógmi. A to ma napĺňa naozajstným optimizmom. Vidím zmenu na úrovni jednotlivých škôl a školských zariadení. V praxi je obrovské množstvo motivovaných pedagógov, ktorí sa chcú vzdelávať, chcú hľadať cesty, snažia sa aplikovať inkluzívne postupy. Hoci systém zmene odoláva, mám pocit, že zmena sa pomaly začína diať zdola. Začínajú sa tvoriť skupiny pedagógov, ale aj celých kolektívov, ktoré chcú robiť veci inak. Chcú sa viac otvárať potrebám detí, všetkých detí, nie len tých zo sociálne znevýhodneného prostredia.

 

Čo táto metóda ako prvé urobí s dieťaťom?

 

Naučí ho rôzne podnety a jednotlivé poznatky, triediť do zmysluplného systému kategórií. Domnievam sa, že je to vec, ktorú musí dieťa zvládnuť ešte pred čítaním a písaním. Okrem rozvoja kognitívnych procesov má metóda Grunnlaget ešte jeden dôležitý aspekt, a to je podpora pozitívnej motivácie. Veľmi sa dbá na to, aby bol proces učenia spojený s pozitívnou motiváciou. Najlepšie si zapamätáme to, čo je nabité emóciami. Ideálne je, ak je to nabité emóciami pozitívnymi. Tie negatívne môžu spôsobiť ďalšie zablokovanie procesu učenia.

 

V rámci aplikácie metódy sa pracuje s tým, aby dieťa dostávalo pozitívnu spätnú väzbu pri procese učenia sa. Aby sa ocenil novozískaný poznatok, aby sa učenie ako také stalo pre dieťa motiváciou. Je prirodzené aj pre dospelých, že ak sa nám niečo podarí, vytvára to pozitívnu emóciu. V prípade detí by učiteľ by mal ten, kto ju zosilní a dieťa podporí.

 

Kedy budú rómske deti chodiť do škôlky? Na čo, pýtajú sa rodičia

Keď sa dieťa vrátiť z takejto pozitívnej atmosféry učenia späť do osady, nestratí sa tam práca učiteľa, keď sa rodičia dieťaťu nevenujú?

 

Aj doma prebieha učenie sa, len v iných kontextoch. Naša organizácia sa snaží vtiahnuť rodičov do procesov vzdelávania, my sa ich nesnažíme suplovať. Dieťa získava podnety aj v rodine, len sú často iného charakteru, aké od nich očakáva škola. Škola a rodina pôsobí svojím smerom, ideálne je, ak pôsobia v synergii. Ale nesnažíme sa dieťaťu nahrádzať rodinu či prostredie, v ktorom sa pohybuje. Ide skôr o to zaangažovať čo najviac rodičov, aby videli metódy, ktoré používame a vedeli s dieťaťom pracovať aj doma, ak na to budú mať kapacity. Buďme však realisti, ak máme mamu, ktorá má viac detí, často sa nemôže intenzívne venovať každému z nich bez ohľadu na to, či je z majoritného alebo sociálne znevýhodneného prostredia.

 

Čo učitelia samotní... Nehovoria si, toto nebude fungovať? Nelámu už palicu?

 

Neviem, koľkí lámu palicu, ale na začiatku tréningu ma jedna vec zarazila. Účastníci mali predstaviť "svoju“ skupinu detí, s ktorou pracujú. Osemdesiat percent z nich menovalo ako najväčší problém, na čo by sa u detí chceli sústrediť nedostatok sebadôvery. Hovorili, že deti najviac potrebujú vieru v seba, vieru v to, že môžu niečo dokázať sa naučiť. To je pravý opak lámania palice.

 

Určite sú učitelia, ktorí nad deti stavajú pomyselný sklenený strop a sú presvedčení, že z nich nič nebude. Mňa samú však prekvapilo, že nikto z pedagógov nespomínal notoricky opakované chýbajúce grafomotorické zručnosti alebo hygienické návyky. Hovorilo sa o tom, že deti treba naučiť v prvom rade si veriť. A to hovorili pedagógovia z praxe, nie zanietení aktivisti.

 

Stanislava Harkotová

 

Zdroj: http://aktualne.atlas.sk/rozhovor-co-treba-naucit-dieta-z-osady-ako-prve-aby-si-verilo/slovensko/skolstvo/?