Rozhovor. Hanka Servická: Pre mňa je zážitkom spievať aj pre jedného človeka

Jej hlas už roky znie z rozhlasového éteru, je ozdobou folklórnych podujatí, spieva i pred oltármi v kostoloch. Pieseň Krjačok ľalijovyj, ktorú naspievala, sa za 25 rokov stala jednou z nepísaných rusínskych hymien. A to i napriek tomu, že jej ju prv nemal kto upraviť. Vyčítali jej, že do hlasu dáva málo srdca. Teraz s tým hlasom nezameniteľnej farby prešla krížom-krážom po celom svete. Vyštudovaná učiteľka ho pokladá za dar od Boha. Už 30 rokov je na folklórnej scéne, z rovnakého počtu hudobných nosičov znie i jej hlas. Veľkým snom pre ňu bolo okrem spevu i žiť v Prešove. Tri desiatky rokov tu už má svoj domov. Sympatická, mlado vyzerajúca, energická, a predsa pokorná žena s veľkým srdcom, ktorá rada dáva priestor i mladým talentom. Speváčka ľudových a duchovných piesní HANKA SERVICKÁ (53).

 

Pani Hanka, v týchto dňoch sa uskutočnil v Prešove koncert pri príležitosti 30 rokov, odkedy ste Servická a zároveň Prešovčanka. Ako si dievča z Gerlachova v okrese Bardejov spomína na svoje začiatky v metropole Šariša?

 

Do Prešova som prišla študovať na strednú pedagogickú školu. Nikdy nezabudnem na to, ako som na talentových skúškach bola s mojím tatkom a povedala mu: Keby som tu len tak mohla bývať! Mne sa vtedy Prešov tak nesmierne zapáčil, že moje srdce sa preň v tú chvíľu úplne otvorilo a mala som nesmiernu túžba tu zakotviť. Čas plynul, ukončila som strednú pedagogickú školu, išla som učiť a v 4. ročníku na SPŠ som si urobila konkurz do Poddukelského umeleckého ľudového súboru. Spev bol pre mňa čosi výnimočné, bola to taká moja láska. Jednoducho, mala som nesmiernu túžbu stať sa profesionálnou speváčkou.

 

Dopadol konkurz podľa vašich predstáv?

 

Konkurz som perfektne absolvovala a sľúbili mi, že po maturite môžem do PUĽS-u nastúpiť, lenže potom prišlo veľké sklamanie, keď som po maturite dostala oznámenie, že pre nedostatok miesta ma nemôžu zobrať. Ale doma som vtedy mamke povedala: Však oni za mnou ešte sami prídu. Bolo pre mňa však ťažké to v srdci prijať.

 

V PUĽS-e ste však nakoniec i tak spievali. Takže za vami predsa len prišli?

 

Čas letel, ja som sa stala pani učiteľkou v materskej škôlke, učila som v škole u nás v Gerlachove, potom v Rokytove. V tom čase bol 10. ročník Makovickej struny, na ktorej som sa po prvýkrát zúčastnila. Vyhrala som, poslali ma do rodného Bardejova, pretože keď som bola v Prešove, tam som nemala šancu, chodili iní. Do Bardejova som vtedy prišla posledná, lebo som prv musela vyprevadiť zo škôlky detičky. Celý orchester na mňa čakal. Spomínam si ako dnes, že som spievala pieseň od Marky Mačoškovej – Tak jes mňa mamočko. Po vystúpení zostali v nemom úžase a po skúške ma brali hneď do prenosového voza. Pán Leoš Komárek, na to nikdy nezabudnem, ako hlavný šéf celého podujatia a veľký režisér z Bratislavy ma pozval na prvú nahrávku hneď do Bratislavy, takže som šla hneď z Makovickej struny do Bratislavy. Po nahrávke začal so mnou ÚĽUV (Ústredie umeleckej ľudovej výroby) spolupracovať, pozývali ma na koncerty. V tom čase som učila a začala som spievať vo vokálnej kapele po dedinách, veľmi ma to bavilo.

 

Takže predtým, ako ste „zakotvili“ v Prešove a PUĽS-e, ešte vás spoznali v Bratislave.

 

Spomínam si, ako sa v roku 1984 konalo 50. výročie založenia ukrajinského rozhlasu a na tento veľký koncert bol pozvaný ÚĽUV z Bratislavy. A oni ma pozvali vystupovať ako sólistku. Koncert bol 30. novembra 1984, ja tam spievam s ÚĽUV-om a po mojom vystúpení prichádza za mnou riaditeľ ukrajinského divadla Jaroslav Sisák a ma pozýva, či by som sa nechcela stať sólistkou PUĽS-u. Pozrela som sa naňho, usmiala sa a vravím mu: Ale ja som konkurz spravila, chcela som, ale vy ste ma neprijali. Takže sa naplnili slová, ktoré mi vtedy ktosi do srdiečka dal. On mi na to odpovedal: Nastúpte do PUĽS-u a ešte vám aj muža nájdeme, aj byt vám dáme.

 

Piesňou, ktorá sa už bude navždy spájať s vaším menom, je úžasný hit, ktorý nechýba asi na žiadnej zábave či oslave, Krjačok ľaliovyj. Ako ste ho to zasadili, že vyrástol do takých rozmerov?

 

Krjačok ľaliovyj je jedna krásna ľúbezná spievanka. Keď som bola učiteľka materskej školy v Snakove, prišli za mnou z rozhlasu, že je taká súťaž, kde hľadali talenty. Naspievala som Krjačok, učiteľka Slivková mi zahrala na harmonike, pieseň zaznela v rádiu. Ja som tak oduševnene čakala a zrazu veľká porotkyňa a môj veľký idol Marka Mačošková ohodnotila môj spev slovami: Speváčka zaspievala pieseň pekne, ale dala do spevu málo srdca. Mňa to vtedy strašne zabolelo a zranilo, ostala som ako podstrelené vtáča, lebo Marka bola pre mňa výnimočná.

 

Ako ste presvedčili, že do vášho spevu vkladáte celé srdce?

 

Čo Boh robí, dobre robí. Prišla som do PUĽS-u a stala sa jej kolegyňou. Pieseň som si niesla so sebou v srdci a túžila som, aby mi ju upravili, ale nik nemal ochotu. Až jedného dňa prišiel do PUĽS-u Juraj Cimbora, ktorý bol kedysi umelecký vedúci, a ja som za ním vybehla na dvor so slovami: Pán Cimbora, ja mám krásnu pieseň a mala by som k vám prosbu, či by ste mi ju nevedeli upraviť. On mi dal číslo, ešte v ten večer som mu zatelefonovala. Dohodli sme sa, vypočul si ma, zhodnotil, že mi ju upraví, ale chce, aby ju nahral PUĽS. Oni však nechceli. V tom čase som už nosila pod srdcom Natálku. A zrazu mi, v 7. mesiaci tehotenstva, pán Cimbora zavolal, že to PUĽS predsa len nahrá.

Nahrávanie sa teda predsa podarilo. Aké naň máte spomienky?

 

Išli sme nahrávať 30. mája. No v ten deň zalialo rozhlasové štúdio v Prešove. Tak sme nahrávali druhý deň, v košickom rozhlase. Keď som sa postavila pre mikrofón s dieťaťom pod srdcom, vtedy som si spomenula na Markine slová a zaumienila som si, že dám tej piesni všetko a prosila som, aby som ju zaspievala tak, aby sa ľuďom páčila. Keď bola naspievaná, Cimbora si ma zavolal k sebe, dal mi slúchadlá a povedal mi: Dievča, vy máte pred sebou veľkú budúcnosť. Vtedy som to ešte nechápala. No nesmierne mu ďakujem, lebo to bol človek, ktorý ma povzbudil, podporil. Rovnako ako nebohý Jožko Príhoda, ktorý mi, keď ma prvýkrát počul, povedal: Máte talent, treba ho zveľaďovať.

 

Stal sa Krjačok ľaliovyj hitom hneď?

 

Pesnička sa nahrala 1. júna. A potom zrazu ticho, nepúšťali ho. Až mala moja mamka 4. decembra päťdesiatku, tak som napísala list a poprosila si túto pieseň. Krjačok zaznel v rozhlase a dá sa povedať, že od toho dňa sa stal hitom. Bol to taký magnet pre ľudské srdcia. Marka Mačošková ho začala všade spievať, dokonca si niektorí ľudia mysleli, že ho spieva ona. Ešte aj umelecký vedúci Prešovčiat pán Herstek vtedy povedal, že zje mydlo, keď to nie je v rádiu Mačošková.

 

Napriek tomu ste sa cez túto pieseň dostali do povedomia. O vás je známe, že máte desiatky úspešných piesní, ktoré ste sama zložili a zľudoveli natoľko, že ľudia už ani nevedia, že sú vlastne autorským dielom. Kde ste čerpali inšpiráciu? Zo života?

 

Pomaly som začala robiť piesne. Prvou bola Išlo divča z poľa, po nej A mala ja preľuboho frejira, Ja sobi ďivča jak ruža a Poniže sela pri mlyňi a ďalšie. A či zo života? Ani nie, nejako to tak išlo, mladý človek má vždy nejaké inšpirácie. A napríklad pri piesni Išlo divča z poľa, kde sa spieva o nemanželskom dieťati, som ja už mala synčeka z krásneho usporiadaného manželstva. Písala som o láske, o svojom Janíčkovi.

 

Začínali ste ako ľudová speváčka. Známa ste však aj ako speváčka duchovných piesní.

 

Tie sa pripojili k ľudovým, keď som mala trošku zdravotné problémy s dcérkou Natálkou. Tam sa začala moja cesta obrátenia, Boh mi dal novú cestu života, spojilo sa to s Litmanovskou horou a mojím stretnutím s knihou Fatima, Mária hovorí k svetu. Začala som sa modliť ruženec a dnes sa veľmi teším, že sa ho môžem modliť a vyzývam k tomu i ľudí, lebo má nesmiernu moc. Do Fatimy však bolo ďaleko, prišli zjavenia na Litmanovej a tá sa pre mňa stala žriedlom pokoja, lásky, sily. Tam som dostala slovo, ktorým žijem: Meňte ľudí okolo seba, ale robte to s láskou.

 

Na ktorý koncert si spomínate najradšej? Našli by sme jeden takýto?

 

Bolo ich veľmi veľa, každý je jedinečný, ale pre mňa bolo veľmi vznešené, dôstojné a krásne zaspievať v Getsemanskej záhrade. Bola to púť Slovákov a to bolo dojemné, aj na Golgote v chráme. Rovnako aj Kurdistan. Tiež keď som prišla do novopostaveného chrámu k Krakove, mala som veľmi túžbu tam zaspievať a do roka som tam spievala, odvtedy už dokopy trikrát. Tiež spev Jánovi Pavlovi II. na jeho poslednej ceste na Slovensko. Každé vystúpenie je krásne. Pre mňa je zážitkom spievať aj pre jedného človeka, vidím jeho radosť, môžem ho potešiť.

 

Koľko hudobných diel ste dosiaľ vydali?

 

Spoločných diel je okolo 20 a mojich osobných profilových je 13.

 

Spievali ste už asi s každým, na koho by sme si spomenuli. Kto je pre vás vzorom, ak by sme hľadali na folklórnom poli?

 

Môžem povedať, že si veľmi vážim jednu folklórnu dámu, a tou je Darinka Laščiaková. To je človek s veľkým srdcom, ktorý sa zohne pred talentom. Nikdy nezabudnem, ako som prišla druhýkrát do Bratislavy, na verejnú nahrávku, ktorá bola priamym vysielaním pre francúzskych poslucháčov. No prišla som v jednoduchom, chudobnom kroji, ale keď som začala spievať, tak to prekrylo i to oblečenie. Darinka mi vtedy povedala: To je to východniarčô, čo tak prekrásne spieva. To bola taká injekcia povzbudenia, na ktorú sa nedá zabudnúť.

 

Kde mávate v súčasnosti viac koncertov? Na folklórnych pódiách, alebo v kostoloch?

 

Ja hovorievam, že naša ľudovka, východniarska, je najkrajšia na svete a je to fakt pravda. Ale tá duchovná má v sebe čaro, zvláštny náboj, je veľkolepá. Duchovné piesne sú po mojom obrátení pre mňa na prvom mieste a takisto aj koncerty v chráme, pre mňa samu je to zážitok. A na folklórnej aj na duchovnej môžem stretávať vzácnych ľudí a obohacovať i cez nich.

 

Spomínali ste, že ste učili v škôlke. Spievali ste deťom i tam?

 

Áno, stále. Bolo to nádherné. Každé ráno som si vystískala deti a spievala s nimi, i keď som ich ukladala spať. Ovocím je napríklad Rút, ktorá prišla z Čiech a nevedela po slovensky. Ako 3-ročné dievčatko prišla a tak si obľúbila spev, že teraz hrá na husliach a sama hovorieva, že semienko do nej zasiala pani učiteľka Servická. Tiež aj Nikolka, oslovila ma jej babka, Nikolka má krásny hlas, pozývam si ju na svoje koncerty. Mám radosť, že môžem vždy objavovať talenty, ktoré pozývam k sebe, aby mi hrali a spievali so mnou, napríklad tiež Ivka, Daniel či Majka.

 

Nie je zvyčajné, aby si speváčka vášho mena k sebe brala „len tak“ neznáme tváre.

 

Ja som v istom období veľmi túžila po človeku, ktorý by ma objal, no nebol taký, skôr hádzanie klátov pod nohy. A Boh hovorí: Nerob druhému, čo nechceš, aby robili tebe. Cítim, že treba pomôcť. Držím sa hesla: Dopraj druhému ako sám sebe, dá Pán Boh aj tebe. A mne Boh dáva, už 11 rokov žijem z jeho prozreteľnosti a vždy mám toľko, aby som sa vedela s tým podeliť. A to nehovorím o hmotných, ale o duchovných veciach, lebo tú lásku si človek nekúpi.

 

Váš koncert sa koná v októbri. Nie je to náhoda. Čo je za tým?

 

Máte pravdu, robím to schválne. Ja som sa narodila 9. októbra a Fatima je 13. októbra. Panna Mária ma začala viesť a ja z vďačnosti pripravujem koncert prevažne v októbri. Aj preto, že je to úcta k starším, na ktorých sa často zabúda a tiež jeseň, to sú plody života z celého roku. Chcem ľuďom darovať, aby si trošku oddýchli, prišli sa občerstviť.

 

Tohto roku oslavujete aj 30 rokov, ako ste sa stali Servickou. Splnili v PUĽS-e slovo? Našli vám tam muža?

 

Muža som si pohľadala sama. Padli sme si do oka s mojím Janíčkom a pritom som nevedela, že to je riaditeľov šofér. Zaľúbili sme sa a v tom roku sme sa aj zobrali. V januári 1985 som nastúpila a v auguste sme mali svadbu. Môj veľký sen stať sa Prešovčankou sa naozaj splnil. Bola som v PUĽS-e, vydala sa, narodil sa Ivko, po ňom som sa do PUĽS-u vrátila. Keď sa narodila Natálka, tak som už do PUĽS-u opäť nenastúpila, po materskej som ešte chvíľu robila na obvodnom úrade v Prešove.

 

Na svojich koncertoch však hovorievate, ako vaša túžba mať „chvíľu neplateného voľna“ dopadla úplne inak.

 

Veľmi som túžila si trošku oddýchnuť, načerpať síl. Boh ma však vzal úplne na slovo a v roku 2004 ma prepustili z roboty. Od toho času som 11 rokov na voľnej nohe. Tá túžba tu bola, ale nikdy som nemala odvahu ju uskutočniť. Boh to zariadil tak, že som prišla do jeho firmy a je mi fantasticky. Dáva mi úžasných ľudí a krídla slobody.

 

Vaše meno a váš hlas sú známe nielen doma, ale aj ďaleko za hranicami.

 

Je pravdou, že som mohla obletieť skutočne kus sveta. Cez Ameriku, Kanadu, Peru, Izrael, cez celú Európu, Kurdistan, Áziu... Spev, ktorý mi Boh dal, ten talent, si nesmierne vážim a vždy poviem, že spievam na jeho slávu. A ďalšie krédo je, že s Božou pomocou a dobrými ľuďmi človek veľmi veľa dosiahne.

 

Pri vašich početných koncertoch a cestovaní po svete musela byť v manželstve veľká tolerancia, však?

 

Ďakujem mojej rodine, lebo bez ich pochopenia by to nebolo zrealizovateľné. Ďakujem môjmu zlatému mužíčkovi, ktorý je so mnou 30 rokov a má skutočne veľa pochopenia. Naše manželstvo je krásne, požehnané, dá sa povedať, že ako víno – čím staršie, tým lepšie. Aj deti sú už dospelé a už sa teším, keď budem chystať svadbu a neskôr prídu vnúčatká a budem im môcť toto krásne odovzdávať ďalej.

 

Rozprávame sa o vnúčatkách, ale človek by vám váš vek netipoval. Ako to robíte, že ste vždy taká energická a svieža?

 

Je to inšpirácia, každý deň stretnúť Boha, chodím do kostola. Nikdy som necvičila ani spev, nemám rozcvičky. Pre mňa je cvikom zaspievať si našu liturgiu, poďakovať za všetko.

 

Má Hanka Servická ešte nejaký nesplnený sen?

 

Mojím cieľom je kráčať po Božej ceste. Vravím si vždy, že žijem dnešný deň, neviem, čo je pre mňa pripravené, ale verím, že niečo veľkolepé. Chcem ďalej tvoriť a mojou túžbou je ísť do Guadalupe v Mexiku. To je sen, ale uvidíme, ako Boh bude chcieť.

 

Autor: Mária Pihuličová

 

Zdroj:

http://presov.korzar.sme.sk/c/8035721/hanka-servicka-pre-mna-je-zazitkom-spievat-aj-pre-jedneho-cloveka.html

 

Hanka Servická

Foto: Mária Pihuličová