Rozhovor. Herec Eugen Libezňuk televízor nepozerá

 

Herec EUGEN LIBEZŇUK si svoju manželku všíma až po šiestej večer a práca za ním chodí aj domov. Zbožňuje lesk v očiach divákov, keď s ním prežívajú sekundu, ktorú práve ako postava prežíva, to je pre neho to pravé orechové. Pôvodom Ukrajinec, je hercom Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Je nositeľom Ceny Jozefa Kronera za postavu Gogoľovho Chlestakova, získal divadelnú cenu Dosky 2009 za postavu Lopachina v Čechovovej hre Višňový sad a mnoho ďalších ocenení.

Učia sa od vás mnohé mladé talenty. Prečo ste si vybrali toto povolanie? Čo vám je na herectve najviac sympatické?

Som veľmi rád, že sa odo mňa učia mladé talenty, ale rozhodne si nemyslím, že som najlepším hercom. Toto povolanie som si vybral preto, že kedysi dávno nás jedna moja spolužiačka zo školy prehovárala na herectvo. Všetci ostatní boli proti tomu, ale pretože som bol už dospelým človekom, tak mi to nemohli nijakým výrazným spôsobom zakázať. Všetko ale dovtedy smerovalo k tomu, že som mal ísť do Kyjeva na dopravnú školu. Lenže talentovky na divadlo boli o mesiac skôr. A mne sa ich nejakým zázrakom podarilo spraviť, takže hovorím, že som sa dostal k svojmu povolaniu omylom. Na herectve sa mi zdá najviac sympatické to, že ľudia ma spájajú s mojou postavou a berú to tak, že som presne taký istý, ako tá postava a sú potom veľmi prekvapení, keď sa zrazu a správam troška inak.

Prečo ste si vybrali práve toto povolanie?

Je to práca, ktorá ma občas baví.

Len občas?

Nemôžem povedať, že by ma bavila celý čas, to by som niekoho naštval.

Pravdepodobne si nosíte prácu aj domov…

Táto práca je zákerná v tom, že ju nikdy a nikde nemožno odložiť. Závidím ľuďom, ktorí idú do práce, tam ju urobia a len čo vyjdú za bránu, tak už si na ňu ani nespomenú. V mojej práci si večer ľahnete do postele a začnú vám hlavou bežať myšlienky, a ani neviete ako a už je ráno, pol piatej. Takže prácu si domov nenosím, ona za mnou všade chodí sama.

Je aj vaša malá dcérka herečkou, keďže vyrastá v rodine dvoch hercov? Nevadí vám, že pracujete spolu so svojou manželkou?

Aj moja malá dcéra je talentovaná, čo sa týka herectva, hrá výborne, aj keď o tom ešte nevie. Teraz má 4 a pol roka. A to, že pracujeme s manželkou spolu, ma nemrzí, ale snažíme sa v divadle nevidieť. Ešte aj doma sa tvárime, že sme ešte v divadle... A po šiestej si zrazu jeden druhého všimneme. Takže vlastne hráme neustále.

Herci tvrdia, že majú radšej divadlo ako film. Ako je to u vás?

Film je svojim spôsobom od divadla taká odlišná profesia, že som toho názoru, že film nie je pre herca umenie. Film, to je spôsob tvárenia sa – tam nič neprežívaš, tam sa musíš tváriť. A v divadle hráš úlohu a prežívaš ju od začiatku do konca kontinuálne. Pri filme sa musíš tváriť len na ten okamžitý záber, ktorý sa práve točí. V divadle zo seba vydáš výkon. A ten lesk v očiach divákov, keď s tebou prežívajú tú sekundu, ktorú práve ty ako postava prežívaš, to je to pravé orechové. Pri filme najväčší výkon podáva režisér a strihač, pretože na nich záleží konečný výsledok. V divadle, ak si na javisku, ty to vedieš, ty toho diváka vťahuješ do deja, aby prežíval s tebou to, čo ponúkaš a ponoril sa s tebou do deja.

A ako sa vnímate vy ako herec? Cítite ako ste sa za 30 rokov, čo pôsobíte na scéne, vyprofilovali?

Po tridsiatich rokoch na scéne vidím rozdiel jedine v tom, že nie som už taký drzý, že som pochybovačný a viac o tom rozmýšľam, než keď som bol mladý, ako hovoril náš kolega, že musíme hrať drzo a veselo. A s pribúdajúcim vekom si človek začne aj hovoriť, či to, čo robí, je správne. Vychádzam z toho, že čím viac to robím, tým viac poznávam, že to neviem a premýšľam nad tým, či to robím správne.

Ktoré postavy stvárňujete najradšej? Musíte stále skúšať tak ako pred rokmi, alebo to po toľkých rokoch ide už samo?

Postavy a ich charakter si nevyberám. Len raz v živote som povedal, že ak tu úlohu nebudem hrať, tak si niečo urobím a v divadle sa zľakli, tak mi tú úlohu dali. Ale postavy prijímam s pokorou a so záujmom, lebo každá postava je v niečom iná. A ak nie je, tak to nové v tej postave hľadáš. Nikdy to nejde samo, vždy sa človek musí snažiť, aby niečo získal, aby získal skúsenosti. V začiatkoch pri každej novej čítačke každý tápa.

V Divadle Alexandra Duchnoviča cítiť príjemnú atmosféru. Čím to podľa vás je? Určite ste dobrá partia…

Viete, naše divadlo sa od tých ostatných líši asi tým, že všetky ostatné riadi intriga. To znamená, že každý je proti každému, lebo každý sa chce posunúť niekam ďalej. U nás to nie je, pretože každý hrá jedno predstavenie malú rolu, v ďalšom predstavení zasa nejakú dôležitú postavu, a tak tu nie je taká rivalita v zlom zmysle slova. U nás nemá nikto nikomu čo závidieť ani zobrať. Sme kolektív. Samotnú atmosféru vytvára vzťah medzi ľuďmi. U nás nie je rozdelenie na starších hercov a mladších, ktorí sa na tých starších môžu iba zďaleka pozerať. Ale na druhej strane, dbáme na samotnú hereckú podporu a výchovu. To znamená, že za výkon sa do mladého herca pustíme za jeho herecký výkon rovnako, ako do starého.

Ako trávite v lete divadelné prázdniny? To, že ste vášnivý rybár, o tom sa v spoločnosti dávno vie. Máte aj iné záľuby? Preferujete dovolenky u nás či v zahraničí? V horách či pri mori?

Dva mesiace v roku trávime stále pri „rusnáckom mori“ na Domaši a tam trávime čas rybačkou. Chodíme aj k ozajstnému moru, ale mimo sezónu, aby tam bol čerstvý vzduch a nejaký priestor. Ale všeobecne tam chodíme veľmi málo, nemáme problém s tou Domašou. A ja naviac tvrdím, že ja nemusím chodiť do zahraničia na dovolenku, lebo ja som celý čas v zahraničí, takže na čo nosiť drevo do lesa? Na Domaši to uteká ale veľmi rýchlo, človek ako keby len pleskol dlaňou a už je po dvoch mesiacoch voľna. Človek si trocha oddýchne, ale veľmi málo. Takže dúfam, že sa dožijem dôchodku a konečne si oddýchnem, aj keď nemáme žiadnu záruku, lebo možno sa dožijeme toho, že budeme pracovať až do smrti.

A to by ste už chceli ísť do dôchodku?

Sú u mňa momenty, že by som do dôchodku nešiel, ale sú aj momenty, kedy by som šiel do dôchodku hneď. Napríklad ráno, keď treba vstávať, tak si hovorím, ako dobre by mi bolo na dôchodku. Ale večer, keď treba žiť, tak si vravím, že ako dobre, že ešte nie som na dôchodku.

Nie ste rodený Prešovčan, ale žijete tu už dlhé roky. Ako sa vám toto mesto páči? Ako sa vám tu žije? Je niečo čo vám tu chýba?

Preto sa nazývam „mladým Prešovčanom“. Prešov milujem a nemám dôvod z neho nikam odchádzať. Jedine možno cestovať. Keby mi niečo v Prešove chýbalo, tak to hľadám niekde inde, ale som stále tu, takže v Prešove mi nechýba naozaj nič.

Vraj nepozeráte správy. Nezaujíma vás čo sa deje u nás a vo svete?

Na televízor sa nepozerám, pretože som akýmsi záhadným spôsobom prišiel na to, že tam nie je na čo pozerať. Jednu dobu som pozeral ešte dokumentárne programy, ale človek príde postupne na to, že aj tam sa to po nejakom čase opakuje. Radšej ten čas strávim inakšie.

Máte nejaký herecký i neherecký sen?

Čo sa týka splnených a nesplnených snov, či už hereckých, alebo nehereckých, myslím, že na herecké sny som už starý. Som rád, ak sa mi podarí večer zaspať a ráno zobudiť. Myslím si, že pokiaľ má človek prácu rád a každú úlohu, ktorá príde, prijme, tak nemusí o ničom snívať, pretože všetko nájde pri práci s tou úlohou. No a najlepší pocit je, ak divák odíde z divadla spokojný s tvojou prácou.

 

Autor: Veronika Čorňáková

 

Zdroj: http://presov.korzar.sme.sk/c/8203758/herec-eugen-libeznuk-televizor-nepozera.html

 

Eugen Libezňuk. Patrí k stáliciam v Divadle Alexandra Duchnoviča.

Foto: Mária Pihuličová