ROZHOVOR. Historik: Košice neboli maďarské mesto, to je mýtus

Vojtech Kárpáty hovorí o živote v Košiciach v rokoch 1918 - 1945.

Už mesiac máme rok 2018. Možno sa história zopakuje a aj on prinesie významnú udalosť. Viacero rokov končiacich sa osmičkou sa totiž do dejín zapísalo významne Roky 1918, 1938, 1948 a 1968 ovplyvnili aj Košice a jeho obyvateľov. O tom, ako sa nám žilo v čase prvej Československej republiky a v čase, keď sme boli súčasťou Maďarského kráľovstva porozprával historik Východoslovenského múzea VOJTECH KÁRPÁTY.

Čo znamenal pre Košice rok 1918?

– Košice boli začlenené do Československej republiky de facto až 29. decembra 1918, keď mesto obsadil 30. peší pluk Aloisa Jiráska. Pre mesto Košice bolo dvadsať rokov v prvej Československej republike obdobím všestranného rozvoja a rozmachu. Košice sa premenili z ospalého garnizónneho mestečka na reálnu politickú, hospodársku a kultúrnu metropolu východného Slovenska. Medzivojnové obdobie bolo v našom meste érou architektonického prerodu. Do dnešných dní sú viditeľné pamiatky nových funkcionalistických stavieb verejného i súkromného charakteru. Medzi takéto stavby patria budovy pošty, rozhlasu či policajného riaditeľstva na Moyzesovej ulici. Roky 1918 – 1938 boli obdobím novej a dovtedy nevídanej politickej slobody, čo sa prejavilo nielen v rozmanitosti politických strán a hnutí, ktorých miestne a regionálne organizačné štruktúry pôsobili v Košiciach, ale aj v pestrosti spolkového života. V meste vychádzalo 33 časopisov, z ktorých bolo 26 periodických a 7 neperiodických. Košický spolkový život bol mimoriadne rôznorodý a na území mesta bolo na konci tohto obdobia (1937) registrovaných až 312 spolkov a združení s riadne schválenými stanovami.

Zvýšil sa aj počet obyvateľov?

– Začiatkom dvadsiatych rokov sa naplno prejavila fluktuácia obyvateľstva, ktorá priamo súvisela s novým politickým usporiadaním štátu a novou spoločenskou situáciou. Húfne z Košíc odchádzali maďarskí štátni úradníci a zamestnanci (železničiari, policajti a predovšetkým učitelia), ktorí odmietli podpísať sľub vernosti Československej republike. Na ich miesta prichádzajú v tomto období úradníci a zamestnanci z Čiech, ktorí často dostávajú vysoké funkcie, ktoré by v Čechách dostávali iba s ťažkosťami a po klasickom „odkrútení si“ služobných rokov. Práve to sa stalo jedným z problémov 1. ČSR v 30. rokoch, keď už bol dostatočný počet vzdelaných Slovákov na tieto miesta, no pre obsadenie českými úradníkmi a zamestnancami sa nemohli zamestnať vo svojom rodnom kraji a na Slovensku všeobecne. Bolo tu však aj niekoľko uvedomelých Slovákov na vyšších postoch. Za všetkých spomeniem aspoň košického župana Dr. Jána Rumanna (1922 – 1925), ktorého pôsobenie v Košiciach malo mimoriadny význam. Okrem toho, že bol jedným z tvorcom novej československej štátnej správy v meste a v regióne, zaslúžil sa aj o to, že do štátnych služieb presadil a zamestnal množstvo šikovných mladých Slovákov. Počet obyvateľov mal za 20 medzivojnových rokov neustále narastajúcu tendenciu, a tak v predposlednom roku 1. ČSR mali Košice už takmer 80 tisíc obyvateľov.

Zlepšila sa ekonomika?

– Zlepšilo sa zásobovanie obyvateľstva po všetkých stránkach, a to nielen základnými komoditami, či ako sa vtedy vravelo „potravnými článkami“. V polovici dvadsiatych rokov už bolo viditeľné hospodárske a ekonomické povznesenie najširších vrstiev obyvateľstva. Prvá republika zaistila akýsi základný štandard dostupnosti tovarov a služieb. V Košiciach si postupne otvárajú svoje pobočky banky a obchodné domy s celoslovenskou či celorepublikovou pôsobnosťou. No musíme priznať, že aj vtedy boli ešte viaceré ťažkosti so zamestnanosťou či vysťahovalectvom, predovšetkým na konci dvadsiatych či začiatkom tridsiatych rokov. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že obdobie 1. ČSR bolo pre mesto a región obdobím aj hospodárskeho rozvoja, čo sa napríklad nedalo povedať o susednom Maďarsku, kde bola chudoba a pokračujúce ochudobňovanie predovšetkým vidieckeho obyvateľstva markantná a priamo viditeľná. A tak keď v novembri 1938 boli Košice na základe Viedenskej arbitráže pričlenené k Maďarsku, prvou vecou, ktorú urobili prichádzajúci noví maďarskí úradníci, vojaci a policajti, bolo vykúpenie všetkých zásob obchodov so spotrebným tovarom a potravinami prakticky za niekoľko dní. Záujem nových mocipánov sa sústredil na obuv, šatstvo, ale aj lukratívnejšie potravinárske komodity, ktoré sa stali pre Košičanov na ďalších šesť rokov v horthyovskom Maďarsku trvalo nedostatkovými.

Ako to bolo s inými národnosťami, predtým boli Košice skôr maďarské, ako si na nový štát zvykali obyvatelia?

– To je mýtus. Košice neboli maďarským mestom, boli mestom s viacerými národnosťami. V meste žili okrem Maďarov aj Slováci, Nemci, Židia atď... Aj keď nový československý štát a jeho riešenie národnostnej otázky iste nepredstavuje ani zďaleka ideál, bol aj pri svojich negatívach pre Slovákov iste pozitívnym pokrokom oproti národnostným pomerom spred roku 1918. V očiach Maďarov, ktorí sa ocitli v Československej republike, bol tento štát nenávideným nanúteným zlom, ktoré bolo hanlivo označované ako „české panstvo“ alebo „česká okupácia“. Košické obyvateľstvo maďarskej národnosti a zmýšľania považovalo ešte koncom roku 1918 Košice za prirodzenú integrálnu súčasť budúceho maďarského štátu, nech už v ňom bude zavedený akýkoľvek politický systém a režim. Otvorene ignorovalo vyhlásenie a vznik Československej republiky i udalosti v Turčianskom Sv. Martine, ktorými sa Slovensko prihlásilo k novej republike. Maďari na Slovensku to považovali iba za prechodný stav, nepočítajúc s tým, že by Košice mohli patriť aj do iného štátu ako do Maďarska.

Menili sa napríklad názvy ulíc alebo vyučovací jazyk? Bolo počuť v uliciach menej maďarčiny?

– Veľa ulíc ostalo pomenovaných tradičnými názvami, no niektoré sa menili. Za všetky spomeniem aspoň všetkým známe Námestie osloboditeľov, ktoré sa pred rokom 1918 nazývalo Alžbetiným námestím (Erzsébet-tér), na počesť rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Alžbety, manželky predposledného cisára Františka Jozefa I. V medzivojnovom období nieslo názov Legionárske námestie (po československých légiách), no a počas maďarskej okupácie v rokoch 1938 – 1945 ho pomenovali podľa ríšskeho regenta admirála Miklósa Horthyho (Horthy Miklós-tér), no a po 2. svetovej vojne sa nakrátko vrátilo k legionárskemu názvu, aby v roku 1949 mohlo byť definitívne premenované dnešným názvom. Svoj názov menilo i dnešné Námestie Maratónu mieru, ktoré sa za Rakúsko-Uhorska nazývalo námestím Františka Jozefa I. a počas 1. ČSR nieslo názov Husitské námestie a po 2. svetovej vojne do polovice 50. rokov sa volalo Námestie maršala Stalina, aby nakoniec získalo svoje dnešné pomenovanie.

Ďalším medzníkom je rok 1938, čo znamenal pre Košice?

– Mesto Košice sa stalo predmetom a objektom maďarských revizionistických požiadaviek v roku 1938. Po neúspešných československo-maďarských rokovaniach o osude Košíc rozhodla 2. novembra 1938 tzv. Viedenská arbitráž. Košice sa stali na šesť rokov súčasťou Maďarského kráľovstva. Armáda Maďarského kráľovstva začala okupáciu južného Slovenska 5. novembra 1938 v troch hlavných prúdoch (východný, stredný a západný). Košice boli obsadené 10. novembra 1938 na presné poludnie, keď do mesta vtiahli útvary 7. zmiešaného pluku z Miskolca, ktoré viedol podmaršal András Littay. Hodinu pred ich príchodom Košice opúšťali disciplinovane a za spevu slovenských vojenských piesní jednotky československej armády. Obsadenie južného Slovenska bolo ukončené 11. novembra 1938 okázalou manifestáciou, ktorá začala triumfálnym príchodom ríšskeho regenta Miklósa Horthyho na bielom koni z Barce slávobránou na Hlavnú ulicu, kde ho privítali zástupcovia mesta, miestnej Maďarskej národnej rady i maďarských spolkov a organizácií.

Ako prebiehalo začleňovanie Košíc do horthyovského Maďarska. Mali sme nejaké slovo v politickej správe?

– V decembri 1938 bolo potrebné vyriešiť ešte otázku zástupcov obsadených území južného Slovenska v budapeštianskom parlamente. Na návrh Zjednotenej maďarskej strany bolo do maďarského najvyššieho zákonodarného orgánu za okupované slovenské územie kooptovaných 17 poslancov, z ktorých mesto Košice zastupoval advokát Dr. Miklós Pajor (pôvodne Mikuláš Pafčuga), senátor za Maďarskú zjednotenú stranu. Od júna 1939 už Maďarskom obsadené územie južného Slovenska zastupovalo v maďarskom parlamente 26 poslancov, výhradne členov a nominantov Maďarskej zjednotenej strany. Z tohto počtu mali košické záujmy v maďarskom sneme okrem M. Pajora zastupovať a obhajovať aj László Tost, Anton Kadlec a Jozef Prokopec. Poslední dvaja menovaní sa stali zástupcami slovenskej menšiny v Maďarskom kráľovstve. Ich kompetencie a reálne aktivity však boli priamo determinované skutočnosťou, že aj oni dvaja boli menovaní a dosadení do parlamentu Zjednotenou maďarskou stranou. Politický život v Košiciach prešiel v porovnaní s predchádzajúcim dvadsaťročným vývojom za I. ČSR výraznými kvalitatívnymi zmenami. Kým rok pred maďarskou okupáciou Košíc bolo spektrum politických strán značne široké a politický život v tomto meste pestrý, od konca roku 1938 sa pôvodný počet politických strán (22) zredukoval na štyri najvýznamnejšie.

Ako vnímalo novú realitu košické obyvateľstvo a čo sa v meste zmenilo?

– Napriek propagande o „návrate Košíc do tisícročnej vlasti“ si väčšina obyvateľstva mesta už v prvej polovici roku 1939 citeľne uvedomovala rapídny pokles svojej životnej úrovne. Viedlo to k všeobecnému vytriezveniu z novembrovej a decembrovej eufórie roku 1938, sprevádzanej nadšenými oslavami a honosnou maďarskou nacionalistickou kampaňou a pompéznou symbolickou výzdobou. Na druhej strane boli pomníky, pamätníky, a pamätné tabule z bývalého československého režimu. Najväčší a najznámejší pomník z československej éry – bronzová socha Milana Rastislava Štefánika na travertínovom podstavci – bola zachránená pred pravdepodobným strhnutím a zničením tak, že bola včas demontovaná a odvezená odchádzajúcim československým vojskom do Prešova. K tejto prvotnej maďarskej propagandistickej vlne môžeme prirátať aj početné premenovanie ulíc, ktoré sa dotklo všetkých ulíc, pripomínajúcich dedičstvo 1. ČSR. Námestie legionárov bolo premenované na námestie M. Horthyho, Masarykova ulica bola premenovaná na ulicu Ferencza Deáka a Mlynskú ulicu premenovali na ulicu Lajosa Kossutha. V premenovaní ulíc sa pokračovalo po celý rok 1939 a v Košiciach tak boli od roku 1939 ulice Františka Jozefa (predtým Hviezdoslavova), kráľa Štefana (predtým Moldavská), Zsigmonda Bubicsa (predtým Komenského), Gyulu Gömbösa (Továrenská) a námestia Mussoliniho (predtým Kasárenské námestie) a Istvána Báthoriho (predtým Husitské námestie).

Mali Slováci v Košiciach počas maďarskej okupácie svoje politické zastúpenie alebo spolky?

– Jedinou politickou reprezentantkou Slovákov na Maďarmi okupovanom území južného Slovenska i celého Maďarska sa od roku 1941 stala Strana slovenskej národnej jednoty (SSNJ). Jej vzniku predchádzali perzekúcie slovenských učiteľov, profesorov, ale i správcov fár a kňazov slovenskej národnosti a zmýšľania zo strany nového maďarského režimu v rokoch 1938 – 1941. Väčšinou boli označení za národne apoliticky nespoľahlivých a pred založením SSNJ sa útočiskom národne zmýšľajúcich Slovákov v Košiciach a okolí stal Slovenský katolícky kruh (SKK), ktorý mal sídlo na Szatmáryho ulici (dnešná Alžbetina) č. 14. Košickým obvodným tajomníkom SSNJ sa stal učiteľ Július Grobon, organizačným tajomníkom strany František Zamborský a na čele košického Obvodného výboru SSNJ stál Dr. Štefan Kaifer.

MONIKA ALMÁŠIOVÁ, 4. feb 2018 

Zdroj:
https://kosice.korzar.sme.sk/c/20751385/historik-kosice-neboli-madarskym-mestom-to-je-mytus.html

Foto:  
https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Miklos_Horthy_in_Kosice.png