Rozhovor: Jaroslav Ivančo - po riaditeľovi, poslancovi a štátnom tajomníkovi nezamestnaný

„Chcem vo Svidníku žiť a záleží mi na tomto meste“

Od júla 2010 do apríla 2011 bol štátnym tajomníkom Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Predtým pôsobil ako poslanec Národnej rady SR a riaditeľ Spojenej školy vo Svidníku. Jaroslav Ivančo je dnes nezamestnaný, do evidencie úradu práce sa prihlásil 27. apríla. V rozhovore pre Podduklianske novinky reagoval na výsledky parlamentných volieb, zaspomínal si na pôsobenie na ministerstve, komentoval dianie vo Svidníku a čo - to naznačil aj o svojich ďalších zámeroch.

Sú dva mesiace od volieb. Ako teda s odstupom takéhoto obdobia hodnotíte výsledok SDKÚ-DS v predčasných parlamentných voľbách i celkové výsledky?
„Strana urobila určité chyby v komunikácii s ľuďmi. Zle sme odkomunikovali náš program, no za dôležitejšie považujem to, že ľudia uverili sľubom a nevnímali realitu. Konkrétne mám na mysli víťaznú stranu, ktorá vzbudila veľké očakávania, no uvidíme čo sa im podarí naplniť, pretože momentálna situácia nasvedčuje tomu, že veľa sa im toho nepodarí naplniť.“

Hneď po voľbách ale bolo jasné, že ako štátny tajomník na ministerstve školstva končíte. Aké boli posledné dni, aké bolo lúčenie?
„Moje posledné dni na ministerstve boli úplne v pohode. Dotiahli sme ešte niektoré záležitosti týkajúce sa učebníc, porozprávali sme sa so zamestnancami. Rovnako celkom príjemné bolo aj samotné lúčenie sa na ministerstve. Zostali mi dobré vzťahy a dobré spomienky. Pre mňa osobne bolo pôsobenie na ministerstve školstva obrovskou životnou skúsenosťou.“

Zostaňme chvíľu na ministerstve. Aké to bolo byť druhým mužom rezortu školstva?
„Keď tam človek príde, veľa vecí chce urobiť, postupne však zisťuje, že tá situácia je úplne odlišná, Napríklad v rezorte školstva je veľmi veľa protichodných, no nie v tom zlom význame slova, záujmov. Máte učiteľov základných škôl, učiteľov všeobecných škôl a stredných škôl. Máte učiteľov odborných škôl, gymnázií. Máte učiteľky materských škôl, máte učiteľov súkromných škôl, cirkevných. Do toho máte zriaďovateľov. Každá z týchto skupín má mnohokrát protichodné záujmy. Vykorčuľovať z toho a nájsť pre všetkých nejaký ten kompromis, nejaký ten štandard, je neskutočne ťažké. Boli to neskutočne dlhé a ťažké rokovania, ak človek nechce len búchať po stole alebo robiť také vyhlásenia len pre vyhlásenia. Chceli sme racionálne a rozumne pristupovať ku každej téme, ku každej problematike, tak to boli celé dni rokovaní a stretávaní sa s ľuďmi.“

Učitelia boli v štrajkovej pohotovosti a zdalo sa, že práve v oblasti školstva je najrušnejšie. Ako ste vnímali ten stav?
„Boli to veľmi korektné, ale ťažké rokovania. Boli to vždy dlhé rokovania, plné vysvetľovania toho, čo sa dá a čo sa nedá. S odstupom času môžeme mať na to vždy rozdielne názory a pravdepodobne aj budeme mať. Keď by som však možno bol v pozícii odborárskeho predáka, asi by som hovoril to, čo hovorili práve odborári. Keďže som však bol v pozícii štátneho tajomníka, musel som hájiť záujmy toho, na čo sme reálne mali peniaze. Koniec-koncov sa to teraz aj ukazuje. Veľké očakávania boli vzbudené pred voľbami a dnes je už vidieť, že tá realita nie je taká jednoduchá.“

Novým ministrom školstva sa stal Dušan Čaplovič. Aké bolo odovzdávanie moci?
„Bolo to veľmi korektné a štandardné. S novým ministrom som ja osobne mal aj v predchádzajúcom volebnom období, keď som pôsobil ako poslanec, vždy korektné vzťahy. Myslím, že môj minister Jurzyca je veľmi slušný človek, takže on tiež nemal s pánom Čaplovičom ani len najmenší problém. Vždy to boli veľmi slušné a korektné vzťahy na úrovni. A ukazuje sa to aj teraz, že nevznikajú žiadne veľké trenice, zdá sa, že aj minister Čaplovič začína vnímať náročnosť rezortu školstva na komunikáciu.“

Ako štátny tajomník ste nástupom novej vlády skončili. Na mieste je preto otázka, čo teraz?
„Podoťahoval som všetky záležitosti personálneho charakteru, vyčerpal som si zvyšnú dovolenku zo Spojenej školy vo Svidníku, kde som kedysi pôsobil a keďže som z funkcie riaditeľa školy odchádzal do verejnej funkcie, mohol som sa do školy vrátiť. Samozrejme, na miesto riaditeľa som sa vrátiť nemohol, pretože moje funkčné obdobie skončilo, a keďže som človek, ktorý pozná prostredie škôl, tak som vedel, že prísť v apríli do školy a povedať - dajte mi robotu - by bolo odo mňa mimoriadne nekorektné, pretože každý učiteľ má jednoducho svoj úväzok, svoje hodiny a dať niekomu ďalšiemu hodiny a úväzok sa proste nedá, osobitne dva mesiace pred koncom školského roka.“

Vraj sa na ministerstvo vrátite. Tak to aspoň počuť v uliciach Svidníka. Čo vy na to?
„Bolo by to predčasné hovoriť. Každopádne som v komunikácii s ľuďmi okolo ministra. Minulý týždeň som sa stretol s mojim nástupcom, teda s novým štátnym tajomníkom, pred dvoma týždňami som sa stretol s novým vedúcim služobného úradu ministerstva a vlastne aj keď sme sa lúčili s novým ministrom, padli také vety, že sa ešte vrátime k môjmu pôsobeniu.“

Váš návrat na ministerstvo školstva, samozrejme, nie v pozícii štátneho tajomníka, teda nie je vylúčený?
„Všetko závisí od nového vedenia, nevylučujem to a ani nemôžem teraz povedať, že to tak bude.“

Svoje rozhodnutie, keď ste prijali ponuku Ivety Radičovej byť štátnym tajomníkom ministerstva školstva, neľutujete?
„Človek by nemal nikdy nič ľutovať, a preto ani ja svoje rozhodnutie neľutujem, pretože to bola pre mňa druhá vysoká škola. Bola to pre mňa obrovská životná skúsenosť, stretávanie sa s novými, s významnými ľuďmi, s ľuďmi, ktorí veľa dokázali a veľa znamenajú a toto mi nikto nezoberie. Proste to bola veľká životná skúsenosť a som hrdý na to, že som vôbec takúto ponuku - byť štátnym tajomníkom - dostal. História hovorí, že máme kopec politikov, ktorí skončili na ulici a ja momentálne tiež patrím medzi nich, ale vždy je to o veľkej životnej skúsenosti, pretože robiť druhého muža na ministerstve školstva, pre mňa je to tiež určitá známka ohodnotenia. Beriem to preto ako úspešné obdobie.“

Myšlienke, že budete znovu pôsobiť v Bratislave ste naklonený?
„Som naklonený tejto myšlienke, nie z hľadiska, že naspäť do Bratislavy, ale bol by som veľmi rád a myslím, že by som mohol pomôcť a teraz to nechcem vnímať politicky, ale z hľadiska profesionálneho výkonu, že by som mohol v rezorte školstva zostať.“

Vráťme sa teraz z Bratislavy do Svidníka. Sledujete dianie v meste, v ktorom žijete a v ktorom ste boli napríklad štyri roky mestským poslancom?
„Mám mnohokrát zmiešané pocity z toho, pretože vznikla nová situácia tým, že je tu primátor, ktorého strana, ktorej som miestnym predsedom, podporovala. Neznamená to však, že nechceme byť aj kritickí, že nechceme prichádzať s návrhmi a potvrdzuje to aj celá doterajšia činnosť troch našich poslancov, ktorých podľa mňa máme výborných. Chcú vstupovať do toho diania v meste, chcú prichádzať s návrhmi a, samozrejme, tá hlavná časť zodpovednosti je vždy na vedení mesta, na primátorovi, akú formu komunikácie a ktoré z tých názorov si osvojí. My nebudeme búchať do stola a presadzovať niečo, čo by sa mohlo zdať primátorovi ako nereálne. Vždy sa budeme snažiť komunikovať tak, aby ten náš návrh mal hlavu a pätu. Som presvedčený, že naši poslanci - Vlado Kaliňák, Vlado Žak a moja manželka Marcela - sú poslanci, ktorí dokážu dávať dobré návrhy, a to sa, ako som už skôr povedal, aj ukazuje na rokovaniach zastupiteľstva.“

Dá sa už možno hovoriť aj o vašich ambíciách v oblasti miestnej či regionálnej politiky?
"Je to príliš skoro. Chcem tu žiť, veľmi ma zaujíma dianie v meste, záleží mi na tom, aby som žil v meste, ktoré má perspektívu a ja si myslím, že Svidník perspektívu má a budem sa vyjadrovať, ako vidím veci vo Svidníku a, samozrejme, primerane tomu, že vo vedení mesta sú aj ľudia, ktorí sú mne blízki.“

V SDKÚ-DS sa rozhoduje o novom predsedovi. V tomto smere nemáte určité ambície?
„Nemám veľkú ambíciu byť kľúčovým hráčom v strane, skôr sa teraz orientujem na regionálnu politiku, ale čo je dôležité, v strane sa začala normálna komunikácia a normálna debata, ako to dostať do lepšieho povedomia verejnosti, pretože si myslím, že čas ukáže, že náš program mal zmysel. Som krajským podpredsedom SDKÚ-DS, čakajú nás voľby župné, čakajú nás, samozrejme, komunálne voľby, angažujem sa teda na tej regionálnej úrovni tak, aby sme vybrali dobrých kandidátov, aby sme dokázali vybrať kandidátov, ktorí dokážu priniesť ľuďom myšlienky, ktorí dokážu veci aj meniť, čo mnohokrát ľudia nechcú celkom prijímať, pretože majú dosť svojich starostí. Vždy človek dospeje do nejakého štádia, že treba niečo zmeniť, že treba priniesť nové myšlienky, novú perspektívu, lebo ten ľudský život a vývoj nezastavíme. Ja som tiež vo funkcii riaditeľa školy už cítil, že potrebujem mať nový impulz, aby už možno ľudia mali inú skúsenosť, lebo už to bolo trošku stereotypné.“

Regionálna úroveň či regionálna politika je napríklad samosprávny kraj. Na budúci rok sú voľby do orgánov samosprávnych krajov. Budete kandidovať?
„Nevylučujem, že budem kandidovať na poslanca VÚC, ale to všetko závisí od toho, akú mi dajú dôveru členovia. Nemôžem z hlavy vypustiť aj to, že nateraz som podporu voličov nezískal. Ja to beriem ako fakt, že som teraz, v parlamentných voľbách, ľudí nepresvedčil. Znamená to, že sa musím trošku zmeniť ja, musím možno trochu inak komunikovať s ľuďmi, niekde určite je chyba aj vo mne. Viem si to sebareflexívne uvedomiť. Nerád by som ale vycúval z politiky. Politika ma baví, baví ma verejný život.“

Môžeme to teda uzavrieť tak, že aj keď ste, ako strana i vy osobne, v predčasných parlamentných voľbách neuspeli, neodradilo vás to?
„Určite nie, určite ma to neodradilo. Výsledky volieb mi ukázali zrkadlo a chcem sa z neho poučiť. A bolo dobre, že to prišlo, lebo ak by to možno neprišlo, skončil by som ešte horšie, a tak sa môžem voľne prechádzať po Svidníku, môžem sa s ľuďmi stretávať, môžem s ľuďmi piť kávu a môžem sa tešiť z toho, že ľudia so mnou komunikujú, zdravíme si. Snažil som sa, aj vo funkcii štátneho tajomníka, komu sa dalo, pomôcť. Nie všetko sa podarilo, samozrejme. To je normálne, ale nemám voči nikomu pocit, že som sa nesnažil pomôcť. Mám čisté svedomie voči ľuďom vo Svidníku a dokonca si vážim aj svojich politických oponentov a vo všeobecnosti si vážim všetkých ľudí, ktorí sa uchádzajú o nejakú podporu, idú do nejakých volieb, niečo organizujú a podobne, pretože to nie je jednoduché. Najjednoduchšie je sedieť doma, pozerať televízor a všetko kritizovať. Robiť niečo verejne, pripravovať akcie, uchádzať sa o podporu, to je niečo iné. Ja si preto vážim každého, kto niečo také chce a dokáže robiť.“

Pavol SIVÁK