Rozhovor: Jozef Tkáč hercov do DAD–u lanáril v krčme

Divadlu upísal svoj život. Stačilo jedno pozvanie na konkurz doň, ktorý vyhral, a už z neho neodišiel. 22 rokov bol umeleckým šéfom Divadla Alexandra Duchnoviča. Prešiel s ním viacero krajín i rusínskych obcí na východe Slovenska. Pôsobil v ňom v časoch, keď bolo ukrajinské, i po búrlivých časoch, keď ho štatút zmenil na rusínske. Jeden z pánov hercov Divadla Alexandra Duchnoviča Jozef Tkáč.

 

Ako si spomínate na svoje divadelné začiatky, cestu do divadla?

 

Chodil som do školy do Svidníka, potom aj do Prešova. Pôvodne som chce študovať na výške ruštinu a angličtinu, kde ma aj zobrali. Bol tam však so mnou aj jeden kamarát, ktorého neprijali, ostal prvý pod čiarou. Šli sme si vtedy sadnúť do krčmy a stretol som kamarátku Helenu Ivančinovú. Opýtal som sa jej, kam ide, a ona, že do divadla na konkurz. Konkurz? „Hej, nejdeš? Treba im chlapca,“ povedala mi. A ja, že dobre, pôjdem. Ona bola prihlásená, ja som šiel vyskúšať. Bolo treba zaspievať, zatancovať, aj čosi zarecitovať. Nakoniec ma zobrali. Tak som šiel do divadla a ten kamarát na moje miesto do školy.

 

Koľko ste mali vtedy rokov?

 

Bolo to presne 23. októbra 1969 a mal som vtedy 19 rokov. Vtedy už divadlo podpísalo spoluprácu s Kyjevským divadleným inštitútom, teraz je to akadémia, ktorá pripravovala hercov. Tam sme dostali možnosť ísť študovať, tak sme šli spolu s Helenou. Vtedy tam už boli aj Jaroslav Sisák, Maša Sisáková, Ivan Stropkovský, po nich prišli Maja Michrinová i Táňa Kučerenková. Ja s Helenou sme boli tretia várka a po nás ešte došli Vašo Rusiňák a Igor Latta. Ale vysoká škola, to boli určite tie najkrajšie zážitky.

 

Aká bola vaša prvá úloha v divadle?

 

Mojou prvou úlohou bol Prípad Adama a Evy, kde som hral Adama a bola to taká milá komédia.

 

A čo tá srdcu najbližšia? Zrátali by ste všetky roly, ktoré ste hrali?

 

Človek, keď robí  tej brandži, tak to už tak neberie, ktorá je tá naj. Beriem to ako moju robotu a tú som sa vždy snažil urobiť dobre. Ale keby som mal vybrať, tak asi napríklad Don Quijote. A zrátať? Asi nie, ale v kronikách a ročenkách je to všetko popísané.

 

Dostávalo sa vám ako mladému hercovi dostatok priestoru v hrách?

 

Tak je pravda, že sme boli trošku utlmení, lebo sme boli mladí. Zaužívané bolo: starí kozáci a tí mladí. No boli aj stredné úlohy, čo aj bolo správne, ale nás to niekedy rozčuľovalo. Napríklad kolega mal 54 a hral v Oj nechodi Hricu s dievčaťom, čo malo 18. A my sme boli mladí a nič. To nás i občas nazlostilo. Potom však začala éra Blaha Uhlára a to už bolo iné, už sme začali a vždy sme boli obsadení. Bola to taká nová vlna.

 

Každá rola je pre herca dobrá, aj tá malá, či nie?

 

Rusi tak pateticky hovoria: „Aj malá rola je vynikajúca, keď je dobrý herec.“ Ale houby, nie je to pravda. To hovoria herci, čo majú malé roly, ako si to inak ospravedlnia? Človek sa chce sám pred sebou ospravedlniť.

 

Kde všade ste sa s DAD-om dostali na svojich cestách?

 

My ako divadlo sme prezentovali nielen rusínske divadlo, rusínsky národ, ale aj celkovo, slovenské divadelníctvo. Aj Slováci nás berú ako rovnocenného partnera, napríklad sme sa vždy kamarátili s Astorkou. Navštívili sme Holandsko, Taliansko, Anglicko. Všade sme sledovali, ako to funguje. Aj sme si vraveli, podľa vzoru Anglicka – založme divadlo, odrežme sa od vemena štátu, zarobíme si sami na seba. Ale kdeže, u nás by to hneď skrachovalo pri tých platoch.

 

Vy ste v divadle prežili polovicu svojho života, viacero spoločenských režimov. Ako si na to spomínate?

 

Niekedy boli popri plate aj úväzky, ktoré bolo treba splniť a tak mohla byť odmena. Niekedy sme za jeden deň zahrali aj tri rozprávky.

 

Prečo sa to teraz tak zmenilo?

 

Bolo to inak. Boli aj družstvá, neplatilo to len MNV, starostovia, z tých peňazí tak, ako dnes. Z toho, čo naškrabú. Hoci je pravda, že aj ministerstvo kultúry trošku pomáha, snaží sa, ale je to limitované na určitý počet odohraných predstavení za rok.  Niekedy to predseda družstva vzal a zaplatilo sa. Pamätám, ako sme chodili po prevádzkach v časoch, keď hospodárenie prechádzalo do kompetencií samospráv. Keď starosta musel rozmýšľať, koho z čoho zaplatí. Prišli sme na jeden obecný úrad a hovoríme, že čo a ako. A starosta na to, joooj, chlapci moji, ja neviem, kde mi hlava stojí a vy tu teraz s divadlom? Škola mi tečie, tu treba peniaze, tam. Nieže divadlo. 

 

U nás sa o kultúru bojuje. A čo vo svete, keby ste to porovnali? Čo vás na tých cestách ako divadleníka najviac prekvapilo?

 

Tak napríklad to, že kdesi v uličke som našiel zastrčené divadlo. Pýtal som sa, kto tam chodí? Áno, stále je nabité, dozvedel som sa. V takom Rusku zas aj dve hodiny pred predstavením dokážu v mraze ľudia stáť s tabuľkou – kúpim lístok do divadla. Ešte aj v Rumunsku som zažil, že sála už bola plná a vonku ešte 500 ľudí. Musela prísť polícia a kontrolovať to, lebo by sa podusili. My sme len stáli a pozerali na to.

 

Asi každá kultúrna inštitúcia sa borí s finančnými problémami a ani DAD asi nebude výnimkou, však.

 

Niekedy sme mali dve šepkárky. Keď však odišli do dôchodku, neprijali sa druhé. Riaditeľ sa snažil usporiť, prepustilo sa v administratíve, kedysi len technikov scény bolo 12-13, v divadle bolo 36 činoherných hercov. Teraz je nás menej ako polovica. Peniaze boli problémom, šetrilo sa, kde sa dalo, aby boli peniaze na výplaty pre  umelecký kolektív. Rozmýšľalo sa stále, ako vykorčuľovať, aby tí herci prežili.

 

Bol o vás záujem i na dedinách?

 

Kedysi to bolo iné, televízia bola v začiatkoch, ľudia stále chodili. Potom to už bolo slabšie, lebo sme trošku mali smolu, že sme hrali v ukrajinskom jazyku. Ale stávalo sa, že niekdy niekto text povedal aj inak, ako bolo napísané. No to už za takú improvizáciu mohli stiahnuť z platu aj 100 korún.

 

Ukrajinčina vám teda asi veľmi nepomohla.  Dožadovali sa ľudia rusínčiny?

 

Spomínam si, bolo to po '89. roku a my sme šli hrať do Kurova. O siedmej bolo predstavenie a o šiestej šli babky na večiereň. Stretli nás a pýtajú sa: „A vy ako budete hrať? Po našom? Lebo ak nie, tak rovno sadajte do autobusu a choďte preč.“ Tá hra mala vtedy šťastie, lebo tam boli aj niektoré rusínske slová. Tak sme si povedali – robme s tým dačo. Alebo sme hrali v Radvadni nad Laborcom a prišli za nami po predstavení: „Och, to je také krásne divadlo, veľmi krásne, ale nič sme vám nerozumeli.“ 

 

Takže ste prechodom na rusínčinu vlastne len reagovali na dopyt.

 

Prišli sme na to, že ak s tým niečo neurobíme, nikto na nás nebude chodiť. Máme toho skalného diváka, ale rastú mladí, treba ich podchytiť. Chvalabohu, že do nás teraz chodia nielen „Rusnaci“, ale aj Slováci a snažíme sa robiť tak, aby bolo toto divadlo na úrovni.

 

Aké boli prvé reakcie po tomto výraznom kroku prechodu k rusínčine?

 

Zmenil sa štatút a bol okolo toho teda veľký krik. Písali na nás, každý mesiac dostal sťažnosť prezident, predseda vlády, parlamentu, chodili tu komisie, vždy niekoho poslali. A vždy bolo treba odznova vysvetliť, keď sa zmenila vláda. Vraj, v akom jazyku hrávame. Raz, to sme hrali Gogoľovu Ženbu, sme mali plno. Ešte prišli aj študenti a sedeli na schodoch. A práve vtedy došla takáto kontrola. Mali podnet, že  k nám do divadla prestali ľudia chodiť. A keď to zbadali, nechápali – to čo ste nám písali? Krútili hlavou pri pohľade na plné divadlo. Pre sťažovateľov však bolo problém to, akým jazykom hovoríme. V súčasnosti máme v repertoári vždy jednu hru aj v ukrajinčine. 

 

Máte ešte aj teraz dosť vystúpení okrem domovských dosiek v Prešove aj po obciach?

 

Po dedinách chodievame ešte aj teraz. A ešte viac by sme  chodili, ale stále treba zaplatiť tú naftu, diéty, tie financie sú potrebné.

 

A čo na váš chlebík vaša žena? Predsa len, tie vaše zájazdy, odchody z domu.

 

Tak ona si zvykla, veď čo mohla robiť. Brali sme sa v roku 1985, vychovali sme štyri deti, chvalabohu sú zdravé a stále spolu žijeme. V našej rodine sa nezvyklo preskakovať z kvietka na kvietok.

 

Deti to nelákalo divadelnou cestou ako ich otca?

 

Nie. Som povedal, že im nohy polámem. Táto debata ani neprichádzala do úvahy. Je to ťažký chlieb, ešte aj záleží od toho, kto je aká povaha.

 

Vaši rodičia súhlasili s vaším hereckým chlebíkom?

 

U nás hej. Rodičia podorovali, bola to taká demokracia v rozhodovaní.

 

Aký je súčasný stav, je u vás záujem o angažmán zo strany mladých hercov?

 

Určite je, ale skôr u dievčat. Predsa len, každá chce byť pekná a herečka, skôr sa dajú na herectvo ako chlapci. I ja sám som chcel byť vždy letcom. Mladí teraz aj vyštudujú v Bratislave, Banskej a čo potom? Kde sa uplatnia? Potom ich obsadzujú do tých seriálov.

 

Mávate aj pravidelné konkurzy?

 

Nemáme, ak niekto príde, tak zasadne komisia a popozeráme. Veľký problém sú tí chlapci. Ja som napríklad dvoch nahovoril v krčme. Teraz sa už smejú, ako som ich vtedy zbalamutil, aby prišli. A to bol práve boom, že všetci šli do Anglicka. S dievčatami už taký problém nie je. Mali sme aj  z Čiech, aj z Moravy prišli, že chcú do nášho divadla. „Ja sa naučím po rusínsky, počula som, videla som, že je to dobré, páči sa mi vaše divado,“ stretávame sa s názormi.

 

Vy ste si okrem herectva vyskúšali aj „rolu“ umeleckého šéfa. A to na dobu dlhých 22 rokov. Čo vás viedlo k rozhodnutiu zavesiť umelecké šéfovanie na klinec?

 

Umeleckým šéfom som od roku 1993, myslím, že už aj stačilo. Človek sa snaží pochopiť aj mladú generáciu, ja ich chápem tiež, že to nemajú ľahké, musia lietať a starať sa. Zoberú sa, vezmú pôžičky a musia lietať kade tade a umelecký šéf to musí dávať dokopy. Tu nepríde ten, tu niet toho, ten ochorie, iný dovolenkuje, šéf to riadi. Na to treba mať aj trpezlivosť a nervy. Teraz na mieste umeleckého šéfa je skvelý chlap Ľubomír Mindoš.

 

Ako by ste hodnotili túto generáciu?

 

Joj, všetci sú zlatí. Takí istí beťári, ako sme boli my. I oni vystrájajú to, čo sme kedysi my. Len už je to iná doba. Akurát som si minule spomenul, keď sme mali kedysi celodennú diétu 4,20 korún. A toto isté je aj teraz, len 4,20 eura. Ale človek nemôže nadávať, ľudia sa majú aj horšie.

 

Nikdy ste neľutovali, že ste neskúsili iné remeslo?

 

Ani nie. Boh vie, kde by som bol. Aj keď, mal som ponuku ísť do Moskvy. Poďte, porozmýšľajte, volali ma, chceme vás. A ja, že nie, že som podpísal na 5 rokov zmluvu s DAD–om, za čo mi aj zaplatili. A oni, o také sa nestarajte, dáme do poriadku, len poďte. Ale aj tak som nešiel. Tu mi bolo a je dobre.

 

Prešli ste po svete, zažili viacero divadelných kolektívov. V čom je možno práve ansámbel DAD-u iný?

 

Tu je určite dobrá partia. My sme držali jeden s druhým, mali sme veľkú chuť niečo robiť. V DAD–e sa stretol dobrý kolektív, súdržný. Podozvedali sme sa z druhých súborov, ako sa vzájomne „žerú“. A oni stále – ako to, že vy takto držíte? A ja na to: „No, my Rusnaci sme už takí.“

 

Autor: Mária Pihuličová

 

Foto: archív DAD

 

Zdroj: 

http://presov.korzar.sme.sk/c/7703244/jozef-tkac-hercov-do-dadu-lanaril-v-krcme.html