Rozhovor. Karikaturista Fedor Vico stráži desaťtisíc karikatúr

 

Známy Rusín – karikaturista Fedor Vico (71) – stále tvorí. Už roky organizuje súťaž Zlatý súdok. Je otcom troch synov a jednej dcéry. Jeho kresby zverejňujú viaceré noviny, no dlho bol zakázaným autorom. Je známou postavou prešovského i rusínskeho kultúrneho a spoločenského života. Viac už prezrádza sám v rozhovore.

 

Narodili ste sa v Šapinci, v dnešnej časti Okrúhleho. No dlhé roky žijete v Prešove. Z rusínskeho prostredia ste sa ešte ako žiak ocitli aj s rodinou v Prahe. Kedy ste začali kresliť karikatúry?

Bývali sme u strýka, bol vojak z povolania. Potom ho prevelili ako dôstojníka do Zvolena, no my sme nemali ešte byt, tak sme potom išli do Zvolena za ním. A až tam som sa učil po slovensky. Neskôr sme dostali v Bratislave byt, tak sme sa presťahovali a tam som nastúpil na priemyslovú umeleckú školu. Pamätám si, že tam som začal kresliť. A otec jednu karikatúru, ktorú som nakreslil, odniesol do Roháča. Oni povedali, že je to zaujímavé, že sa mám snažiť, ale nič viac. Vtedy nebolo veľa autorov. Tú priemyslovku som potom dosť zanedbával. Teraz sa do redakcie už len tak nedostanete. Ale vtedy som šiel, zaklopal na dvere a za nimi sedeli známi autori. A hneď sa ma pýtali, že čo si prajem, tak som povedal, že mám nejaké kresby. „Hej? Tak ukážte,“ povedali mi a hneď sme sa bavili o tom, čo je dobre, čo je zle a podobne. No a mal som 15 rokov, keď mi vyšla prvá kresba v Roháči.

 

Potom ste sa dosť chytili a veľa publikovali. No neskôr ste mali zakázané publikovať. Prečo?

Všimli si, že mám veľa kresieb s Jánošíkom, so zbojníkmi a podobne. Tak sa ma raz spýtali, keď sa to nahromadilo, že je tam toho veľa, či by som bol schopný ich každý týždeň zásobovať, že by to dali ako seriál. A ja som povedal, že áno. V roku 1967 som sa vrátil domov z vojny a v tej dobe ma ťahali do redakcie, ktorá bola ukrajinská – naša. Tam som robil len grafickú úpravu. Ale aj tam som spravil „prúser“, pretože prišiel rok 1968. Už v tej dobe sa otváral problém Rusínov, ale hlavne, keď bolo prvé výročie vstupu vojsk, tak som, z ich pohľadu, urobil takú nešťastnú obálku, kde boli vojská a kríž – zopakoval som jeden veľký a štyri malé, akože päť štátov Varšavskej zmluvy a ešte som to ja blbec v tej redakcii vysvetľoval. Proste to bolo tak, že ja som mal vždy svoj názor. Takže kvôli tej obálke mi zakázali publikovať. Ja som tam strčil aj Kubišovú, ako spieva modlitbu, a sochu Jána Nepomuckého. Časopis sa volal Družno vpered, čo znamená v preklade Spoločne vpred.

 

Čo ste potom robili?

Keď mi zakázali publikovať, tak som sa sťažoval. A sťažoval som sa skoro 20 rokov – 17 rokov som mal zakázané publikovať. Ale nikto ma nepresvedčil o tom, aby som bol za to sebakritický. Nikdy som nebol proti socializmu, ja som iba hovoril, čo mi vadí. Lebo socialisti mali iba jeden cieľ – ako čo najrýchlejšie znárodniť majetok. Takže proti tým, kvôli ktorým som nemohol podnikať, bojujem aj naďalej. Tie karikatúry som robil preto, lebo sa mi nepáčil príchod Rusov na naše územie. Veď obrodný proces viedla komunistická strana a celá republika to podporovala, nikto proti socializmu nič nehovoril. Nikto nemohol napríklad len tak chodiť do zahraničia, lebo víza dávali bývalí „eštebáci“, do kostola sa nemohlo chodiť, to sú presne tie ideologické veci. A to už bolo jasné, že toto všetko sa bude meniť, preto to všetci podporovali, vrátane mňa, preto sme kreslili. Vyhodili ma z novín, vyhodili ma zo syndikátu novinárov a tak ďalej.

 

Stále však tvoríte. A vždy ste aj tvorili, dokonca už roky organizujete súťaž Zlatý súdok. Ako k tomu došlo? Čo robíte teraz?

Teraz som dostal ponuku, po rokoch sa vrátil v jednom denníku projekt Bumerang. Aj keď ja sám som neveril, že by sa to mohlo stať. V roku 1994 sme začali robiť časopis pod financovaním pivovaru, pretože neboli peniaze a ja som sa poznal s majiteľom. Oslovil som ho s tým, či by nemohli financovať. Tak sme zrazu začali robiť časopis, dostal som plat, priestory, začali sme to robiť, ale finančná ťarcha bola celá na pivovare. No oni za celú dobu nezasahovali do obsahu a do reklamy. Tiež tam ani nikdy nebola reklama na pivo. Vymysleli sme však súťaž kresleného humoru na tému piva. V roku 1995 bol teda prvý ročník a hneď medzinárodný, lebo tam boli účastníci z Česka a dokonca jeden z Nemecka. A odvtedy sa to rozrastalo a rozrastalo. Bumerang prestal, pretože sa zmenili vlastnícke vzťahy, ale napriek všetkým okolnostiam som toto udržal 21 rokov pravidelne.

 

Koľko karikatúr ste za celý svoj život nakreslili?

Všetky staré karikatúry aj sťažnosti sú v mojej knižke. Tam je možné pohľadať všetko, čo vtedy režimu vadilo. Momentálne kreslím v priemere určite každý deň jednu karikatúru. Nemám presne spočítané, koľko karikatúr som doteraz nakreslil, to sa nedá. Mám však odložené karikatúry zo Zlatého súdku od mnohých autorov. Ani to nemám presne spočítané, ale je to približne nad 10-tisíc karikatúr. Dá sa povedať, že z päťdesiatich krajín. A autori sa takisto opakujú, ale je ich strašne veľa a dalo by to dosť práce zistiť, koľko presne. Ak berieme do úvahy, že aj autori sa opakujú, tak to bude nejakých 4000 autorov. Ocenené kresby sa stávajú majetkom Pivnej galérie – to je združenie, ktorého som riaditeľom.

 

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 25/2016

 

Autor: Veronika Čorňáková

 

Zdroj:

http://presov.korzar.sme.sk/c/8218212/karikaturista-fedor-vico-strazi-desattisic-karikatur.html 

 

Foto: archív