Rozhovor. Lekárka Hana Zelenková získala prestížne ocenenie

Na 23. celoštátnom Kongrese Českej spoločnosti pre liečbu rán s medzinárodnou účasťou si lekárka Hana Zelenková prevzala významné ocenenie za svoju odbornú činnosť.

„Slzy sa mi tlačili do očí. Bolo to neuveriteľné a krásne prekvapenie“

Z 23. celoštátneho Kongresu Českej spoločnosti pre liečbu rany s medzinárodnou účasťou, ktorý sa konal v Pardubiciach, si nedávno odniesla významné ocenenie za mimoriadny prínos a rozvoj v oblasti Hojenia rán. Cenu jej udelil výbor Českej spoločnosti pre liečbu rany. Reč je o primárke Dermatovenerologického oddelenia sanatórneho typu vo Svidníku Hane Zelenkovej.

„Celé to začalo tým, že prezidentka kongresu, pani profesorka Veverková oznámila prítomným účastníkom akcie, že si dovoľuje otvoriť kongres, ale ešte pred tým má jednu príjemnú povinnosť. Zrazu sa na obrazovke objavila moja veľká portrétna fotografia, zároveň som bola požiadaná, aby som prišla na pódium. Zostala som úplne prekvapená, lebo som to nečakala, aj keď je pravda, že s týmto výborom pracujem už mnoho rokov. Išlo o veľmi pozitívne zadosťučinenie, počas ktorého sa v hale nachádzalo približne okolo 2000 účastníkov, ktorí sa v jednej chvíli postavili a tlieskali.

Bolo to niečo podobné ako pred pol rokom, keď som od Poľskej dermatovenerologickej spoločnosti dostala veľkú cenu za zásluhy o rozvoj svetovej dermatológie a vzájomnej spolupráce v rámci stého výročia od jej vzniku,” prezradila o momente prekvapenia z ďalšieho vyznamenania zo zahraničia dermatologička, ktorá pôsobí v meste Svidník vyše 40 rokov. Viac o tejto uznávanej lekárke sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Spätná väzba zo zahraničia v oblasti dermatovenerológie, ktorej sa v praxi venujete vyše 5-desaťročí Vás potešila?

„Veľmi ma potešila. Dostala som ju vlastne od kolegov, s ktorými v oblasti hojenia rán spolupracujem vyše 40 rokov. V podstate už v roku 1995 som robila prvú štúdiu na uhlíkové materiály, čo v tom období bola absolútna svetová rarita. Vo výskumoch hojenia rán pokračujem celé desaťročia.“

Padla aj charakteristika Vašej osobnosti zo strany nominujúcich odborníkov na tomto podujatí?

„Áno, samozrejme. Prečítali môj životopis v skratke. Zdôraznili, že som 5 rokov bola predsedníčkou Európskej spoločnosti estetickej dermatológie, ktorá už vtedy mala okolo 7 000 členov. Zmienili sa aj o tom, že som celú dobu bola v pozadí toho, že sa na Slovensku formovala a bola uznaná Spoločnosť estetickej medicíny, kde som 20 rokov robila prezidentku a organizovala som medzinárodné kongresy.

Samozrejme, participovala som a stále participujem na celej rade významných zahraničných výskumov pre veľké farmaceutické firmy a v podstate nie len ja, ale naše pracovisko patrí to takzvanej top organizácie svetových riešiteľov týchto výskumných úloh. Viacerí kolegovia svetového významu so mnou dodnes udržiavajú kontakt. V súčasnosti sa ale vzhľadom na svoj vek už viacerých kongresov zúčastňovať nemôžem.“

Prezraďte, aká bola Vaša bezprostredná reakcia po obdržaní opisovaného vzácneho vyznamenania z Českej republiky?

„Stalo sa mi to, čo málokedy. Nebola som schopná žiadneho prejavu, ani som nedokázala vysloviť svoje poďakovanie. Slzy sa mi tlačili do očí. Bolo to neuveriteľné a krásne prekvapenie.“

Na uvedenom kongrese ste okrem prevzatia spomínanej ceny v podobe čestného členstva Českej spoločnosti pre liečbu rany aj osobne prednášali, akým témam ste sa venovali a čo hovoríte na ohlas verejnosti z Vašej strany?

„Mala som tam predovšetkým témy týkajúce sa hojenia rán, keďže išlo o kongres zameraný najmä na túto problematiku. Tento raz som sa zaoberala pacientmi s nadváhou a obezitou. Často ide o ľudí, ktorí za svoju vysokú váhu nemôžu. Trpia ňou v dôsledku cukrovky, alebo podobne. Títo pacienti častokrát majú bohužiaľ rany nie len na nohách, ale aj na iných miestach. Je potrebné sa týmto problémom zaoberať. Ja sa tomu venujem už minimálne desať rokov. Mám takzvanú celú zbierku pacientov s opisovaným ochorením. Prednášam o nich na kongresoch na Slovensku i v zahraničí. Naposledy išlo o kongres zameraný na obezitológiu, ktorý sa konal v Trenčíne. Druhá prednáška sa venovala sonikácii. Je to absolútne revolučná metóda vyšetrovania bakteriálnych problémov na ranách alebo na koži ako takej. Sonikácii sa na našom pracovisku venujeme už vyše dva roky. Máme veľkú vzorku pacientov, ktorá bola prezentovaná práve na kongrese v Pardubiciach. Bolo to tiež medializované v televízii Markíza počas programu s názvom Vizionári, kde sme hovorili o technike sonikácie, ktorá síce vo svete dávno funguje, ale na Slovensku ešte bohužiaľ nie. Dostáva sa ale do skutočne oprávneného popredia záujmu odbornej verejnosti.“

Vráťme sa k Vašim počiatkom, aká bola vaša cesta k povolaniu lekárky? Mali ste vzor v rodine, prípadne ste prácu lekárka vždy zachovávali vo veľkej úcte?

„V rodine sme žiadneho lekára nemali. Len moja babička bola zdravotná sestra. Bola vlastne zakladateľkou jaslí v meste Brno. Ja som mala tú smolu, alebo to šťastie, že od troch rokov som mala problémy s kožou, mala som psoriázu. A vtedy neexistovali také lieky ako sú dnes, medzi ktoré patrí napríklad biologická liečba, ale rôzne typy liekov. Išlo hlavne o mastičky a rôzne typy ožarovaní, niekedy si situácia vyžadovala aj veľmi nepríjemný dlhý pobyt v detskej nemocnici. Tam som vlastne spoznala pána primára Rovenského, ktorý bol po ľudskej stránke neuveriteľný človek. Miloval deti a vedel s nimi úžasne zaobchádzať aj keď vyšetrenia, ktoré sme absolvovali boli nepríjemné, ale ja už vtedy ako malé dievčatko som si pre seba povedala, že chcem byť raz doktorka. Túžila som sa stať takou lekárkou, ako bol pán primár Rovenský. To ma vlastne držalo celú dobu a vydržalo mi to do dneška.“

Aký máte názor na ľudí a ich súčasný prístup čo sa rešpektu k lekárom týka?

„No bohužiaľ ten rešpekt k lekárovi sa za posledné desaťročia aj vďaka medializácii mnohých prípadov úplne vytratil. Je to obrovská škoda, lebo vždycky platilo, že lekár a učiteľ, boli veľmi vážené osobnosti a verejnosť sa riadila ich mienkou. V súčasnosti toto už dávno neplatí, prípady lekárov sú častokrát tak rozoberané, že sa mi tomu až niekedy nechce veriť.

Osobne som nepoznala na vlastnej koži žiaden z týchto negatívnych javov, je to možno spôsobené aj tým, že patrím do starej školy. Keď som končila na medicíne, tak nám naši pani profesori prízvukovali, že pacient je kráľ. Takto by sme sa podľa nich, mali ku každému pacientovi správať. Či je to dieťa, dospelý alebo pacient s odlišnou farbou pleti, alebo iného vierovyznania.“

Nedá sa mi, neopýtať sa na vašu predstavu dokonalého lekára?

„Tá neexistuje. Tvár dokonalého lekára sa vždy odvíja od toho akému odboru sa venuje. Máte lekárov, ktorí trebárs pracujú v laboratóriách, potom sú lekári na intenzívnej jednotke starostlivosti a pacient s nimi nepríde do styku, lebo spí, keď ten lekár na ňom pracuje. V zásade si myslím, že každý lekár by okrem vysokej odbornosti, mal mať aj vysokú dávku empatie. To znamená cítiť s pacientom a predovšetkým byť obdarený neskutočnou dávkou trpezlivosti. Nielen kvôli pacientovi, ale teraz najmä kvôli nezmysleným predpisom, ktoré máme od poisťovní a rôznych iných úradov. S týmto jedným veľkým problémom sa dnes všetci stretávame.“

Vedeli by ste definovať ideálneho pacienta?

„To je ťažko povedať. Záleží na tom, či ten pacient má nejaký akútny, alebo chronický problém, ale v každom prípade prvé čo by malo byť na poriadku, je že pacient by toho lekára mal počúvať. Z toho, čo mu lekár povie, by si mal zobrať ponaučenie pre seba. Čo ja nemám rada a neznášam, je keď vás pacient poučuje. Dneska je veľa takzvaných internetových pacientov, ktorí si všetko okolo svojej liečby naštudujú a sami vám povedia o aký problém v ich prípade ide a čo vlastne potrebujú a chcú. Ale takto to nefunguje. Lekár je tu od toho, aby každú chorobu analyzoval, následne syntetizoval a dospel tak k s právnej diagnóze, z ktorej vzchádza správna liečba.“

Ako riešite situáciu, keď chce pacient ísť predsa len vlastnou cestou a nepočúva rady odborníka?

„Veľmi slušným spôsobom mu vysvetlím, že to nie je rozumné. Pokiaľ to nie je schopný akceptovať, tak sa s ním ako odborník rozlúčim. Má k dispozícii množstvo ďalších kožných lekárov, ktorých môže vyhľadať.“

Vo svojom odbore ale i vo všeobecných témach máte prehľad a neustále sa vzdelávate. Prečo je potrebné na sebe neustále pracovať vo viacerých smeroch?

„To je veľmi jednoduché. Odbornosť lekára, alebo jeho schopnosť diagnostikovať a liečiť končí v tom prípade, keď začne byť sám so sebou veľmi spokojný. Nikdy nesmiete byť sám so sebou spokojný. Vždy sa nájde niečo, čo je potrebné znovu naštudovať, osviežiť, ale najmä sledovať nové trendy, ktoré dnes v medicíne sú a ktorých je veľmi veľa.“

Pochádzate z Brna, no žijete a pôsobíte vo Svidníku. Bol to osud? Prečo vás lákalo liečiť v malom severovýchodnom meste?

„Tak ono to ani svojim spôsobom osud nebol. Ja som generácia, kedy sme odchádzali na prvé pracovisko, ktoré sme volali takzvane umiestnenka. Začínala som ako mladá medička na praxi v Prešove, a potom nejako prirodzene vyplynulo, že keď som končila, tak som dostala umiestnenku práve tam. Môj šéf ma posielal aj do terénu a jeden z tých terénov bol aj Svidník.

Tu som dostala možnosť stretnúť sa s jedným fantastickým človekom, ktorým bol pán riaditeľ Šaláta, ktorý vtedy budoval nemocnicu. Tá dnes nie je taká, akú si ju on vtedy pri budovaní, predstavoval. Ten mi dal vtedy ako 29-ročnej mladej lekárke možnosť, aby som vybudovala kožné oddelenie. Tým ma motivoval. Povedala som si, že dobrá medicína sa dá robiť všade, aj v malom meste, a preto som v tom Svidníku zostala. Pacient vás totiž potrebuje všade a keď vás potrebuje, tak si vás nájde.“

Vnímate rozdiel v pôsobení lekára v malom meste ako je Svidník a veľkomeste, povedzme, ako je vaše rodné mesto Brno v Českej republike?

„Nevnímam to. Som v nepretržitom kontakte s kolegami a keď potrebujem nejakú konzultáciu, alebo špeciálne vyšetrenie, či ošetrenie, vždy sa dokážem dohodnúť. Nemám v tomto smere žiadny problém. Tým, že som veľa cestovala a prednášala po celom svete, mám otvorené dvere aj do zahraničia. Nepociťujem ponorku, v tom zmysle, že by ma trápilo, že pôsobím v malom meste.

Práve naopak, mesto tohto typu mi dáva príležitosť doma nerušene pokračovať vo vzdelávaní sa a ďalšom štúdiu. Dnes vám internet dáva krídla. Je tu zdravé podnebie a krásny vzduch, tiež veľmi milí ľudia, s ktorými tu žijem vlastne vyše štyridsať rokov.“
Pohrávali ste sa niekedy s myšlienkou, že zostanete predsa len pôsobiť v Českej republike?

„Veľa ráz ma lákali aj nazad na fakultu do Brna, či pracovisko do Olomouca, alebo tiež do Prahy. Externe vyučujem na veľkých fakultách v Kazachstane, Moskve, Petrohrade, Brazílii, Mexiku i USA. Ja som ale vždy vravela, že som trvalka, stálica. Keď sa rozhodnem pre jedno miesto, kde chcem absolútne kvalitne pracovať, rásť a vychovávať aj nových dermatológov, tak v tom smere mi Svidník ako mesto vyhovuje.“

Vašim životným mottom je práca na sebe a neochota byť so sebou spokojná. Čiže neustála snaha napredovať. Ako na to?

„Študovať, študovať, študovať. Sledovať literatúru a najnovšie trendy. A tiež je potrebné nevyhýbať sa niekedy veľmi nepríjemným diskusiám.“

Nájdete si priestor aj na vlastnú psychohygienu a dobytie bateriek?

„Jasné. V mojom prípade sú to knihy, knihy a opäť raz knihy. (Smiech). Doma mám veľkú knižnicu a v nej obrovské množstvo kníh. Tie sú jednou z vecí, ktorá ma absolútne dobije energiou. Aj tá krásna príroda, ktorou je obklopený môj dom a záhrada. Môžem kedykoľvek si zmyslím, vybehnúť do lesa. Pred tým som mala psíkov, teraz už ich nemám. Keď je možnosť, tak si rada pozriem aj nejaký veľmi dobrý film. K mojim obľúbeným žánrom patria historické filmy, alebo životopisné. Romantiku neobľubujem. Za srdce ma tiež vie chytiť dobrá detektívka. A skvele si samozrejme oddýchnem počas debaty s mojou staršou dcérou a jej deťmi -18 ročnými dvojičkami. S nimi sa dostávam do sveta a problémov dnešných mladých ľudí.“

Vaše vízie na najbližšie obdobie?

„Mojou víziou je vychovať ešte najmenej dvoch dermatológov. Svoje pracovisko, ktoré som za tých 25 rokov vybudovala, niekomu odovzdať, aby dôstojne pokračovalo vo svojej službe ľuďom.“

Jana Savčáková

foto: Hana Zelinková
zdroj: dost sk