Rozhovor. Martin Drobňák: Vojna nie sú len dejiny a čísla, ale príbehy ľudí

 

Historika Martina Drobňáka k profesionálnemu bádaniu dejín prvej svetovej vojny priviedla náhoda. Je spoluzakladateľom Klubu vojenskej histórie Beskydy. Nesedí len v archívoch, ale aktívne pracuje na obnove vojnových cintorínov. Spoluvytvára zoznam padlých vojakov. Za dôležité pokladá mať vyjasnené medziľudské vzťahy.

 

Odkedy vás zaujíma vojenská história?

 

História ma zaujímala odmalička. Prvotný dotyk s ňou bol, ako u každého dieťaťa, cez vojnové filmy, memoáre bývalých veliteľov. Pochádzam z Hudcoviec, ako deti sme každú voľnú chvíľu trávili vonku, behali sme s puškami po lese a hrali sa na vojakov, jazdili na bicykloch. Počítače ešte len začínali. Záujem o vojenskú históriu sa u mňa prehlboval, veľa som čítal. Od ľahšej literatúry som postupne prechádzal k odbornej, venovanej druhej svetovej vojne. Profesionálnejšie som sa tejto téme začal venovať až na gymnáziu. Rozhodol som sa zapojiť do stredoškolskej odbornej činnosti. Zhodou okolností vtedy začínal učiť na gymnáziu, dnes už môj kolega, Radoslav Turik, ktorý bol vedúcim práce. Vybrali sme si vtedy pre nás neznámu tému vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny.

 

Prečo?

 

Veľký podiel na tom mala náhoda. Na základnej škole bol mojím učiteľom Ivan Mjachký. Pochádzal z Radvane nad Laborcom. Téma prvej svetovej vojny mu bola blízka. Náhodou sme sa stretli po ceste zo školy a navrhol mi, aby som sa témou prvej vojny zaoberal. O prvej vojne som nevedel nič. Požičal mi prvé knihy a pustil som sa do štúdia. S Radoslavom Turikom sme sa vybrali do múzea za Vasilom Fedičom, ktorý nás povzbudil, že ide o dobrú, neprebádanú tému. Odporučil nám literatúru. Neskôr sme sa vybrali do terénu pozrieť sa na cintoríny. Ostali sme v miernom šoku. Miesta, na ktorých boli pochované stovky ľudí, vôbec nevyzerali ako pietne. Zarastené, zanedbané, bez označenia. To náš záujem ešte viac prehĺbilo.

 

Ako práca vznikala?

 

Navštívili sme tiež vojenské múzeum vo Svidníku. Pracoval tam dnes už nebohý Igor Slepcov. To bol ďalší človek, ktorý nám veľmi ochotne pomohol a ako prvý nás nasmeroval na archívny výskum. Ukázal nám prvé archívne dokumenty, ktoré sa vojnovým cintorínom venovali. Tak vznikala stredoškolská práca.

 

Zožali ste s ňou veľký úspech, však?

 

Bola úspešná. Vyhrala celoslovenské kolo. Mali sme pocit, akí sme super a jedineční. Cítil som sa ako majster sveta. Mal som archívne dokumenty, nik iný ich nemal. Prácu ako jednu z dvoch odporučili na prehliadku do Česka. Tam prišlo prvé vytriezvenie. Práce mali vyššiu úroveň. Prišla aj prvá kritika, upozornili nás, že sme mali viac bádať a pracovať s archívnymi materiálmi. Po prvej nevôli z kritiky sme dospeli k poznaniu, že treba bádať hlbšie. Znovu sme mali šťastie na ľudí. V bratislavskom archíve sme narazili na riaditeľa Jozefa Bystrického, ktorý nám dovolil využívať archív bezplatne. Pre mňa ako študenta a pre Turika ako začínajúceho učiteľa to bola neoceniteľná pomoc.

 

Tu treba hľadať počiatky zrodu Klubu vojenskej histórie Beskydy.

 

Áno, potrebovali sme cestovať, získať peniaze. Uvedomili sme si, že bez toho, aby sme to poňali inštitucionálne, sa nepohneme. A tak sme v roku 2004 založil klub.

 

Históriu ste vyštudovali na Prešovskej univerzite.

 

Počas štúdia výskum ďalej pokračoval. Pravidelne sme navštevovali Vojenský historický archív v Bratislave. Výsledkom boli tri publikácie Mementá prvej svetovej vojny, ktoré mapovali vojnové cintoríny na severovýchodnom Slovensku. Znova sme mali šťastie na stretnutia. Náhodou sme narazili na humenského rodáka Matúša Korbu, ktorý sa síce ako amatér, ale veľmi profesionálne venoval vojenskej histórii a priamo sa zapojil do nášho výskumu a v publikáciách figuruje ako spoluautor. Výhoda bola, že Matúš chodil do zahraničia a mal skúsenosti s rôznymi grantmi a zaškolil nás, ako zháňať peniaze na našu činnosť. Uľahčil nám prvú cestu do archívu vo Viedni. Dodnes intenzívne spolupracujeme. Mali sme cieľ a išli sme za ním.

 

Cítili ste sa ako priekopníci, ako taký Indiana Jones, že objavujete neobjavené?

 

Najmä pri terénnom výskume bola práca mnohokrát zaujímavá. Pocit bol naozaj vynikajúci, keď sa nám na základe archívnych materiálov podarilo dohľadať vojnový cintorín, o ktorom už ani miestni nevedeli. Ísť do náročného terénu v karpatských horách a na základe nákresov a dobových máp nájsť cintorín – tam sme sa cítili ako objavitelia.  Druhá vec, ktorá nás tešila, bolo dohľadávanie mien vojakov, ktorí tu padli. Podarilo sa nám dohľadať ich vyše päťtisíc. V roku 2010, keď sme ukončili sériu publikácií Mementá prvej svetovej vojny, sa začali zo zahraničia ozývať ľudia, ktorí hľadali svojich predkov. Občas sa stalo, že sme priamo v teréne hrob našli, mnohokrát rodina prišla na to miesto. Pocit doplniť mozaiku v niečej rodinnej histórii bol hrejivý. Aj po sto rokoch boli stretnutia pri hroboch veľmi emotívne.

Máte aj vy v rodine niekoho kto bojoval, alebo padol vo veľkej vojne?

 

Priamo v rodine nemáme nikoho, kto by bol padol. Ale na Slovensku neexistuje rodina, ktorej predok by nebojoval vo vojne. Aj moji predkovia sa jej zúčastnili. Asi pred dvomi rokmi sme boli v Slovinsku. Vyšliapali sme na Mrzly vrch, na lokalitu, kde bojovali chlapi zo Zemplína zo 66. pešieho pluku. Bolo to veľmi emotívne, keď sme si uvedomili, v akom krásnom, ale neuveriteľne náročnom prostredí museli chlapi znášať útrapy vojny a bojovať. Aj napriek tomu, že denne prechádzame evidencie padlých a mali by sme možno už byť relatívne citovo vlažní, zážitok bol veľmi silný.

 

Pre vás nie sú vojnové dejiny len záznamami o bojových operáciách, ale sú predovšetkým o osudoch obyčajných vojakov.

 

Snažíme sa ukazovať históriu na príbehoch konkrétnych ľudí. Hlavne mladým je dôležité ukázať, že vojna nie sú len veľké dejiny a čísla, ale príbehy ľudí, ktorí sú vekovo ich rovesníci. Príbehy 18, 19-ročných chlapcov, ktorí možno dovtedy boli len v susednej obci či okresnom meste, a naraz museli odísť do vojny, poslali ich tisícky kilometrov ďaleko a mnohí sa domov nikdy nevrátili. Práve cez príbehy si vedia ľudia utrpenie vojakov lepšie predstaviť. Preto aj každá naša výstava a každá naša kniha obsahuje okrem faktografie aj obyčajné príbehy: denníky, spomienky, články z dobovej tlače. Sprevádzam ako turistický sprievodca. Ku každej lokalite, ktorú navštívime, mám pripravený príbeh nejakého vojaka, generála. Príbehy sú rôzne, niektoré banálne, iné komplikované či tragické. Ľudia však oveľa lepšie precítia históriu, keď sa podá cez príbeh.

 

Nesedeli ste len v archívoch, ale ste si vyhrnuli rukávy.

 

Jedna vec je urobiť výskum, druhá vec je priložiť ruku k dielu a cintorín obnoviť. Po štyroch rokoch činnosti sme sa začali venovať obnove cintorínov. Teší ma, že sa nám podarilo podchytiť desiatky, ba možno až stovky ľudí, ktorí chodili na brigády. Najprv sme chodili partia chlapov cez víkendy, dnes už organizujeme medzinárodné kempy. Chodia k nám ľudia z Rumunska, Maďarska, Česka, Poľska, Slovinska a pomáhajú nám obnovovať pietne miesta. Je to pre nás aj reklama, lebo po návrate domov hovoria o našich aktivitách.

 

Je štúdium archívnych materiálov jazykovo náročné?

 

Pri štúdiu archívnych dokumentov treba mať aj trochu šťastia. Na niektoré narazíte aj vďaka náhode. Musím mať minimálne základy vojenskej nemčiny a maďarčiny, keďže väčšina materiálov je v týchto jazykoch. Nepohnem sa ani bez základov angličtiny. Tá je nevyhnutná v komunikácii pri príprave projektov. 

Výskum histórie sa musí robiť kolektívne. Väčšina našej práce nie je výsledkom činnosti jedného človeka, ale výsledkom vynikajúcej a perfektnej kolektívnej práce.

 

Sú archívne materiály spoľahlivé? Boli vtedy ľudia dôslední?

 

Všetko závisí od človeka. Aj vtedy, tak ako dnes, boli niektorí ľudia pedantní a poctiví, ale našli sa aj lajdáci. V dokumentoch to krásne vidieť. V medzivojnovom Československu sa v našich končinách starostlivosti o vojnové cintoríny venovali žandárske stanice. Niektorí žandári, ktorých problematika zaujímala, robili výkazy pedantne, a iní ich zase odflákli. Prácou a poslaním historika je vedieť odfiltrovať dobovú propagandu, skresľujúce skutočnosti od faktov. Nedá sa čerpať len z jedného zdroja. Musíme pracovať s hláseniami veliteľov vtedy znepriatelených armád, porovnávať ich, a ísť sa pozrieť priamo do terénu. Archívny dokument nepovie všetko.

 

Dôverujete mu?

 

Tomu sa hovorí kritika prameňa. Skúsenosťami by mal historik vedieť kriticky zhodnotiť hodnovernosť prameňa. Niekedy je to náročné. Ide o vojenské hlásenia, a keď nemáme k dispozícii žiadny iný prameň, musíme mu dôverovať.

 

Narazili ste aj na snahy skresliť históriu a prispôsobiť si ju podľa vlastných potrieb?

 

Stretli sme sa aj s takýmto prípadom. Je vcelku bežné, že aj mnoho profesionálnych historikov niekedy skĺzne do toho, že si vyberá pramene selektívne. Je veľmi náročné udržať objektivitu. Správny historik by sa mal maximálne snažiť o to, aby bol objektívny. Ale vždy je to o tom, že nás ovplyvňujú mnohé faktory, odkiaľ pochádzame, aký máme názor na svet a podobne. To sa nikdy nedá absolútne vylúčiť. Snažíme sa byť precízni.

 

A čo popularizácia histórie prostredníctvom ukážok bojov?

 

Ukážky bojov sú tretím smerom našej činnosti. Dôvod je jednoduchý: aj môj začiatok vzťahu k histórii bol v tom, že sme videli vojnový film. Je to vhodná forma, ako pritiahnuť k histórii najmä mladých ľudí. 

Ukážka je len jednou časťou, má nalákať na podujatie. Vždy sa snažíme pripraviť aj výstavu, ponúknuť aj faktografiu. Veríme, že to podnieti zopár ľudí, aby sa o históriu začali zaujímať. Musí byť odprezentovaná tak, aby v návštevníkovi zanechala zážitok, emóciu. Ak len desať percent návštevníkov si klikne na stránku a začne hľadať niečo o vojne, podujatie splnilo svoj účel.

 

Obraciate svoju pozornosť na slovenských vojakov.

 

V prvých rokoch činnosti sme sa zamerali na Karpatský front. V posledných rokoch cítime hlad ľudí po tom, aby sme začali viac pátrať po osudoch vojakov z nášho územia. Pozornosť teda venujeme nasadeniu vojakov z nášho územia na iných frontoch prvej svetovej vojny. Pustili sme sa do toho, čo nám ide: skúmame matriky, úmrtné lístky. Pomáhajú nám naši dobrovoľníci. Mesačne vieme odhaliť niekoľko stoviek mien vojakov. 

Druhou fázou výskumu bude fyzická návšteva týchto miest. Objavujú sa nám lokality, kde padlo niekoľko desiatok, ba až stoviek našich vojakov. Napríklad v dnešnom Poľsku, na Ukrajine, v Taliansku. Chcem ich zdokumentovať. Výsledkom budú publikácie, ktoré sa budú venovať jednotlivým plukom rakúsko – uhorskej armády so slovenskými vojakmi. Máme čo robiť do dôchodku. Je to práca na desaťročie. Hovoríme o takmer 70 000 vojakoch. Keď sa nám to podarí, zaradíme sa medzi vyspelé krajiny Európy, ktoré majú spracované osudy svojich predkov v prvej svetovej vojne. A to je veľmi dôležité.

 

Čo vás živí?

 

Pracujem ako živnostník. Koníček sa mi stal prácou. Podstatná časť mojej činnosti spočíva v propagácii histórie, venujem sa realizácii náučných chodníkov, propagačným materiálom k historickým pamiatkam, a to nielen vojenským. Neviem si predstaviť robiť vojenskú históriu bez toho, aby som išiel do terénu. Mám krátko i dlhodobé ciele, plánujem si aktivity. Som spokojný, keď sa obzriem späť. Vidím v tom obrovský záväzok, ale aj nádej do budúcnosti.

 

Poučenie z histórie. Máte?

 

Čím hlbšie sa venujem vojenským dejinám, tým viac si uvedomujem, aká je vojna zlá a stávam sa odporcom vojenských riešení. Keď bádam v spomienkach vojakov, za veľmi dôležité považujem mať vyjasnené vzťahy s ľuďmi. Aby bolo povedané všetko, čo malo a má byť povedané.

 

Autor: Jana Otriová

 

Zdroj: 

http://humenne.korzar.sme.sk/c/8168639/martin-drobnak-vojna-nie-su-len-dejiny-acisla-ale-pribehy-ludi.html

 

 

Martin Drobňák. Venuje sa dejinám prvej svetovej vojny.

Foto: Jana Otriová