Rozhovor. Mesto maďarónov a odpadlíkov. Príchod Čechov vyvolal v Košiciach zdesenie

100 ROKOV OD TRIANONU

Košice zaujímali v maďarskej národnej pamäti prominentné miesto.

Maďarské vlády pripravili v medzivojnovom období niekoľko plánov na revíziu Trianonu a v každom z nich sa počítalo s pripojením Košíc a okolia.

„Pre väčšinu Maďarov sú Košice dodnes národným pútnickým miestom,“ hovorí historik ONDREJ FICERI.

Aké bolo postavenie Košíc ako mesta v rámci Uhorska začiatkom 20. storočia?

Imidž Košíc v uhorskom verejnom diskurze bol neporovnateľne lichotivejší od toho dnešného v slovenskej verejnej sfére.

Svojou veľkosťou boli až šestnáste v rebríčku najväčších uhorských miest, ale o to prominentnejšie miesto zaujímali v maďarskej národnej pamäti.

Čím si to vyslúžili?

Z dvoch dôvodov. Prvým bola veľkolepá gotická architektúra košického dómu, ktorá bola stotožňovaná s národným kanónom uhorskej korvínovskej gotiky.

Druhým dôvodom bol význam Košíc v uhorských ranonovovekých dejinách ako kuruckej pevnosti, z ktorej uhorská šľachta viedla odboj proti „utláčateľským“ Habsburgovcom.

Stačilo, že maďarský národný hrdina František II. Rákoci vo svojich pamätiach označil Košice za svoje najvernejšie mesto, ktoré sa vzdalo cisárskej armáde ako posledné, a romantickí historici presvedčili vládu, aby z Košíc plánovite budovala akýsi rákociovský skanzen.

V roku 1906 sa podarilo preniesť Rákociho ostatky z Istanbulu do krypty košického dómu, čím sa z Košíc stalo národné pútnické miesto. Trianon na tom zmenil iba málo a pre väčšinu Maďarov ním Košice zostávajú dodnes, aj keď dnes už aj s pamäťovou stopou trianonskej traumy.

Nakoľko silný či slabý tu bol slovenský element?

Košice ležali na etnickej hranici v kontaktnej zóne, kde sa preplietali obe dominantné etniká, zo severu slovenské a z juhu maďarské.

Hoci populačnú prevahu tu malo z dôvodu rozrastajúcich sa predmestí obyvateľstvo slovenského pôvodu, jeho socioekonomický status bol v porovnaní s košickými Nemcami a Maďarmi taký nízky, že sa ho darilo bez odporu pomaďarčovať ešte pred nástupom maďarizácie.

Košice boli príkladom „nočnej mory“ slovenských nacionalistov – mesto maďarónov a odpadlíkov.

Na rozdiel napríklad od Prešova, Kežmarku alebo Levoče tu v priebehu 19. storočia nevznikol ani jeden slovenský kultúrny alebo študentský spolok. To však neznamená, že slovenčina z košických ulíc vymizla.

Naopak, jej časté používanie na trhu a medzi robotníkmi v továrňach iritovalo z juhu prisťahovaných Maďarov, ktorí si nevedeli pripustiť, že Košice nie sú až také maďarské, ako ich to učili v školách.

Obdobnú situáciu dnes zažívajú mnohí obyvatelia zo severu Slovenska pri prvej návšteve južného Slovenska, keďže vzdelávacia politika Slovenskej republiky je nastavená tak etnocentricky, že adekvátne nevysvetlí autochtónnosť maďarského osídlenia tohto územia.

Ako vnímalo obyvateľstvo Košíc a okolia udalosti po vyhlásení Československej republiky v roku 1918?

Od októbra sa medzi obyvateľstvom šírili správy o vzniku samostatného českého štátu rozšíreného o niektoré slovenskojazyčné oblasti severozápadného Uhorska.

Týmto správam sa však neprikladal väčší význam, keďže sa nepochybovalo o samozrejmej maďarskosti Košíc. Vedenie mesta dokonca dalo vyvesiť na úradnej tabuli aj Deklaráciu slovenského národa z 30. októbra 1918.

Až zverejnenie Vixovej nóty z 3. decembra 1918 vyvolalo doslova zdesenie, pretože ňou Dohoda oznámila maďarskej vláde, že československý štát má právo zabrať územia s obyvateľstvom hovoriacim po slovensky.

Vtedajšia politická elita v Košiciach, ale aj v ostatných východoslovenských mestách sa zmobilizovala a začala vyvíjať protičeskú agitáciu medzi Slovákmi na východe, tvrdiac, že nie sú súčasťou slovenského národa, ale samostatným etnikom, ktoré vždy nažívalo v mieri s Maďarmi v rámci Uhorska.

Máte na mysli koncepciu „Slovjakov“, ktorú šírila skupina šarišských intelektuálov okolo prešovského archivára Viktora Dvortsáka?

Presne. Dokonca sa im podarilo v Košiciach 11. decembra 1918 vyhlásiť Východoslovenskú ľudovú republiku. Táto však nenašla podporu ani v maďarskej vláde.

Československé vojsko vstúpilo do mesta napokon bez boja 29. decembra 1918, dokonca na pozvanie vedenia mesta, ktorého policajný kapitanát už nebol schopný udržať verejný poriadok a zabrániť tak vykrádaniu a výtržnostiam.

V tom čase si veľká väčšina obyvateľov mesta neuvedomovala, že sa začína nová kapitola v jeho dejinách, ktorá viedla k jeho premene na dnešné takmer etnicky homogénne slovenské Košice.

Toho si bol vedomý iba tucet miestnych slovenských intelektuálov – predovšetkým Ján Straka a Július Kustra, ktorí pomáhali československému vojsku a administratíve sa zorientovať v miestnych protičeskoslovensky naladených pomeroch.

Po ofenzíve Maďarskej červenej armády sa v lete 1919 Košice ešte na jeden mesiac dostali do maďarských rúk, no potom bolo zrejmé, že sa stanú súčasťou nového štátu. Ako reagovali miestne elity?

Nepochybovali o tom, že maďarská vláda vyrokuje definitívnu hranicu tak, aby aspoň Maďari zostali na teritóriu Maďarska.

Veľké nádeje vkladalo maďarské obyvateľstvo do admirála Miklósa Horthyho, ktorý v novembri 1919 na čele Národnej armády vpochodoval do Budapešti.

Spoza demarkačnej čiary takmer každý týždeň prúdili falošné správy o zhromažďovaní maďarskej armády pri hraniciach a príprave útoku na Československo.

Keď k nemu nedošlo, väčšina zamestnancov štátnej správy a samosprávy začala skladať sľuby vernosti republike, aby si ponechali pracovné pozície.

Na týchto postoch však naďalej brojili proti republike i v radoch miestneho slovenského obyvateľstva. Napríklad v septembri 1919 úrady hlásili: „Zdejší Slováci jsou Maďary již natolik rozeštváni, že již i oni kladou latentní odpor proti úřadům a vládním nařízením. Téměř všichni Slováci zapisují své děti do maďarských škol.“

Vyvolal podpis Trianonskej mierovej zmluvy v Košiciach nejakú reakciu?

Československá štátna moc v Košiciach bola v tomto období už natoľko stabilizovaná, že išlo naozaj iba o formalitu. Miestna maďarská tlač informovala o podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy využívajúc také výrazové prostriedky, ktoré sú typické pre diskurz trianonskej traumy dodnes: diktát, nespravodlivosť, rozbitie tisícročnej vlasti. Navyše redaktori uviedli aj prejavy niektorých poslancov v budapeštianskom parlamente, ktorí otvorene hovorili o pomste a odčinení.

Čo predstavovalo pre maďarské obyvateľstvo Košíc po Trianone najväčší zásah do života?

Ak ste chceli ísť za rodinou do Maďarska alebo na nákupy do Budapešti, potrebovali ste vízum, teda súhlas úradov. Maďarská tlač a časopisy sa museli cez hranice pašovať, pretože ich predaj bol zakázaný.

Ďalej to bola nutnosť naučiť sa slovenčinu, zákaz spievania maďarskej hymny a oslavovania maďarských národných sviatkov. Ísť do kostola na svätého Štefana kráľa, kde farári často dali zahrať aj maďarskú hymnu, sa považovalo za protištátnu manifestáciu.

Ak sa na maďarský národný sviatok zhromaždil dav, často to viedlo k zbytočným konfliktom. V Košiciach 17. marca 1919 – dva dni po sviatku maďarskej revolúcie 1848 – začala polícia na Hlavnej ulici strieľať do davu, pričom zabila dve Maďarky.

Takisto ste sa nemohli hanlivo vyjadriť na adresu štátu a jeho ústavných činiteľov. Zákon na ochranu republiky z roku 1923 poslal mnohých odvážlivcov rovno do väzenia.

Niekdajšie elity a intelektuálov však najviac dráždila arogancia Čechov. Asi najpríznačnejšie obraz Čechov v mentalitách Maďarov vyjadril Sándor Márai v diele Košická pochôdzka z roku 1941: „Nemali tu čo hľadať, je to historický fakt. Ich pád postráda akúkoľvek veľkosť, lebo boli sebeckí, namyslení a nespravodliví.“

Napokon, nie je žiadnym tajomstvom, že v kolektívnej pamäti Maďarov nesú Česi dodnes biľag páchateľov Trianonu.

Ako sa košickí Maďari vyrovnávali so zmenou spoločenského statusu, keď sa z väčšinového a privilegovaného národa stali menšinou v cudzom štáte?

V prvom rade treba opustiť ideu, že trianonskú traumu prežívali a prežívajú všetky osoby s maďarskou národnosťou rovnako. Nie každý prežíva národnú identitu v intenzite na úrovni nacionalistu.

Ale ak hovoríme o mainstreame, a to bola väčšina obyvateľov maďarskej národnosti, tak tí s výraznou podporou maďarských vlád urobili všetko preto, aby prečkali z ich perspektívy dočasné odlúčenie od materského štátu, načo efektívne využívali možnosti československej liberálnej demokracie.

Napríklad košickí komunisti, zväčša Maďari a po maďarsky hovoriaci Židia, ktorí by v horthyovskom Maďarsku ani nemohli založiť politickú stranu tohto typu, spolupracovali s maďarskými nacionalistami a pred Spoločnosť národov v Ženeve predkladali petície proti porušovaniu ich menšinových práv.

Na juhu Slovenska a konkrétne v Košiciach bola organizovanosť kultúrneho, spoločenského a politického života Maďarov na vyššej úrovni ako u Slovákov.

V 30. rokoch s nástupom fašistických režimov v strednej Európe a po posilnení medzinárodného postavenia Maďarska sebavedomie Maďarov, ale aj slovenských autonomistov ešte viac zosilnelo.

Maďarské vlády v medzivojnovom období pripravili niekoľko plánov teritoriálnej revízie Trianonu a v každom z nich sa počítalo s pripojením Košíc a okolia.

Do karát im hrali volebné výsledky, pretože napriek tomu, že československé štatistiky vykazovali v meste 60 percent Čechoslovákov, ešte aj v roku 1937 najviac hlasov vo voľbách získali maďarskí nacionalisti (Maďarská zjednotená strana).

Čiže presvedčiť nemeckých a talianskych arbitrov o prináležitosti Košíc k Maďarsku nebol v roku 1938 až taký problém ako s Bratislavou, ktorá zostala napriek maďarským nárokom Slovensku.

Ondrej Ficeri

Historik pôsobiaci v Centre spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa interetnickými vzťahmi a sociálnymi dejinami so zameraním na východné Slovensko. Je autorom monografií Košice v slovenskej historiografii (2016), Potrianonské Košice – premeny etnických identít obyvateľov Košíc v medzivojnovom Československu (2019) a zostavovateľom monografie Obce za prevratu – mocenské, etnické a hospodárske zvraty na vidieku 1914 – 1923 (2019).

autor BORIS VANYA

Zdroj: 
https://plus.sme.sk/c/22418416/mesto-madaronov-a-odpadlikov-prichod-cechov-vyvolal-v-kosiciach-zdesenie.html?ref=tab

Foto:
Ríšsky regent admirál Miklós Horthy vstupuje 11. novembra 1938 do obsadených Košíc, ktoré sa na ďalších šesť rokov stali súčasťou Maďarska.
(Zdroj: archív Vojtech Kárpáty)