Rozhovor. Mikuláš Petrašovský a Natália Padová: Spevácka rodina stále funguje

Bývalý učiteľ, dnes už čerstvý dôchodca, sa tak vôbec necíti, stále spieva a kým ho ľudia budú chcieť počúvať, tak to s láskou bude robiť aj naďalej. MIKULÁŠ PETRAŠOVSKÝ sa hudbe venuje už od detstva a priviedol k nej aj svoje dve deti. Syn má veľký talent, ale uplatnenie napokon našiel inde. Dcéra NATÁLIA PADOVÁ spieva s otcom aktívne od svojich 12 rokov. Dnes sama už mama štvorročného syna hovorí, že stredobod vesmíru je pre ňu momentálne rodina, ale kto by si myslel, že Petrašovskí vo svojom poslaní rozdávať radosť poľavili, mýlil by sa. Vystupujú, spievajú a pod vianočný stromček pripravujú všetkým svojim fanúšikom obrovský darček. Na čas síce vystupovanie obmedzili, drobec, ktorý rástol v Natálkinom brušku, bol najdôležitejší. Skromne priznávajú, že ľudia na nich v tom čase možno aj trochu zabudli, ale dnes sú späť. Leto mali nabité vystúpeniami, predovšetkým v iných okresoch, mestách i dedinkách Slovenska, i keď v Humennom sa stali „úzkoprofilovým tovarom“. Vysvetlenie? „Doma nikto nie je prorokom,“ zhodujú sa. V zásobe majú odložené nové piesne. „Bude to celkom iné, ale stále to budeme my a dúfame, že našim poslucháčom sa to bude páčiť,“ odkrývajú prípravu nového CD.

 

Kedy a ako ste sa vy dostali k hudbe?

 

Miki: Ja som vyspevoval od detstva, kde sa dalo. V našej rodine mala hudba významné postavenie, mama hrala na klavíri, otec bol člen FS Verchovina v Medzilaborciach, učil tam, hral na husliach. Chodil som na umeleckú školu, ale neskôr som sa aj sám naučil hrať na gitare. Aj na strednej škole v Bardejove ma to neprestalo baviť. Zapájal som sa do rôznych súťaží. A na výške v Prešove som sa dostal do skupiny Optimist, kde sme ako poloprofesionáli vystupovali po celej reublike. Potom som sa usadil v Humennom. A znova som mal šťastie. Humenské trio, Humenčanka, Východňare, Spevácky zbor humenských učieľov. V 1993 som začal spievať s dcérou a funguje nám to dodnes.

 

Natálka: Ja som vyrastala v takom prostredí, že to išlo prirodzene. Môj brat má tiež obrovský talent, na klavíri hrá lepšie ako ja. On bol vždy taký snaživý, mne chýbala trpezlivosť, ale jemu zase schopnosť a ochota vystupovať. Nie je to typ na pódiá. A ja zas hej. Jednoducho, iba talent nestačí, človek musí mať aj trochu exhibicionizmu v sebe. Už v škôlke som vždy spievala sóla. Potom s Tamarkou Demjanovou duo. Už vtedy nás púšťali v bývalom prešovskom rozhlase. Bola to pieseň Oj, čorny očka neplačte. Ja som s otcom vždy chodievala na skúšky a nasávala som tú hudbu, iná cesta asi ani nebola. Keď sme začali spievať spolu, prerazili sme s piesňou Za valalom lipka ši zelena, ktorú si dodnes žiadajú ľudia na vystúpeniach. Stala som sa vtedy najmladšou laureátkou Makovickej struny. Mala som 12 rokov.

 

Nechceli ste sa spevu venovať profesionálne?

 

Natálka: Chcela, ale keď som sa hlásila na konzervatórium, dali sa študovať iba herectvo alebo operný spev, takže sa v podstate nedala študovať tá technika hlasu, akou ja spievam. Mala som blízko aj k muzikálu, ten sa dal najbližšie študovať v Brne. Urobila som prijímačky, bola som na piatom mieste, brali šesť. Rozdeľovali to však tak, že 3 Slovenky a 3 Češky. Ja som bola, aj keď celkovo na piatom mieste, až štvrtá Slovenka. Nezobrali ma ani na odvolanie. Tak bolo treba iné páky a moji rodičia boli „len“ poctiví učitelia z Humenného.

 

Nebolo vám to ľúto?

 

Natálka : Bolo mi to veľmi ľúto, vtedy. Dnes, keď vidím, aký je ten život kvázi celebrít, hovorím si, že ja by som takto nemohla, nemám na toto povahu. Keď zapnem telku a vidím niektoré úspešné speváčky a viem, že ja by som to lepšie zaspievala, je mi trochu smutno, ale už som to dávno hodila za hlavu. Všetko je tak, ako má byť. Mám zdravé dieťa a rodinu, to je pre mňa prvoradé, takto som šťastná.

 

Otec vás neovplyvnil iba v hudbe, ale ste po ňom aj učiteľka...

 

Natálka: Nielen po ňom, aj po mame. Ona učila angličtinu. Ja som najprv vyštudovala učiteľstvo pre I. stupeň so špecializáciou na hudobnú výchovu, neskôr som si dorobila aprobáciu anglický jazyk. Dnes učím v Michalovciach a venujem sa detským hudobným talentom. Jednoducho, kráčam v otcových šľapajach, lebo aj on niekoľko desaťročí viedol detský spevácky súbor.

 

Koľko rokov ste vy prežili s Nezábudkou?

 

Miki: Od 1978 do minulého roka. 36 rokov. Je mi veľmi ľúto, že Nezábudka už neexistuje. Bola a je to moja srdcová záležitosť. Ja som presvedčený, že dieťa nemusí byť geniálne, mať vynikajúce študijné výsledky, ale je treba v ňom objaviť talent na niečo iné. Snažil som sa po celý život v deťoch nachádzať práve ten hudobný. Myslím si, že som veľa detí ovplyvnil aj do budúcnosti. Mnohí z nich sú dnes učitelia hudobnej výchovy, ale aj profesionálni speváci. Naša škola mala 130 žiakov a náš zbor mal 56 členov. Nie všetky deti mali taký ten prvoplánový talent, ale keď sme sa snažili a venovali aj tým deťom, ktoré sa spočiatku javili ako možno menej obdarené hudobným sluchom, dosiahli sme veľmi veľa.

 

Čím to je, že práve na národnostnej škole, na ZŠ Lesná s vyučovacím jazykom ukrajinským, sa kumulovali hudobné talenty?

 

Miki: Hovorí sa, čo Rusnák, to muzikant. Veľa detí prichádzalo už s tým zámerom, že tu je zbor, sem chcem ísť. Rusínske gény sú jednoducho muzikantské. Dokonca som mal dva prípady, keď to dieťa nemalo hudobný sluch, ale tým, že poctivo cvičilo, časom sme ho vycibrili. Ani odborníci nechápu, ale bolo to tak.

 

 

Autor: Miroslava Masicová

 

Zdroj:

http://humenne.korzar.sme.sk/c/8037661/mikulas-petrasovsky-a-natalia-padova-spevacka-rodina-stale-funguje.html

 

 

Miki a Natália doma. Natália sa k rodičom vracia tak často, ako jej to povinnosti dovolia.

Foto: mima