Rozhovor: Pešiak, ktorý objavil HIV

Eva Bobůrková,  13. 2. 2014 






Nové neznáme smrteľné ochorenie bolo opísané v roku 1981. Po pôvodcovi AIDS pátral aj Čechoslovák (Rusín) Mikuláš Popovič. A úspešne. V roku 1984 identifikoval vírus HIV a vytvoril aj prvý test na prítomnosť vírusu v krvi. Cestu k uznaniu mu však na dlhé roky zavrelo obvinenie z vedeckého podvodu.

Spoločnosť Česká hlava nezabúda ani na českých vedcov pôsobiacich v zahraničí. Za mimoriadny počin v oblasti výskumu im udeľuje Cenu Patria. Naposledy ju, v novembri 2013, prevzal Mikuláš Popovič. V rozhovore pre Vesmír objasňuje okolnosti objavu smrtiaceho vírusu, ale aj podstatu dávnej vedeckej drámy, v ktorej išlo o prvenstvo objavu HIV aj o peniaze z patentov, ale tiež o obvinenie z podvodu a krádeže vzoriek. Popovič sa stal jej obeťou. Cena Patria tak pre neho môže byť istým zadosťučinením. On sám ale hovorí: „Česká hlava, to je pre mňa hlavne ocenenie celej československej školy retrovirológov.“

---

**Po pôvodcovi AIDS pátrali vtedy súbežne dve prestížne laboratóriá – v Spojených štátoch a vo Francúzsku. Vy ste boli vtedy súčasťou tímu Američana Roberta Galla v Národnom ústave pre výskum rakoviny. Ako ste sa tam dostali?**
Kariéru som začal v Onkologickom ústave v Bratislave. Po sovietskej okupácii nastal exodus vedcov do západných laboratórií. Bol som vtedy po prvom roku ašpirantúry a s kolegyňou Martou Grofovou sme v ústave zostali ako dve siroty. Vtedy som nadviazal kontakt s profesorom Janom Svobodom, špičkovým virológom v pražskom Ústave experimentálnej biológie, dnešnom Ústave molekulárnej genetiky, a začal som u neho pracovať na kandidatúre. V jeho osobe som dostal najlepšieho učiteľa a mentora, stretnutie s ním bolo vtedy pre mňa šťastím v nešťastí. U neho som sa dozvedel, ako sa ovplyvňujú retrovírusy a hostiteľská bunka, ako vyzerajú infikované bunky, ako prežívajú, aké sú markery na ich odhalenie. Pracovali sme vtedy na vtáčích bunkách s Rousovým sarkómom, s myšími a potkaními bunkami, ale na nich som získal zásadné znalosti pre budúcu prácu s ľudskými bunkami a vírusmi. S tými som začal pracovať počas ročného štipendia od Švédskej onkologickej spoločnosti. Dostal som sa vtedy do laboratória prednostu patológie Uppsalskej univerzity profesora Jana Pontena, jedného z najlepších na svete, čo sa týka kultivácie ľudských buniek, nádorových aj normálnych. Práve tam som sa začal zaujímať o ľudské retrovírusy, naučil som sa pracovať s bunkami z lymfómov, sarkómov a gliómov. To sa mi potom v Spojených štátoch veľmi hodilo.

**Tam ste odišli rovno z Uppsaly?**
Zo Švédska som sa vrátil domov, dokonca som bol istý čas vedúcim oddelenia v Ústave experimentálnej onkológie v Bratislave, ale ako zlý úradník som sa radšej držal blízko laboratória. Opäť som úzko spolupracoval s profesorom Svobodom v Prahe a vtedy ma vyzvali, nech si požiadam o štipendium Eleanor Rooseveltovej na výskum rakoviny, že mám dobré publikácie a teda šancu ho dostať. Bolo to veľmi prestížne štipendium a výber bol prísny. Ten rok zo stopäťdesiatich prihlásených vyberali pätnástich. Na poslednom pätnástom mieste sme skončili dvaja, ja a študent z Izraela, mali sme rovnaký počet bodov. Komisia našťastie rozhodla, že by nebolo fér dať štipendium jednému a druhému nie, tak zohnali extra peniaze – a ja som sa vďaka tomu dostal do NCI (National Cancer Institute, Bethesda) do prestížneho laboratória Roberta Galla.

**Odchádzali ste už s tým, že emigrujete?**
Nie. Štipendium bolo veľkorysé, takže platili cestu nielen mne, ale aj manželke a deťom, ale po jeho skončení sme sa chceli vrátiť. Neviem, čo sa vtedy v Bratislave stalo, nebol som nijako politicky angažovaný, trávil som život v laboratóriu. Víza ešte nevypršali, keď som znenazdajky dostal správu, že mi polícia zapečatila byt. Až potom sme si povedali, že nemá zmysel vracať sa späť. Asi sa niekomu zachcelo môjho bytu, neviem, nikdy som po tom nepátral... Domov je domov, nie je ľahké ho len tak zahodiť. Odvtedy som sa mnohokrát vrátil do Bratislavy, ale nikdy som nešiel tým smerom, kde sme bývali.

**V roku 1980 ste sa teda dostali do špičkového tímu špičkového ústavu pre výskum rakoviny. Práve v čase, keď sa objavila záhadná smrtiaca choroba. Vtedy sa začalo pátranie po jej pôvodcovi.**
Na začiatku sa objavovalo množstvo hypotéz o vzniku choroby AIDS, o pôvodcovi tej smrtiacej epidémie. Premýšľalo sa o DNA vírusoch, herpetických vírusoch, ale aj o plesniach, uvažovalo sa dokonca aj o tom, že chorobu a zlyhanie imunity spôsobuje užívanie rekreačných drog. Prvé krvné vzorky od pacienta s AIDS som dostal v máji 1982. Okrem laboratória doktora Galla pátrali po pôvodcovi aj Francúzi v Pasteurovom ústave na čele s Lucom Montagnierom. Obe skupiny skúmali vírusy izolované z krvi pacientov s AIDS.

**Nezhodli ste sa však vtedy ani na názve vírusu.**
My sme ho nazvali HTLV-III (human T-cell lymphotropic virus) pre jeho podobnosť s ľudským leukemickým vírusom HTLV a oni presadzovali názov LAV (lymphadenopathy virus), pretože pacient, z ktorého izolovali vírus, bol v počiatočnom štádiu ochorenia a mal výrazne zväčšené lymfatické uzliny. Pochopiteľne sme spolupracovali, vymieňali si vzorky, čo bolo neskôr zdrojom všetkých problémov. V pôvodnom rukopise som použil na označenie vírusu obe skratky spoločne – HTLV-III/LAV. Podľa mňa to vtedy bolo optimálne označenie a odstránilo by to zbytočné nedorozumenia. Žiaľ, doktor Gallo túto terminológiu neprijal s tým, že je potrebné urobiť ďalšie porovnávacie analýzy oboch vírusových izolátov. Neskôr sa retrovirológovia dohodli na všeobecne prijateľnom názve Human Immunodeficiency Virus (HIV).

**Akým smerom ste pátranie viedli? Aký bol váš prínos?**
Hľadali sme, či je izolovaný vírus infekčný, či zabíja lymfocyty, či teda môže byť pôvodcom choroby. Práve vtedy som využil kultivačné techniky a ďalšie postupy vyvinuté v Československu na izoláciu kmeňov ľudského leukemického vírusu. Rovnako ako som dokázal, že vírus leukémie možno in vitro prenášať z populácie infikovaných buniek do zdravých, to isté sa mi podarilo aj pri víruse vyvolávajúcom AIDS. Po veľkom úsilí sa mi podarilo podozrivý vírus pomnožiť do vysokých koncentrácií, to sa francúzskym kolegom nepodarilo. Mojím dôležitým zistením pri izolácii leukemického vírusu HTLV bolo to, že populácie buniek pozitívnych na vírus, izolované priamo z leukemických pacientov alebo získané in vitro prenosom HTLV z jednej bunkovej populácie do druhej, boli takmer vždy CD4+ T lymfocyty. To nás nasmerovalo už na jar 1982 k úvahám, že nové ochorenie AIDS môže vyvolávať pravdepodobne práve retrovírus, pretože sa prejavuje markantným poklesom CD4+ T lymfocytov v krvi pacientov. Predpokladali sme, že T-lymfocyty CD4+ pre neho fungujú ako cieľové bunky.

**Ako ste definitívne určili vinníka, pôvodcu AIDS?**
Viac ako pol roka po prvej publikácii Francúzov o izolácii lymfotropného retrovírusu (LAV), Luc Montagnier a spolupracovníci prezentovali v Cold Spring Harbor prácu (CSH 1984), kde napísali, že „...T-lymfotropné retrovírusy sú primárnymi agensmi choroby [AIDS]. Medzi tieto kauzálne agensy zahŕňame LAV-príbuzné vírusy, HTLV-príbuzné vírusy a akékoľvek iné lymfotropné vírusy, ktoré ešte len budú objavené“. Ja som však vedel, že HTLV nemôže vyvolávať AIDS. Pokúšal som sa izolovať HTLV zo vzorky krvi pacientov s AIDS, ale zo sto vzoriek sa mi to podarilo len pri desiatich. Deväťdesiat percent ich bolo HTLV negatívnych. Okrem toho, doktorka Marjorie Robert-Guroff z Gallovho laboratória preukázala, že len u dvanástich percent pacientov s AIDS boli detegované špecifické protilátky proti HTLV. Znamenalo to jediné: tento vírus nemôže byť pôvodcom AIDS.

**Čo nasledovalo?**
Táto informácia zásadne posunula moje úvahy ďalej. Bolo jasné, že pôjde o iný retrovírus, ktorý infikuje a zabíja CD4+ lymfatické bunky. Tiež som si uvedomil, že musím nájsť bunkovú populáciu, ktorá útok vírusu prežije, len tak sa mi ich podarí pomnožiť. Vybral som niekoľko stabilných línií CD4+ T-buniek prevažne z leukémií vrátane línie zo Sézaryho syndrómu, ktoré sa najviac podobali na zrelé CD4+ T-bunky. Úvaha bola jasná – populácia vírusom infikovaných nádorových buniek, ktorá útok prežije, bude vhodným zdrojom čistého vírusového materiálu, antigénu, a to v značnom množstve. Bude nielen produkovať vírus, ale aj stabilne rásť in vitro.

Vtedy mi značne pomohli poznatky z Rousovho modelového systému retrovírus-hostiteľská bunka. Použil som podobný prístup ako kedysi dávno profesor Jan Svoboda pri transformácii potkaních buniek Rousovým vírusom. Že je tento prístup množenia HIV zmysluplný, naznačila aj skúsenosť s kultiváciou T-buniek od jedného pacienta s AIDS, ktorý bol zároveň infikovaný aj HTLV. Začiatkom roku 1983 sa nám podarilo túto kultiváciu udržať niekoľko mesiacov – bolo to tým, že vírusy HTLV časť populácie imortalizovali. Táto kultúra potom síce nebola vhodná ako čistý zdroj HIV, ale jasne naznačila, že je možné množiť HIV v stabilných líniách. A prvé pokusy jednoznačne preukázali, že sa nám to podarilo! Potom už išlo všetko ráz na ráz.

**Takže ste to rýchlo oznámili svetu.**
Zas až tak rýchlo nie. Dva týždne som mlčal, pozoroval, že sa mi vírus množí, a uvažoval, ako postupovať. NCI je dosť konkurenčné prostredie, ale rozhodol som sa, že z morálnych dôvodov nie je veľmi múdre držať si objav pre seba, aj keď som mal dosť výsledkov, aby som napísal článok a rýchlo ho opublikoval spolu s doktorom Gallom, a tak získal prvenstvo. Vyriešiť problém epidémie AIDS, teda identifikovať pôvodcu, vypracovať test na detekciu vírusu v krvi a krvných produktoch, bola vtedy v USA zdravotnícka úloha číslo jeden. Dostával som vzorky aj od mamičiek a novorodencov, ktorí sa infikovali pri transfúzii krvi. Pacienti, ktorí mali ísť na operáciu, ju vtedy odmietali, pretože sa obávali infekcie AIDS krvou a krvnými produktmi. Vyslovene som sa sústredil na to, aby som čo najskôr zhotovil test. Išiel som preto za dvoma kolegami, ktorí mali skúsenosti so sérologickými reakciami. Mangalaseril G. Sarngadharan z Indie, Sarang sme mu hovorili, bol špecialista na vírusové proteíny a chémiu proteínov, druhý bol Jörg Schüpbach zo Švajčiarska, teraz pôsobí na Zürišskej univerzite. Dodal som im kódované vzorky, infikované bunky s vírusom a koncentrovaný vírusový preparát. Rýchlo sme urobili prvé špecifické testy na prítomnosť HIV pomocou techniky ELISA aj Western blot. ELISA deteguje protilátky u infikovaného pacienta, Western blot separuje jednotlivé proteíny vírusu, čím sa dá vyhodnotiť, ktorý s čím reaguje. Výsledky boli jasné: Všetko, čo bolo diagnostikované ako AIDS, bolo pozitívne. V Schüpbachovom teste aj u Saranga.

**„Krátko pred Vianocami 1983 ma kontaktoval Mika Popovic a dal mi materiál na sérologickú analýzu. Domnieval sa, že našiel vírus spôsobujúci AIDS a chcel to overiť...,“ spomínal v roku 1990 profesor Schüpbach. „Prvý experiment som začal 12. januára 1984. Výsledky boli úžasné. Človeku sa nestáva často, že sa ocitne v bezprostrednej blízkosti odhalenia príčiny novej a strašnej choroby... boli to tri najvýznamnejšie dni v mojom živote,“ napísal tiež. Ako ste to prežívali vy?**
Tieto pocity som si „užil“ o niekoľko týždňov skôr ako Jörg, keď som pozoroval obrovské mnohojadrové bunky v kultúrach stabilných línií infikovaných vírusom. A potom prišli znova, keď testy vychádzali stopercentne. Dňa 15. a 16. januára už bolo jasné, že dostatočné množstvo vírusových proteínov umožní zostaviť testy na prítomnosť HTLV-III v krvných preparátoch. A že bude možné zabrániť zbytočným úmrtiam. Testovanie sa rýchlo rozbehlo. V roku 1986 vstúpil do praxe test schválený FDA, začala sa preverovať krv určená na transfúzie. Pravdepodobnosť nákazy AIDS sa ihneď tisíckrát znížila. Do uvedenia testu sa pri transfúzii infikoval jeden človek zo sto, po jeho zavedení to bol náhle jeden ku stotisíc. To bol dramatický skok. Testy sa potom ešte vylepšovali, takže dnes už je pravdepodobnosť nákazy úplne minimálna, jedna ku dvom miliónom.

**Teraz sme spomínali na to dobré, úžasné, vzrušujúce. Váš vtedajší šéf Robert Gallo vystúpil 23. apríla 1984 na tlačovej konferencii a bol hviezdou reflektorov. Ministerka zdravotníctva ho označila za objaviteľa vírusu AIDS. Čo sa stalo, že náhle prišiel pád, že vás francúzski kolegovia obvinili z krádeže vzoriek aj objavu?**
Doktor Gallo jednoducho urobil chybu, nepriznal dosť zásluh Francúzom, všetku slávu strhol na seba. Ale ono nešlo len o zásluhy, ale aj o prestíž, dôveru a veľké peniaze z patentov a z testov. Patent mal byť rozdelený od začiatku, ale nebol. A to Francúzi sprvu požadovali len tridsať percent, ale oni im nepriznali nič. Boli nahnevaní, a do istej miery právom. Začali nás ohovárať, začali hľadať rôzne indície... Ich sťažností sa chytil novinár John Crewdson. Pátral, hľadal – a v článku, ktorý vyšiel 12. novembra 1989 v Chicago Tribune, nás obvinil z podvodu pri štúdiu vírusu. V roku 1990 nás začala vyšetrovať komisia Národného ústavu zdravia.

**A ako to teda s tými vzorkami bolo?**
Oni posielali svoje vzorky nám, my zasa naše im, ako je to bežné. Pracovali sme teda aj s francúzskym izolátom, ktorý získali oni ako prví z uzlín chorého pacienta. Tento izolát bol označený LAV. Ale dôkaz, že ich vírus vyvoláva AIDS, oni vtedy nepredložili. Nedokázali vírus rozmnožiť, nemohli teda získať presvedčivé sérologické údaje.

**Vám sa ale pôvodcu AIDS podarilo určiť jednoznačne.**
Hovoril som si vtedy, že nie je možné, že sa nedarí vírus pomnožiť, a že musím nájsť variant, ktorý bude schopný stálu líniu infikovať. Čo sa podarilo. V pôvodnej práci sme publikovali vírusové izoláty od piatich pacientov, ktoré sa replikovali v stabilných líniách. Celý problém bol v tom, že jedna vzorka vírusu LAV, ktorú nám Francúzi poslali, bola kontaminovaná v ich laboratóriu v Pasteurovom ústave odlišným variantom z iného pacienta. Francúzi identifikovali a publikovali v Science tento izolát ako Lai až o osem rokov neskôr. Tú analýzu urobili s pôvodnou vzorkou od pacienta s Lai až potom, čo sme dokázali a publikovali v Nature, to bolo v roku 1991, že všetky vzorky LAV od nich boli odlišné od nášho publikovaného izolátu HTLV-IIIB. Kedy a ako došlo ku kontaminácii v našom laboratóriu vzoriek HTLV-IIIB a z ktorej vzorky LAV došlo ku kontaminácii, sa nám nikdy nepodarilo presne zistiť. Podobné kontaminácie Lai izolátom sa vyskytli nielen v Pasteurovom ústave a u nás, ale aj v iných laboratóriách, napríklad u profesora Robina Weissa v Londýne.

**Lenže v tomto prípade spôsobila výbuch.**
Biologická komparatívna analýza jasne ukázala rozdiely medzi LAV a naším izolátom HTLV-IIIB, ktorý vlastne bol variantom pochádzajúcim z kontaminovanej vzorky LAV. O nej vtedy nikto nemal tušenie. Nevedeli to Francúzi ani my. Trvalo im osem rokov, kým zistili, že opísaný a v Science publikovaný LAV bol neskôr kontaminovaný variantom z iného pacienta. Teda sme dosť dobre v roku 1983 nemohli tušiť, ktorú vzorku vlastne máme „ukradnúť“. Avšak použili sme francúzsky izolát LAV a bol publikovaný na snímke pri našom článku v Science.

**Čo sa dialo potom?**
Keď sa hľadal vinník, bol som na rane, a ako pešiaka ma obetovali. Ja som bol obvinený z misconduct, profesijného prečinu, Gallo len z misjudgement, nesprávneho posúdenia. Začali ma vyšetrovať, trvalo to tri alebo štyri roky, kým prípad uzavreli s tým, že nič zlé na mojom počínaní nenašli.

**Ako ste trávili tie tri roky? Ako ste pracovali?**
Nepracoval som. Tie tri roky som prakticky stratil. Kolegovia zo Švédska boli po celý čas na mojej strane, Jan Svoboda z Prahy vyšetrovateľom odkazoval, že ma dobre pozná, nie je možné, že by som niečo také urobil, ale kauza sa stále ťahala. Až Švédi povedali, už sa na to nemôžeme pozerať, poď pracovať k nám. Na Karolinska Institutet som potom v bádaní pokračoval a predtým som krátko pracoval ešte v Göttingene s kolegami, ktorí mi po celý čas verili.

**Do toho času ste nemali na ďalšiu prácu chuť?**
Neišlo o chuť. Mal som dištanc. Kým sa to nevyšetří, povedali mi, musíš ústav opustiť. Všetci sa odo mňa dištancovali. Ktoviečo urobil, keď sa hovorí, niečo na tom bude...

**To museli byť hrozné tri roky.**
Dosť hrozné. A zachránilo ma jedine to, že patent začal fungovať od roku 1987, teda som z neho dostával nejaké peniaze. Keby som ich nemal, tak by som sa nebol ubránil.

**Tie peniaze ste vydali na právnikov?**
Z veľkej časti. Časom síce bolo jasné, že je v tom politika, ale zároveň našli rukopis článku pre Science, na ktorom sa točili – aha, tu píšeš o tom, že si pracoval s francúzskym vírusom, a v publikovanom článku to už nie je! To bol základ obvinenia. Že som upravil rukopis a uprel kredit Francúzom. Na pohovore som vysvetľoval, že som to riešil s doktorom Gallom, on mi povedal, beriem za článok zodpovednosť, ale neverili mi. Vtedy som zistil, prečo je dobré mať právnika – predtým sa mi zdalo, že je to mrhanie peniazmi. Barbaru Mischkinovú počas konania totiž napadlo a zapísala poznámku do zápisnice: Predsa musí existovať ešte ďalšia verzia textu, ktorý sa ďalej opravoval. Tá poznámka bola veľmi dôležitá, aby vyšetrovatelia brali ďalšie verzie rukopisov ako dôkazový materiál. Potom mi povedala: Mika, nemôžeme už nič robiť, musíš nájsť ďalšie manuskripty. A bola vtedy už dosť nervózna. Chvíľu trvalo, kým som ich vyhrabal, ale potom bolo všetko jasné: Dokazovali, že ja som Francúzom nič neuprel, že opravy sú písané rukou niekoho iného. Tým pádom celé obvinenie padlo. Situácia sa konečne otočila. Sudcovia, ktorí rozhodujú o problematických vedeckých prípadoch, napísali šesťdesiatstránkový dokument, ktorého záver znel: Nenašli sme najmenšie dôkazy. Nevinný. V ústave mi povedali, si očistený, môžeš pracovať ďalej.

**A profesor Gallo?**
On bol chránenec, to ja som bol vojačik v poli. Samozrejme, že ho kauza tiež poškodila. Keď v roku 2008 udeľovali Nobelovu cenu za objav HIV, dostali ju Francúzi – Luc Montagnier a Françoise Barré-Sinoussiová. Veľká skupina vedcov vrátane kolegov z Karolinska Institutet v Štokholme protestovala, že Američania boli opomenutí. Keby bol Gallo Francúzom hneď priznal istý podiel a kredit, mohlo byť všetko inak. A ja som pre seba aspoň ako určitú satisfakciu chápal, keď mi Lance Liotta, riaditeľ výskumu v Public Health Service napísal: „V rokoch 1981 až 1990 ste patrili medzi sto najcitovanejších autorov.“

**Vášne za tie roky opadli. Jacques Chirac a Ronald Reagan sa v roku 1987 dohodli, že objav je spoločný, peniaze z patentu sa delia, vírus LAV a HTLV-III dostal jednotné meno HIV a Robert Gallo a Luc Montagnier sa zmierili. Aj vy s Gallom znova spolupracujete.**
Áno, v Ústave pre výskum ľudských vírusov v Marylande, ktorý založil. Skúmame momentálne rakovinu pľúc. Klinici nás upozornili, že sa objavujú veľmi mladí pacienti s pľúcnym karcinómom. Pred pár rokmi v južnej Afrike opísali u oviec adenokarcinóm, ktorého pôvodcom je retrovírus. V tej chvíli som spozornel. Kultivujem vzorky, už som získal línie, ale zatiaľ som retrovírus nenašiel. Spoločne s brnenskými kolegami z Masarykovej univerzity v rámci Stredoeurópskeho technologického inštitútu CEITEC hľadáme biomarkery, ktoré by pomohli pri diagnostike a terapii pľúcnych nádorov. Vyzerá to sľubne.

**Vraciate sa aj do Bratislavy, kde ste žili a začínali svoju vedeckú kariéru?**
Áno, v Bratislave, mojej starej láske, som začal pracovať na ďalšom projekte. V ústave v Baltimore sme identifikovali populácie buniek, ktoré sú pravdepodobne zodpovedné za udržiavanie rastu leukémie vyvolanej HTLV. Táto malá subpopulácia buniek možno predstavuje kmeňové bunky, ale zatiaľ nemáme spoľahlivé markery na ich identifikáciu. Črtá sa tu snáď spolupráca s kolegami z Onkologického ústavu. A potom tiež s nemeckými kolegami študujeme zvláštnu chorobu sarkoidózu, vznikajúcu zo zatiaľ neznámej príčiny. Aj tu preverujeme hypotézu, že ju spôsobuje infekčný agens. Diagnóza sa zatiaľ stanovuje vylučovaním iných chorôb, vyvíjame špecifické monoklonálne protilátky proti bunkám sarkoidózy, Langhansovým bunkám, ktoré by mali pomôcť pri diagnostike. Ešte nás v budúcnosti čaká veľa práce.

---

Profil: Mikuláš Popovič

* Narodil sa 12. augusta 1941 v Mukačeve (dnes Ukrajina).
* V rokoch 1959 – 1965 študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
* Po štúdiách nastúpil do Onkologického ústavu Slovenskej akadémie vied.
* Dizertačnú prácu a kandidatúru vykonal pod odborným vedením profesora Jana Svobodu z Ústavu experimentálnej biológie (teraz Ústav molekulárnej genetiky AV ČR).
* Titul Ph.D. získal v roku 1971.
* V rokoch 1973 – 1974 pôsobil ako výskumný pracovník Švédskej spoločnosti pre výskum rakoviny.
* Od roku 1980 pôsobil ako hosťujúci vedecký pracovník Národného ústavu pre výskum rakoviny (NCI) Národného ústavu zdravia v Bethesde v USA.
* V rokoch 1988 – 1989 tu zastával funkciu samostatného vedeckého pracovníka.
* V rokoch 1989 – 1990 bol profesorom a vedúcim Oddelenia virológie a imunológie vo Výskumnom ústave primátov Štátnej univerzity v Novom Mexiku.
* V roku 1991 pracoval v nemeckom Centre pre výskum primátov v Göttingene.
* V rokoch 1993 – 1996 pôsobil na Karolinska Institutet vo Švédsku.
* Od roku 1996 dodnes pracuje ako profesor a vedúci Laboratória vírusovej patogenézy Ústavu ľudskej virológie na Univerzite v Marylande, USA.
* V ČR získal za svoju prácu a zásluhy v biologických vedách medailu J. E. Purkyně (2006) a Cenu Patria Česká hlava (2013).
* Je čestným členom Učenej spoločnosti ČR.

Eva Bobůrková  |  13. 2. 2014  |  Vesmír 93, 66, 2014/2

zdroj:
https://vesmir.cz/cz/casopis/archiv-casopisu/2014/cislo-2/pesak-ktery-objevil-hiv.html

foto: Mikuláš Popovič při předávaní ceny Česká hlava 17. listopadu 2013 
autor: archív Česká hlava

preklad: jLai