ROZHOVOR. Renomovaný dokumentarista nakrúca prvý hraný film vo väznici

Kerekes: Bohužiaľ, už nežijem v Košiciach, ale v ´bratislavskom exile´.

 

Aj keď to neplánoval, vydal sa v otcových stopách. Juraj Kerekes bol režisér, ktorý svoj tvorivý život spojil s košickým televíznym štúdiom. Jeho syn Peter nakrúca dokumenty ako scenárista a režisér, dramaturg, producent. Do dejín Košíc nazrel cez históriu starej plavárne v dokumente 66 sezón. O vojenských kuchároch je ďalší jeho dokument Ako sa varia dejiny. Produkoval dokument pätice režisérov z krajín, ktoré v roku 1968 okupovali Československo. A napríklad ako dramaturg pripravil so študentmi réžie Vysokej školy výtvarných umení seriál Expremiéri, ktorý práve vysiela RTVS.

 

 

– Chýbajú. Raz mesačne mi omylom zavolajú z nejakej agentúry, kde robia telefonický prieskum, zameraný na Košičanov. Na podobné telefonáty zvyčajne odpovedám nevrlo, oberajú ma o čas, ale týmto vždy odpoviem, že bohužiaľ už nežijem v Košiciach, ale v „bratislavskom exile“ .

 

 

– Odkedy mi zomrel otec a stará mama, chodievam do Košíc zriedkavo. Pre mňa je to hlavne mesto spomienok a príbehov, „živé Košice“, bohužiaľ, nepoznám. Ale vždy, keď som v zahraničí, hľadám uličku, kaviareň, miesto, ktoré sa podobá na Košice. Podobnú hru hral so svojou manželkou Lolou aj Sándor Márai.

 

 

– Keď som odchádzal z Košíc študovať, mal som osemnásť rokov a naozaj som si nič neplánoval. Teraz žijem na vidieku, neďaleko Bratislavy, stromy, ktoré sme zasadili, už majú 21 rokov, orechy už majú plody, asi sa už do Košíc nevrátim. Rozhodnutie ostať žiť pri Bratislave bolo pragmatické. Nevedel som si predstaviť, ako by som sa ako filmár uživil v Košiciach. Moje filmy vznikajú alebo sú financované v trojuholníku Viedeň – Bratislava – Praha. Vištuk, kde žijem, je „po ceste“.

 

 

– V detstve som nechcel byť režisérom, videl som, ako sa otec trápi kvôli svojej práci. Som ešte „husákovo dieťa“, takže som vyrastal v časoch normalizácie. Pamätám si, ako raz otec prišiel domov zo schvaľovačky svojho filmu o slovenských baladách, kde mu nadriadení vyčítali, že je to príliš smutné. Otec sa im bezvýsledne snažil vysvetliť, že balady sú žáner so smutným koncom...

 

Po roku ´89, práve keď som pomaly končil gymnázium, sa situácia zmenila a ja som sa rozhodol predsa len študovať réžiu. Ale niekedy sa cítim ako môj otec. Prídem domov, otvorím si pivo a vzdychám nad nekompetentnými ľuďmi, čo mi „kafrú“ do filmu, rovnako ako vzdychal môj tatko.

 

Na rozdiel od neho ale mám obrovskú výhodu. Ak nenájdem podporu na Slovensku, môžem nájsť peniaze na film v Česku, Rakúsku, Taliansku, Francúzsku, Brazílii.

 

 

– Samozrejme, doma sme sa o filme veľa rozprávali. Dokonca môj film „Ako sa varia dejiny“ vznikol pri spoločnom varení. Vždy, keď som bol doma, varili sme spolu obed alebo večeru. Jeden deň sme sa rozprávali o tom, aký je dôležitý catering vo filme, ako môže zlý obed pokaziť hercom náladu, a teda aj dôležitú scénu. Rozmýšľali sme o cykle „dejiny filmu z pohľadu kuchyne“. Potom som vymenil filmových kuchárov za vojenských a za 5 rokov bol hotový film. Otec sa ho, bohužiaľ, už nedožil.

 

Ale myslím si, že ma otec najviac ovplyvnil v prístupe k práci, k atmosfére počas nakrúcania.

 

Jeho kamarát a kameraman Milan Podsedlý, ktorý žije v Kanade, mi pred rokom poslal fotografie z ich spoločných filmovačiek. Vyzerali ako fotky z dovolenky. Otec mi hovoril, že výsledok filmu, paradoxne, režisér nevie vždy ovplyvniť, ale vie ovplyvniť atmosféru počas natáčania. Ja sa snažím, aby bola na mojich filmoch pohoda.

 

 

– Áno. Naša mladšia dcéra nás často prerušuje prosbou – „Mohli by ste sa, prosím, rozprávať o niečom inom ako o filme?“

 

 

– Na začiatku to bola z núdze cnosť. Na hrané filmy neboli peniaze, tak som robil dokumenty, ktorých rozpočty sa neskôr vyšplhali na úroveň hraného filmu.

 

Dokument ma zaujímal práve pre svoju interakciu, tekutosť, básnický jazyk. Ale odpoveď na to, prečo točím dokumentárne filmy, som našiel v Sarajeve.

 

Je tam taká povera – keď máte vyriešiť nejakú dôležitú životnú otázku, idete do centra mesta, do mešity, kde je pochovaných sedem bratov. Na okno položíte mincu, sústredíte sa na svoju otázku a mlčky prechádzate okolo mešity, dokiaľ nepočujete prvú zrozumiteľnú vetu od náhodného okoloidúceho. To je odpoveď Boha na vašu otázku.

 

Napríklad moja kamarátka rozmýšľala, či má opustiť mesto. Ticho kráčala okolo mešity a zrazu uvidela dieťa hrajúce sa na ceste, ku ktorému sa blížilo auto. Matka naň zakričala: „Utekaj“. To bolo jednoznačné znamenie, že má odísť.

 

A pre mňa je to princíp dokumentárneho filmu. Ja nemám tézu, ktorú by som chcel vo filme povedať, mám iba otázky, hľadám na ne vo svojich filmoch odpovede.

 

 

– Náhodne. Nemám dramaturgický plán. Je to zvláštne, ale na začiatku je atmosféra, svetlo, obraz.

 

Až potom príde koncept filmu. Keď som robil 66 sezón, vedel som, že chcem natočiť film, kde by sa premietali rodinné diapozitívy na stenu. Bazén, dejiny, rodinné príbehy sa postupne nabaľovali na tento obraz.

 

 

– „Na počiatku bolo slovo.“ Pre mňa je písanie dôležité ako spôsob myslenia. Osobne nepoznám režiséra, ktorý by si sadol na gauč a povedal si: „Teraz idem hodinu sústredene rozmýšľať o svojom filme“. Ak si to napíšete, viete si to lepšie v hlave naformulovať, pripraviť. Mojich študentov nútim písať a písať.

 

 

– Vždy robím autorské filmy, mám spoluscenáristov, ale neviem si predstaviť, že by som robil „cudzí“ scenár.

 

 

– Producentstvo vnímam ako kreatívnu činnosť. Myslím si, že filmom „Okupácia 1968“ som sa práve tým, ako som zvolil tému, režisérov a spracovanie, vyjadril k aktuálnym otázkam, podobne aj v cykle „Budujeme Slovensko“.

 

 

– Bola to skvelá, ťažká, dobrodružná práca. Robil som so siedmimi vyhranenými autorskými osobnosťami, s každým bolo treba komunikovať ináč. Veľkým plusom pre mňa je to, že ani jeden diel neskĺzol do prvoplánového obdivu alebo hanenia svojich protagonistov. Každý režisér sa snažil o svoj vlastný, subjektívny pohľad.

 

 

– Práve som ho dokončil a na Slovensku by mal byť začiatkom budúceho roka. Na pôdoryse jeho životopisu je film esejou o súčasnej globálnej ekonomike. Natáčalo sa v Česku, Francúzsku, Brazílii, Afrike a v Indii.

 

 

– Pripravujem film v ženskej väznici s pracovným názvom „Cenzorka“. Je to slovensko-česko-ukrajinská koprodukcia a bude to môj prvý hraný film. Keďže som poverčivý, viac prezradím, až keď bude film hotový.

 

Ešte môžem povedať, že scenár píšeme spolu s Ivanom Ostrochovským. Je to prirodzená koprodukcia troch krajín. Väčšina tvorivého štábu je zo Slovenska, časť z Česka a Ukrajiny. Český fond a ČT patria k dlhodobým podporovateľom mojich filmov. Myslím si, že aj keď tento film nemá priamu česko- slovenskú väzbu, jeho výpoveď je zaujímavá pre obe krajiny. A vzhľadom na to, že natáčame na Ukrajine, ukrajinský koproducent je logickou voľbou.

 

Je to môj prvý hraný film, ale pracujeme na ňom “dokumentaristickou” metódou, používam veľa autentických príbehov a postáv. Film sa natáča v skutočnom väzení.

 

 

– Najväčšiu „váhu“ má pre mňa asi cena diváka za film „Zamatoví teroristi“ z Berlinale.

 

Ale mám dve ceny, ktoré pre mňa majú zvláštnu hodnotu. Cena za film „66 sezón“ z festivalu v Tel Avive. Na jeho premietanie prišli Košičania, ktorí žijú v Izraeli, videli svoje mesto, kamarátov, film sa zmenil na „zrcadlo, které se zpožďuje“ , ako nazval svoju novelu český spisovateľ Jan Weiss.

 

A cena z festivalu v Chicagu, ktorú som dostal za film „Ako sa varia dejiny“. Pôvodne bola dotovaná sumou 20 000 USD. Ale keďže v roku 2009 vrcholila finančná kríza, z festivalu mi napísali, že posielajú iba sošku. Je to sklenený trojhran, mám ho vyložený v kuchyni na okne. Každé ráno, keď cezeň svieti slnko, rozkladá slnečné lúče do farebného spektra a kuchyňu mám zaliatu dúhou. 20 000 dolárov by som asi rýchlo minul, takto mám každý deň pripomienku na relatívnosť šťastia. Ako hovorí hlavná postava filmu Istvána Szabóa „Sunshine“ – „Najdôležitejšie v živote je pekné svetlo“.

 

 

Zdroj: