Rozhovor s Mons. Jánom Eugenom Kočišom, Na prahu našej slobody

Jedným z tých, ktorí sa aktívne zapojili do obnovy Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1968, bol aj terajší emeritný pomocný biskup Pražského apoštolského exarchátu Mons. Ján Eugen Kočiš.

Vladyka, v roku 1968 bola Gréckokatolícka cirkev v Československu štátom právne povolená. Ako si na to spomínate?

Vladyka Vasiľ Hopko, ešte keď bol v internačnom tábore v Hlohovci a videl vážnosť situácie, a že sa na slobodu nedostane, odovzdal otcovi Mariánovi Potašovi poverenie pre otca Ivana Ljavinca, aby bol generálnym vikárom na území Československa. Do Hlohovca prišla otca Mariána navštíviť študentka medicíny Oľga Mydlíková, neskôr známa ako sestra baziliánka Nikolaja, ktorá toto poverenie odniesla otcovi Ljavincovi do Prahy. Biskup Hopko mal totiž poverenie viesť eparchiu od prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý mu povedal: „Vasiľku, ty všetko preber.“ On bol generálnym vikárom vladyku Gojdiča.
Keď odchádzal český kňaz Vrána z väzenskej nemocnice na Pankráci, kde bol spolu s biskupom Gojdičom, ten ho poslal za otcom Mikulášom Rojkovičom s odkazom pre troch našich kňazov – Rojkoviča, Podhájeckého a Ljavinca, aby urobili všetko pre obnovenie našej eparchie, keď sa situácia zmení. Podhájecký potom cestoval do Prahy oznámiť to Ljavincovi.
Rojkovič neskôr, v októbri 1968, vybavil exhumáciu biskupa Gojdiča v Leopoldove z väzenského cintorína. Bol pri nej aj otec Marián Potaš a niekoľkí ďalší kňazi, medzi nimi aj ja. Otec Rojkovič bol zamestnaný kdesi na benzínovej pumpe, mal kontakty na políciu, a tak vybavil prevoz telesných ostatkov biskupa Gojdiča do Prešova.


Otec biskup Hopko bol od roku 1964 v Oseku, kde ho zastihol aj rok 1968.

Áno. Celý čas cítil veľkú zodpovednosť za obnovu našej cirkvi. Už v marci 1968 podal žiadosť o prehodnotenie našej likvidácie, lebo to bolo nespravodlivé. Poslal aj otvorený list národnému zhromaždeniu s dátumom 19. marca 1968, ktorý bol uverejnený aj v 15. čísle Katolíckych novín, ktoré vyšlo k Veľkej noci, čo bolo veľmi symbolické. V jadre listu predkladá neprávosť, s akou bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákona. Žiada jej rehabilitáciu a to, aby jej boli nanovo priznané jej zákonité práva, ako majú ostatné cirkvi.
Spomínam si v kontexte obnovy našej cirkvi aj na to, že vedúcou sekretariátu pro věci církevní při ministerstvu kultury v Prahe bola v tom čase, za Alexandra Dubčeka, Dr. Erika Kadlecová. Tá si zavolala biskupov – pravoslávnych z Prešova a Michaloviec a tiež nášho biskupa Vasiľa Hopka, s ktorým tam šiel otec Štefan Lazor CSsR. Pravoslávni tam vtedy začali útočiť na gréckokatolíkov, že čo si dovoľujú a aké akcie robia na východnom Slovensku… Ale ona ich zahriakla, lebo vnímala nespravodlivosť: „Co to říkáte?! To my, komunisté, dĕláme!“

Ako ste sa stali osobným tajomníkom vladyku Hopka?

Počas likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu som bol ešte bohoslovcom a vysvätený som bol neverejne až po zákaze našej cirkvi 1. januára 1951 v Rožňave tamojším biskupom Róbertom Pobožným, a to na základe podnetu a súhlasu môjho biskupa Pavla Petra Gojdiča. V roku 1968 som už síce bol sedemnásť rokov kňazom, ale v očiach ostatných našich kňazov som bol mladý kňaz, ba ani som im nebol známy, lebo som dovtedy pôsobil tajne. Bol som ešte v Čechách, kde som po väzení pracoval v rokoch 1960 až 1968 v Plynostave Pardubice.
1. mája 1968 som prišiel bývať do Bardejova, lebo už dávnejšie uplynul zákaz môjho pobytu na východe republiky, v Košickom a Prešovskom kraji. To ešte neboli voľné soboty a boli tri dni voľna, nejako tak to vtedy vyšlo. Presne si nepamätám. Doma ma čakal telegram. Bolo v ňom uvedené: „Príďte na Gottwaldovu 11 do Košíc. Gabriel Vasiľ.“ Nevedel som, kto to poslal, ani ku komu mám ísť. Prišiel som teda do Košíc do domu, kde na prízemí býval otec Juraj Bujňák. Vošiel som do dvora a pani, ktorá bola vonku, mi povedala: „Otče, prišli ste nevhod, máme tu vzácnu návštevu…“ Ale dvere boli otvorené a zvnútra zaznel silný hlas: „Á, to otec Kočiš, nech pridze, my še zname.“ To povedal arcibiskup Gabriel Bukatko, gréckokatolícky križevacký biskup, ktorý od roku 1964 pôsobil aj ako rímskokatolícky arcibiskup metropolita v Belehrade. Vladyka Hopko prišiel do Košíc z Oseku a vladyka Bukatko z Belehradu, a to aj preto, aby zobral vladyku Hopka z Československa do zahraničia, kde by sa zotavil po väznení a internácii. Ale zaiste aj preto, aby zistil situáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu.
Bujňákovci však mali doklad o zdravotnom stave biskupa Hopka, že je zdravý. Vystavila ho ich dcéra lekárka, ktorá bola na lekárskej fakulte v Košiciach. No a vladyka Bukatko povedal: „Ta kedz je zdravý, ta potrebuje pomocníka.“ Obrátil sa na mňa, či by som to neprijal.
Vtedy som mal ísť z Košíc do Prahy lietadlom s otcom biskupom. No nakoniec som s ním vtedy necestoval, ale odvtedy som už bol až do júla 1968 v Oseku tri mesiace jeho tajomníkom. Teda aj 13. jún 1968, keď bola povolená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, ma zastihol v tejto službe.

Čo bolo vašou úlohou ako osobného tajomníka vladyku?
Bolo stále viac pošty a otec biskup Hopko nedokázal sám toto všetko zvládať, tak som mu vybavoval poštu. Spolu sme sa denne modlili, chodili na prechádzky v záhrade kláštora v Oseku. Tiež som cestoval do Košíc na stretnutia s akčným výborom.
13. a 14. mája 1968 sa na Velehrade uskutočnila veľká púť, resp. ustanovujúce zhromaždenie novovznikajúceho Diela koncilovej obnovy. Sprevádzal som tam otca biskupa Hopka, ktorý tam vtedy aj kázal. Zišli sa tam po dlhých rokoch neslobody takmer všetci biskupi z Československa, veľa kňazov a niekoľko tisíc veriacich.
To, že som v tých mesiacoch mohol byť v blízkosti otca biskupa, ktorý bol verný aj v utrpení, bolo pre mňa vzácnou skúsenosťou a milosťou. Svojou vernosťou, postojom a konaním vladyka zohral veľmi dôležitú úlohu pri obnove našej cirkvi nielen vtedy, ale aj v nasledujúcich rokoch.

Angažovali ste sa aj osobne za obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi?
S otcom Ivanom Ljavincom sme boli viackrát rokovať na predsedníctve vlády v Prahe. Chceli, aby sme pred vládnou vyhláškou zriadili najprv spoločnú komisiu s pravoslávnymi. A aby sa prebrali farnosti, kde sú iba gréckokatolíci. Z Prahy sme cestovali s Ivanom Ljavincom preto do Košíc. Akčný výbor však tento návrh neprijal.
Otec Ljavinec vyzval farnosti na východnom Slovensku, aby napísali do Prahy. Na Pražské arcibiskupstvo prišlo štyridsaťtisíc podpisov za rehabilitáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Pomáhal ich tam vtedy počítať a usporadúvať jeden kňaz a vtedajší náš bohoslovec Ján Gajdoš. Biskup František Tomášek, ktorý bol v tom čase apoštolským administrátorom Pražského arcibiskupstva, potom popri iných záležitostiach týkajúcich sa celej Katolíckej cirkvi v Československu obhajoval na vláde aj záujmy gréckokatolíkov vyjadrené aj v tejto petičnej akcii.
S Ljavincom sme boli v tých pohnutých dňoch 24. marca na hrobe vladyku Pavla Petra Gojdiča. Pomodlili sme sa za jeho dušu aj sme ho prosili o pomoc pre našu cirkev.


Čo nasledovalo po skončení vašej služby v Oseku?

S účinnosťou od 1. augusta 1968 som dostal dekrét do farnosti Klenov. V nedeľu 4. augusta som tam nastúpil na faru. Sedel som v prichádzajúcom vlaku, z ktorého som videl dvoch mužov na peróne. Pomyslel som si, že sú to eštebáci. Ale keď som išiel od vlaku, prišiel ku mne šofér autobusu, ktorým som mnoho rokov chodil touto cestou do Kojšova. Ľudia nevedeli moje meno, hoci som im počas zákazu našej cirkvi chodil ako kňaz slúžiť potajomky počas voľných dní v Plynostave. A tak sa ma ten šofér z Kojšova opýtal: „Otče, to vy ste Kočiš?“ „Áno.“ „Vážne vy?“ „Ja.“ „Tu vás čakajú dvaja kurátori z Klenova.“ A ja som si myslel, že eštebáci. Po rokoch skrývania, väznenia a tajnej pastorácie som bol totiž dosť opatrný. Vedeli, že k nim príde nový kňaz s priezviskom Kočiš, ale nevedeli odkiaľ. Celý večer vraj telefonovali do Košíc na adresy s menom Kočiš, ale nenašli ma.
V Klenove počas zákazu našej cirkvi jedni chodili k rímskokatolíkom do Sedlíc a druhí k pravoslávnemu kňazovi. Hneď ako sa situácia v krajine uvoľnila, obnovili a vymaľovali chrám. Počas prác boli sväté liturgie vonku pod stromom pri cerkvi. Na nedeľu 1. septembra sme dohodli slávnosť s posviackou, na ktorú mal prísť otec biskup Vasiľ Hopko, čo mi ešte počas pobytu v Oseku aj prisľúbil. Potom ho však niektorí presvedčili, aby nešiel. Keď som mu ale povedal, že Klenov je farská obec a že posviacka chrámu prináleží biskupovi, súhlasil. A skutočne, v nedeľu 1. septembra prišiel vladyka Hopko do Klenova, kde posvätil obnovený chrám. Na slávnosti spieval prešovský gréckokatolícky zbor. V Klenove som bol jedenásť mesiacov.

Z Klenova ste boli povolaný na gréckokatolícky ordinariát v Prešove?

Áno, ale ani po piatich mesiacoch som dekrét na riaditeľa úradu nedostal, keďže to bolo zo strany štátu nepriechodné. Nakoniec som dostal dekrét za ceremoniára, ktorým som bol potom dvadsaťjeden rokov a tri mesiace.

Ľubomír Petrík

Zdroj:
http://casopisslovo.sk/2018/07/05/na-prahu-nasej-slobody/