Rozhovor s pravoslávnym kňazom Petrom Sorokom: "OSADNÉ - obec, ktorú som si zamiloval..."

Dokument „Osadné“ - je o výprave troch statočných do Bruselu. Režisér filmu Marko Škop našiel v účinkujúcich sympatických a vzácne úprimných hrdinov.

Pravoslávny kňaz Peter Soroka, rodák zo Svidníka prišiel do dedinky Osadné (okres Snina) ako na svoju prvú farnosť pred 7 rokmi. Po jeho príchode sa začala opravovať farská budova, a nechal uskutočniť mnoho ďalších opráv. Predovšetkým sa zaslúžil o opravu a propagáciu krypty pod chrámom, kde sa nachádzajú pozostatky stoviek vojakov z prvej svetovej vojny. Posledné tri roky sa o. Peter Soroka zúčastnil vzniku dokumentu režiséra Marka Škopa „Osadné“, ktorý je celý o ceste za úsilím zviditeľniť a v istom smere zachrániť túto obec. Dokument s veľkým úspechom získal ocenenie najlepší dokument na tohtoročnom 44. medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Otec Soroka tvrdí, že sa mu pri vzniku dokumentu do istej miery splnil sen, pretože už ako malý chlapec chcel byť hercom. Prinášame Vám rozhovor s týmto bezpochyby zaujímavým človekom.

Skúste v krátkosti popísať Vaše pôsobenie a Váš vzťah k obci „na konci sveta“ Osadné.
Som hrdý obyvateľ Svidníka a patriot našej Makovice. Menovací dekrét, ktorý som do Osadného dostal od 1. apríla 2002 ma veľmi nepotešil, lebo som si vždy svoje pôsobisko predstavoval vo svojom kraji. Navyše ma nikdy nelákal sninský región. Začiatky dvoch mladých ľudí z mestských bytoviek (manželka pochádza z Prešova) boli v obci na „konci sveta“ veľmi ťažké. S Božou pomocou sme si časom zvykli. Osadné som predtým nepoznal. Keď som tu však prišiel, našiel som tu veľké možnosti sebarealizácie. V obci ako je táto sa toho veľa nedeje a ja potrebujem niečo robiť, inak by som sa tu asi zbláznil. Preto som sa začal zaoberať jej zviditeľňovaním. Začal som skúmať históriu a propagovať jej zaujímavosti. Najväčšou z nich je krypta 1600 vojakov pod našim chrámom z I. svetovej vojny, ktorá je jedinou svojho druhu na Slovensku. Bola v hroznom stave a tak som začal zháňať peniaze na jej opravu. Nikto nám však nepomohol s výnimkou Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR, ktoré nám celú jej rekonštrukciu financovalo (išlo o 1,3 mil. Sk). Chodili tu turisti zo zahraničia a naši obyvatelia o nej nevedeli. V súvislosti s kryptou som bol v televízii, o krypte bolo zverejnených niekoľko reportáži a článkov. Vytvorili sme internetovú stránku, vydali sme pohľadnice, bulletin a dve publikácie Vyvrcholilo to natáčaním dokumentárneho filmu, keď sa jeho režisér Marko Škop o nás dozvedel od našej spoločne dobrej známej Jarky Sabolovej, herečky a redaktorky Rusínskeho magazínu. Cez tieto úspechy a jeho krásnu prírodu som si Osadné zamiloval a naďalej vidím zmysel môjho pôsobenia v tejto obci.

Čo je podľa Vás potrebné realizovať v dedine Osadné s dlhodobého, či krátkodobého hľadiska?
Osadné ako „miniobec“ so 120 obyvateľmi je logicky považovaná za neatraktívnu. Nie je to však pravda. Sú tu ohromné zaujímavosti: Prírodná rezervácia Udava – jedľovobukový prales s dvestoročnými jedľami mimoriadnej hodnoty, Bieszczadzka úzkokoľajka na poľskej strane z Lupkowa do Cisny, Medzinárodný lesnícky náučný chodník Uda-va – Solinka, Medzinárodný turistický chodník do Poľska, CHKO Východné Karpaty, NP Poloniny, pravoslávny chrám z roku 1930, krypta vojakov z I. svetovej vojny pod pravoslávnym chrámom – unikát na Slovensku, gréckokatolícky chrám z roku 1782, pomník padlým vojakom z II. svetovej vojny. V horách žijú výnimočné druhy zvierat a v okolí rastú vzácne rastliny. Tieto „atrakcie“ môžu obec oživiť a pritiahnuť do nej turistov. Mojim snom a cieľom je do ďalekého budúc-na existencia pravoslávneho monastiera, ktorý by do tohto prostredia pasoval. To však nie je také jednoduché a nezáleží to odo mňa, preto by som sa to snažil dosiahnuť cez vytvorenie duchovného centra, kde by návštevníci Osadného našli ubytovacie a stravovacie možnosti spojené s duchovným vyžitím v našom chráme. Toto je aj v scenári filmu.

S akými očakávaniami ste podstúpili poznávaciu cestu do Bruselu a čo Vám priniesla táto skúsenosť?
V prvom rade sme tam išli točiť film a to bolo trochu fyzicky namáhavé aj keď sa to nezdá. Nesľubovali sme si, že sa niečo zásadne zmení, ale mali sme nádej, že sa politici budú chcieť ukázať vo filme ako ústretoví, takže by sme z toho mohli niečo vyťažiť pre svoje projekty. Ja som tam išiel s projektom stavby spomínaného duchovného centra a starosta s opravou miestnych komunikácii a výstavby domu smútku. Veľmi sa nám tam páčilo, videli sme europarlament a stretli sme sa s europoslancami Milanom Gaľom, kozmonautom Vladimírom Remekom, či hokejistom Petrom Šťastným. Boli sme aj v sídle európskej komisie, kde sa obyčajní „smrteľníci“ nedostanú a vo svojej pracovni nás prijal aj komisár Ján Fígeľ. Všetci sú to milí ľudia, ale zistili sme, že ich zo svojich postov nám s našimi projektmi nemôžu pomôcť a dať nám môžu iba morálnu podporu.

Aký mate názor na štruktúry Európskej únie. Dá sa povedať, že sú ďaleko od našej reality?
Nepovedal by som, že sú ďaleko od našej reality, lebo ich rozhodnutia majú na nás priamy dosah. Zákony, ktoré prijímajú sa nás bytostne týkajú. Pred cestou do Bruselu som nebol veľký fanúšik Európskej únie a aj keď bolo prijatie našimi hostiteľmi veľmi príjemné a srdečné, v mojom postoji som sa len utvrdil.

Ako ste vnímali priebeh natáčania dokumentu „Osadné“ a seba v úlohe účinkujúceho?
Už samotná návšteva Marka Škopa a Jarky Sabolovej s návrhom natáčania filmu svedčila o význame práce na propagácii, o ktorú som sa vždy snažil. Na druhej strane som mal trochu obavy, či to nebude propaganda Európskej únii, čoho by som sa nerád zúčastnil. Režisér Marko Škop je však výborný profesionál, všetko nám vysvetlil a aj počas celého natáčania, ktoré trvalo 3 roky som mu mohol dôverovať. Všetko som si užíval a na každý ich príchod som sa tešil. Aj keď sme predtým mali skúsenosť s televíznymi kamerami, bolo to niečo nové, keďže sa točilo na filmový materiál s oddeleným snímaním obrazu a zvuku, ktorých synchronizáciu zabezpečilo pre nás veľmi smiešne klapanie. Keďže som ako malý chlapec chcel byť hercom, do istej miery sa mi splnil sen, lebo aj keď to bol dokument, väčšinu záberov sme išli podľa scenára a kvôli detailom sme nenaučený text museli opakovať aj trikrát. Zaujímavé bolo aj natáčanie v Bruseli, kde sme sa ochodili pri záberoch obhliadky parlamentu. Filmári boli účastní aj našich osobných radostí, napríklad môjho prvého stretnutia s novonarodeným synom, ktorý prišiel na svet vo svidníckej nemocnici hneď na druhý deň po návrate z Bruselu. Boli aj pri jeho krste. Najviac sa mi však páčilo lietanie. Najprv lietadlom do Bruselu, čo bolo pre mňa po prvýkrát v živote a potom v Osadnom v teplovzdušnom balóne, keď sa natáčali zábery zhora a povozili aj mňa. Všetko bolo skvelé, chlapci boli výborní a je mi ľúto, že to už skončilo.

Priniesol tento dokument žiaduci efekt v zmysle, že je Osadné teraz vyhľadávané turistami a zvedavcami?
Odkedy je krypta zrekonštruovaná, turistov tu v lete chvála Bohu máme dosť a vďaka filmu sa tento počet určite zväčší. Odkedy sme však vyhrali cenu v Karlových Varoch sa zmenilo to, že doteraz som musel do Osadného „ťahať“ novinárov ja a teraz sa ozývajú sami. To určite do budúcna zvýši návštevnosť obce tými, ktorí pôjdu okolo a pri pohľade na smerovú tabuľu si povedia: „aha tu je to Osadné, kde sa točil film, poďme sa tam pozrieť.“ To by bolo pre nás odmenou, ale je zas na nás, aby sme sa o nich vedeli postarať a ponúknuť im to, o čo sme vo filme lobovali. Možno sa aj tí páni „hore“ pozastavia, keď uvidia projekt na rozvoj turizmu z Osadného a nevložia ho do „spodnej zásuvky.“ Uvidíme...

Tento dokument vyhral na festivale v Karlových Varoch cenu za najlepší dokument. Ako vnímate tento úspech?
Subjektívne to vnímam ako veľké zadosťučinenie mojej snahy o zviditeľnenie obce. Je to ako veľký sen malého kňaza. Prežívali sme veľkú radosť keď nám v sobotu 11. júla oznámil režisér Marko Škop, že cestujú späť do Karlových Varov na slávnostný galavečer, kde asi za film dostaneme nejakú cenu. Neopísateľné pocity šťastia a dojatia nás popadli, keď sme počuli, že náš film vyhral prvú cenu. Porota ocenila výnimočné vykreslenie malej komunity na kraji Európy, ktorá sa pokúsila revitalizovať svoju obec pomocou veľkého európskeho sna, - ako povedal Marek Eben, moderátor priameho prenosu. Vôbec sme to nečakali a bolo pre nás cťou už to, že sa film o nás vôbec dostal na jeden z najprestížnejších a najstarších filmových festivalov na svete.
Naša malá vymierajúca obec si užila 2 minúty slávy keď pred očami 1200 prítomnými prominentmi v sále, medzi ktorými boli Antonio Banderas, Václav Havel, John Malkovicz a ďalší slávni herci, producenti, režiséri, politici, diplomati a možno stotisíce televíznych divákov, Marko Škop z pódia pozdravil Rusínov do obce Osadné na východnom Slovensku. To je snáď Boží zázrak, že 5 členná medzinárodná porota, kde boli ľudia, ktorí o Rusínoch v živote nepočuli, vybrali spomedzi 16 svetových dokumentov práve ten náš. Svedčí to o kvalite vykonaného diela a jeho tvorcoch, ktorí sú výborní profesionáli a skvelí ľudia. Všetci naši neprajníci sa môžu vďaka tomuto úspechu presvedčiť, že ide o naozaj seriózne a kvalitné dielo.

Prečo sa podľa Vás život Rusínov na východe Slovenska, teší záujmu filmárov, novinárov a pribúdajúcich návštevníkov tohto kraja?
My Rusíni sme skromný národ, ktorý dodnes prežil napriek tomu, že možno nikdy nemal vlastný štát. Aj keď vďaka vlastnej chybe vymierame, keďže si už nevážime svoj jazyk, vieru ani národnosť a naše deti tomu neučíme, ešte vždy existujú ľudia, ktorí to udržujú a propagujú. To je podľa mňa pre svet zaujímavé a nevídané. Napriek tomu by sme to mali zmeniť a hlásiť sa k svojmu národu a viere. Marko Škop pochádza z Prešova, takže má k nám veľmi blízko. Navyše jeho babka bola polovičná Rusínka a on si na rozdiel od niektorých našich Rusínov váži svojich predkov. Daj Bože, aby sme si všetci, mladí i starí uvedomovali svoju príslušnosť k rusínskemu národu.
Chcel by som pozvať čitateľov Dukly – obyvateľov Svidníka a jeho okolia, aby v jeseni prišli do kina na film Osadné, ktorý je aj o ich krajanovi.

-i.v.-