Rozhovor. Speváčka Marka Mačošková: Playback nikdy, to by nebolo od srdca

Prvá dáma rusínskej piesne MARKA MAČOŠKOVÁ oslávila v tomto roku jubileum, 75 rokov. Z jej vystúpenia i po rokoch sršia radosť a pokora, jej piesne sa stali nesmrteľnými. V PUĽS-e prežila vyše 40 rokov, prešla s ním celý svet. Hovorí, že hlas je dar od Boha a nikdy ho špeciálne nemusela cvičiť. Na konkurze ju najprv nechceli vziať, ale našiel sa človek, ktorý v nej videl potenciál a veril jej. Napriek jej stálemu úsmevu nemala život vždy ľahký. Po rokoch spomína i na to, ako ťažko bolo spojiť materstvo a kariéru.

 

Pani Marka, prednedávnom sa konal úspešný koncert pri príležitosti vášho jubilea. Zišla sa skutočne široká folklórna rodina, gratulantov, koľko ste mali vy, nemá len tak hocikto.

 

Neplánovala som mať teraz koncert, lebo som uvažovala, že bude až na druhý rok. To bude 60 rokov, čo som nastúpila do Poddukelského ukrajinského ľudového súboru (dnešný Poddukelský umelecký ľudový súbor – PUĽS – pozn. red.). Ale prišla za mnou s hotovou vecou Ivetka Svitková a hovorí mi: Chceli sme ti urobiť prekvapenie, ale len s tvojím súhlasom. Nebola som si istá, či stíhame, bolo málo času, ale ona to v úplnej pohode a pokoji zvládla. Jej vďačím za tú prípravu. Za to, že pre niekoho ešte niečo znamenám. Viem však, že tých ľudí je oveľa viac.

 

Počas koncertu ste si nielen zaspievali, ale i poplakali.

 

Veľmi si cením každého človeka a s veľkou pokorou vystupujem na každom vystúpení, predstupujem pred toho diváka. Jedno, či je to v meste alebo na dedine.

 

Je rozdiel medzi koncertmi na dedine a v meste?

 

Je. V meste mám veľkú trému. Na dedinách si poviem, že sú to ľudia ako ja, že to pochopia. Ale v meste by ma mohli kritizovať. Ale aj kritika je dobrá, lebo keď človek má nejaké nedostatky, treba si v pokore povedať, toto si zlepši, toto nie je dobré. Ja som ani nemala rada, keď ma chválili. Mala som radšej, keď mi povedali, čo zlepšiť, lebo tak sa človek učí.

 

Krásny hlas je talent, ktorý nemá každý. Pre vás je to aj pracovný nástroj. Natrápili ste sa s ním veľa, kým ste sa „vyspievali“?

 

Som šťastný človek, až veľmi. Nemusela som sa s hlasom trápiť, študovať. Samozrejme, človek sa zdokonalí v dýchaní, ale naši chodili na hlasovú výchovu a ja som ako jediná nechodila. Ešte nebohý pán Andrašovan mi povedal – Marienka, nedajte si robiť nič s hlasom, lebo to, čo máte, taký dar od Boha, to vám zničia a z vás by nikdy nebola operná speváčka. A to je pravda. Na konkurz som prišla ako drobná, chudučká, hlas nemal neviem aký rozsah a komisia konkurzná bola proti tomu, aby ma prijali. Ale Juraj Kosťuk, môj prvý učiteľ i dirigent i umelecký vedúci, ma prijal, mal hlavné slovo a tak nejako mi veril.

 

Veril, prijal vás a vy ste v  PUĽS-e ste prežili neuveriteľných 42 rokov. Láska na celý život, však?

 

PUĽS mal vyše 120 ľudí, keď sa založil, mal vyše 22-členný zbor. To bola masa. V programe sa napríklad len hodinu spievalo. Boli sme žiadaní. A bolo to také slobodné. Lebo keď máte nejakého koníčka a je aj vašou robotou, tak to človeka baví. Veľa som cestovala, ja, dievča z Potôčkov od Stropkova. Ako dieťa som bola najďalej na jarmoku v Stropkove, Prešov už bolo veľké mesto. A keď som bola v Bratislave, tak som len pozerala, čo to vybudovali za budovy. Všetko bolo pre mňa nové. 

 

Ako sa dievča z dediny dostalo do veľkého speváckeho sveta? Vždy ste po tom túžili?

 

Nešla som na konkurz s tým, že by som bola sóliskou, ale rada som spievala. A raz sme boli na jednom predstavení v Medzilaboriach a bola som uchvátená z tých krojov a z toho, ako to spievajú. Ale bol to len môj sen, raz sa tam dostať. Keď som skončila školu, tak som šla domov a čakala som, kedy ma sestry pozvú na Čechy robiť. Učila som sa všetky roboty, ktoré sa na gazdovstve robili, tiež som i napríklad orala, lebo staršie sestry boli preč. A potom som šla do Stropkova na osvetu a tam mi pomohli napísať žiadosť, lebo  som sa nevedela pohnúť.

 

Celý život ste prežili ako speváčka, s čím sa spája množstvo koncertov a vystúpení. Čo vaša rodina? Máte dvoch synov, dalo sa to zladiť? Materstvo a práca?

 

Vydávala som sa mladá, za jedného študenta. A vtedy bola  materská mesiac pred pôrodom a tri mesiace po pôrode. Ja som robila, on študoval, čo s malým Jurkom? Musela som nastúpiť do práce, tak som malého Jurka ako trojmesačného v perinke viezla do Žiaru nad Hronom. Mala som tam sestru na materskej, tam som ho odviezla a tri mesiace nevidela. Srdce ma veľmi bolelo, stále som nakúkala do cudzích kočíkov. Ani peňazí na cestu nebolo... Keď som prišla po troch mesiacoch, som ho brala, tak sa mi zdal taký veľký, už to sedelo, tak som sa od radosti rozplakala a potom som ho odviezla k nebohej svokre do Jenkoviec, tam už to bolo iné. Spomínam si, že keď mal tri roky, tak vedel, že príde Marka a keď som vystúpila, tak kričal Marka idze, Marka idze! Volal ma tak, ako moja svokra. A potom to bola ešte týždenná škôlka. Bolo to veľmi ťažké, ale dalo sa to zvládnuť. Zájazdy sme mali aj na tri týždne, vracala som sa v noci, nebolo to ľahké.

 

Nemali ste to ľahké a pritom na pódiu vždy pôsobíte tak spokojne. 

 

Keď nás ľudia vidia, že krásnu robotu, rozdávame radosť, ale i my máme veľké boľačky, poplačeme si a oni nás vidia usmiatych, samozrejme, ale tiež prežívame ako druhé mamy, ako druhí ľudia. Naša práca je veľmi krásna, ale mnohokrát aj na úkor rodiny, treba obetovať.  Mávali sme nie jedno či päť vystúpení, ale i 25 aj 28 za mesiac.

 

Čo vaše zážitky z vystúpení?

 

Raz si spomínam, ako nám svetlo vyplo, tak sme spievali pri sviečkach, svetla nebolo. Veľakrát bola zima. Mali sme taký zákon, aby aspoň 15 stupňov bolo, ale pamätám sa, že i snežilo a my sme vystupovali dnu či von, oni v kožuchoch. Ale bolo nám ľúto, že ľudia prišli, nechceli sme ich odbiť, ale udržať si diváka. Tiež sa napríklad stalo, že sa autobus pokazil, zastavil pri čerešni a my sme ju za ten čas celú objedli. Bolo to také dobrodružstvo, vďaka súboru som prešla celý svet, 6-krát som bola v Amerike.

 

Nikdy ste neboli aspoň trošku pyšná na to, čo ste dosiahli?

 

Na čo mám ja byť namyslená? Mám dar od Boha a ten dar, to mi nikto nedal, ani mi ho nemôže vziať okrem toho, kto mi ho dal. To je celé.

 

Mávate plný kalendár?

 

Ani nie, niekedy aj dva mesiace voľno, ale vždy je nejaká oslava, Deň matiek, podujatia, chodíme robiť pre domov dôchodcov, pre telesne postihnutých. Človek si váži, že ešte chodí na vlastných nohách, a im môžeme aspoň tú spievanku dať.

 

O vás je známe, že chodievate aj na maličké koncertíky do najmenších rusínskych obcí.

 

Nevyberám si, je mi jedno, či veľké publikum, dedina. Veď ja som od nich, ako by som mohla obísť svoj národ? Veď to by bol priam smrteľný hriech. Čo im poviem – ja už som sólistka, ja už k vám nie? Srdce by mi prasklo.

 

Spievali ste niekedy aj na playback?

 

Nikdy. To by som nevedela precítiť tú pieseň, nebolo by to od srdca. Spievala som už i za 15 eur, ale keď vidím, ako sú na tom tie obecné rozpočty, predstavím si, ako by to bolo, keby som bola na ich mieste a som vďačná i za málo, hoci neraz sme my, speváci, nedocenení.

 

Akú mala speváčka Marka Mačošková svoju prvú výplatu?

Osemsto československých korún. A myslela som si, že sa zbláznim od radosti, lebo keď sme predávali vajcia, tak sme sa 6 detí skladali po 20 halierov za zemiakový cukor. Môj otec si myslel, že hneď po príchode dostanem výplatu, takže som spočiatku nemala čo jesť, ale postarali sa o mňa. Bolo to však pre mňa neuveriteľné, taká suma a boli to moje peniaze. Ale mala som ešte doma mladších súrodencov, tak som im pomáhala finančne.

 

Spomínate na svojho otca, ktorý s vami šiel na konkurz. Podporoval vás od začiatku?

 

Môj otec nebol na premiére, ale raz sme boli v Stropkove a on mal vtedy stoličku v strede. A ja som vtedy spievala pieseň Kazala mi mama, žebym sja vydala. A veľmi mi vtedy ľudia tlieskali. V tej chvíli som videla, ako môjmu otcovi tečú slzy od radosti, bola som veľmi šťastná. A vtedy mi on vravel, že kam prišli, tak sa ho pýtali na mňa a stále mal dvere otvorené. Nemal ľahký život, ale veľmi dobre nás vychoval. I drevo sme vedeli pripraviť, poorať, rezať. Boli sme päť dievčat a jeden chlapec.

 

Čiže ako správne dievča z dediny viete, čo je to robota?

 

Všetko nás otec naučil. Myslím si, že ešte aj teraz by som koňa zapriahla. Ale ňaňovi stačilo pozrieť a vedeli sme, koľká bije, neexistovalo povedať, že ja nejdem po drevo do pece. Z detstva si napríklad spomínam i na to, ako nám horel dom počas 2. svetovej vojny. Malá dedina sme boli, všetko vypálili a my sme utekali do lesa do bunkrov.

 

Prežili ste si toho dosť. A veľa z toho je aj v piesňach. Aká je vaša najobľúbenejšia?

 

Tak to je určite Mamko moja ľuba, tie texty hovoria za všetko. A potom i pieseň Ket mňa moja mamka peršyj raz povila. Moja mama mi spomínala, že keď zistili, že zas tretia dievka, tak sa veľmi nepotešili. Keď som sa narodila, kúpali ma v takom korýtku, vaničky vtedy neboli. A na jedno také kúpanie často spomínali, keď mi hovorili: Taká si bola maličká, drobná, do jednej ruky, vravím si, zas dievča. A tak som si vravela, že keď sa tak prevrátiš a napiješ... Ale keď som ťa tak držala a ty si sa tak krásne usmiala a videla som tie jamky v líci, tak si vravím, ako by som len mohla čo i len myslieť, veď aký by to bol hriech.

 

Vaše piesne sú klenot v rusínskych piesňach. Zaspivajme sobi, Pila ja a mnohé ďalšie. V srdciach ste zapísaná. Máte ešte nejaký sen?

 

Raz prišil za mnou jeden a mi vraví – pani Mačošková, viete, akú mám radosť, že s vami tak naživo hovorím, to ja už môžem umrieť. Vravím, božechráň. Som ľuďom veľmi vďačná, že ma ešte stále pozývajú a ďakujem im za tie roky, čo ma podporovali. Neviem, dokedy budem spievať, ale môj sen je, aby každý, kto má moje CD, mohol moje piesne učiť svoje deti. Aby sa šírili ďalej.

 

 Autor: Mária Pihuličová

 

Zdroj: http://presov.korzar.sme.sk/c/7865118/spevacka-marka-macoskova-playback-nikdy-to-by-nebolo-od-srdca.html