Rozhovor. Trianon: Historici ostávajú v zajatí kolektívnej pamäti

"Väčšina Maďarov dodnes nechce pripustiť, že Uhorsko nebolo vlastníctvom Maďarov." 
Attila Simon

Maďarom i Slovákom chýba najmä schopnosť vcítiť sa do pocitov toho druhého pri vnímaní dôsledkov Trianonu, hovorí historik Attila Simon z mimovládnej organizácie Fórum inštitút pre výskum menšín.

Národné historiografie Slovenska a Maďarska vykladajú Trianonskú mierovú zmluvu a jej dôsledky dosť odlišne. V čom spočívajú základné rozdiely a z čoho podľa vás vyplývajú?
To, že sa odlišne pozeráme na Trianon, považujem za prirodzené. Veď kým Slovákom dal šancu na samostatný národný život a koniec koncov bol veľkým krokom k vzniku samostatného štátu, pre Maďarov – hoci to znie banálne – Trianon naozaj bol a je národnou tragédiou. Tretinu národa odtrhol od materského štátu, čo maďarská spoločnosť doteraz nedokázala spracovať a z čoho je dosiaľ frustrovaná. Problémom však nie je odlišné videnie, ale chýbajúca empatia. Väčšina Maďarov totiž dodnes nechce pripustiť, že Uhorsko nebolo vlastníctvom Maďarov, ale spoločnou vlasťou viacerých národov, medzi nimi aj Slovákov. A že vystúpenie Slovákov zo štátu, ktorý sa voči nim správal macošsky, bol legitímny krok. Slováci zasa nechcú pochopiť, že ak Maďari považujú trianonské hranice z etnického hľadiska za zlé, tak to ešte neznamená iredentizmus. Pre veľkú väčšinu Maďarov žijúcich na Slovensku je Trianon už históriou, problém však vidia v tom, že na svojej rodnej zemi ešte stále nemajú zabezpečenú úplnú rovnoprávnosť.

A čo sa týka rozdielneho pohľadu oboch národných historiografií?
Žiaľ, v našom regióne bola história vždy dôležitým prostriedkom budovania národnej spoločnosti, pričom politické elity chceli a aj chcú pomocou presadenia národných noriem vychovávať poslušných štátnych príslušníkov. Úlohou historikov by malo byť kriticky sa stavať voči týmto národným kánonom, ale nie vždy sa to deje. Určite to tak nebolo pred rokom 1989, ale, čo sa týka niektorých tém, ani po Nežnej revolúcii. A takou témou je aj Trianon, kde tak slovenská, ako aj maďarská historiografia zostávajú v zajatí kolektívnou pamäťou národa zafixovaných kánonov, čo neumožňuje naozaj slobodný vedecký diškurz o tejto otázke.

Aké to má podľa vás dôsledky?
Súčasná maďarská a slovenská historická spisba o Trianone alebo o vzniku Československa je presiaknutá prázdnymi stereotypmi a frazeologickými panelmi, ktoré často protirečia najnovším výsledkom vedeckého výskumu. Je však dosť ťažké porovnať maďarskú a slovenskú historiografiu, lebo problém s názvom Trianon má vo vedeckom diškurze oboch krajín inú váhu. V Maďarsku a všeobecne pre Maďarov je Trianon, pochopiteľne, ústrednou témou, bez čoho sa nedajú interpretovať a vysvetliť dejiny Maďarov v 20. storočí. A aj záujem spoločnosti o túto tému je naozaj veľký. Pre slovenskú spoločnosť, ktorá, ak to môžem takto povedať, dozrela až po roku 1918, a pre ktorú sú trianonské hranice prirodzené, táto otázka nie je taká prioritná. Slovenskou historiografiou hýbu iné problémy.

Ako sa väčší či menší záujem o túto tému prejavuje na kvalite historických prác?
Keďže v Maďarsku je týchto prác početne viac, tak aj veľa z nich nezodpovedá kritériám historickej vedy. Ako príklad môžem spomenúť tie práce, ktoré našli príčiny Trianonu v činnosti slobodomurárov, Židov, alebo chcú zodpovednosť za rozpad Uhorska pripísať výlučne osobe vtedajšieho premiéra Mihálya Károlyiho. Čo je horšie, tieto názory dostávajú veľký priestor v médiách. Naopak, na Slovensku sa spomínaný historický diškurz o Trianone a spoločných hraniciach radšej neforsíruje, lebo pre určitú časť obyvateľstva už samotný pojem Trianonu evokuje maďarský nacionalizmus a snahu o odtrhnutie určitej časti Slovenska. Preto sa tu tejto téme venuje tak málo kolegov.

Napriek tomu – nepozorujete v ostatných rokoch zbližovanie pozícií slovenských a maďarských historikov v hodnotení jednotlivých aspektov tejto historickej udalosti?
Určitý posun tu iste je, za čo môžeme ďakovať predovšetkým metodologickému obnoveniu historiografie. Súbežne s tým sa zmenili aj ťažiskové body výskumov. Za ostatné roky sa do centra pozornosti výskumníkov, hlavne tých mladších, dostala napríklad otázka historickej pamäti alebo dejiny každodennosti. V týchto výskumoch je ešte obrovský potenciál.

PhDr. Attila Simon, Phd. (53)
Vedie oddelenie historických výskumov v neziskovej a mimovládnej organizácii Fórum inštitút pre výskum menšín v Šamoríne. Vo výskumnej práci sa venuje o. i. riešeniu národnostnej otázky v medzivojnovom Československu.

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/553582-trianon-historici-ostavaju-v-zajati-kolektivnej-pamati/

Foto:
Historik Attila Simon.
Autor: archív Attilu Simona