RUMUNSKÉ VÝSKUMY OHĽADOM USÁDZANIA SA VALACHOV V SEVERNÝCH KARPATOCH („IUS VALAHICUM” / "„ВОЛОСКОМ ЗАКОНЪ” / "VALAŠSKÉ PRÁVO")

NICOLAE EDROIU





Skôr ako predstavím historický sled a štádium rumunského výskumu diskutovanej problematiky je nutných niekoľko spresnení terminologického u metodologického charakteru. Čo sa týka doteraz zaužívanej terminológie, konštatujeme používanie viacerých pojmov, ktorými označujeme pohyb určitého obyvateľstva z jedného teritória na druhé. Migrácia je všeobecný pojem označujúci samotný jav, teda pohyb obyvateľstva, pomalý alebo masívny, týkajúci sa určitého časového obdobia, rozsiahlejší alebo obmedzenejší, v každom prípade jav rozsiahly, ktorý vo všeobecnosti spôsobil novú etnografickú realitu v sledovanom priestore. Podľa smeru pohybu máme dva lingvistické deriváty a síce emigráciu (odchod z určitého priestoru, povedzme pôvodného alebo prechodného usadenia sa, resp. imigrácia (vstup jednej skupiny na isté územie).

Vo všeobecnosti aj jav kolonizácie možno zaradiť do vzťahu emigráciu i imigrácia; teraz sa zameriame na „migráciu” vyvolanú a organizovanú politicko-štátnou mocou vo vnútri daného štátu alebo príchodom obyvateľstva zvonka. To znamená premiestenie skupiny obyvateľov z jedného demografického priestoru do iného, zásadne alogénneho, na veľké vzdialenosti, udelením pôvodných privilégií kvôli založeniu nových usadlostí a vstupu do nových foriem života, habitatu v novom kontexte, v novom geograficko-politickom priestore.

V tomto prípade, aj samé premiestnenie zo starého miesta do nového priestoru- konečný bod kolonizácie - je organizované, podporované a kontrolované i centrálnou politickou mocou, ktorá začala kolonizovanie.

V historickej, politickej literatúre a literatúre týkajúcej sa demografickej histórie existuje ešte jeden používaný pojem a síce usádzanie sa. Tento má dva významy: jeden konkrétny, teda usadenie sa na určitom mieste, čím sa posilňuje už dávnejšie usadené obyvateľstvo, alebo ide o novú skutočnosť; najvšeobecnejší význam znamená pohyb určitej početnejšej skupiny obyvateľstva do nového priestoru. Takýto pohyb je vo všeobecnosti pomalý, odohráva sa odchodom jednej skupiny obyvateľstva do alogénneho, susedného priestoru, po čom nasledujú ďalšie pohyby v neskoršom časovom priestore a nepredpokladá sa zásah niektorej politickej moci, centrálnej, resp. patriacej štátu. Zásadne sa tieto odohrávali na začiatku stredoveku, v stredoveku a na začiatku modernej doby, pred ustálením štátnych a národných hraníc, čím začali byť takéto pohyby kontrolované.

Jav „usadenia” - sa odohráva fakticky medzi dvoma alogénnymi, susednými teritóriami, rozdielny od „vnútorného pohybu obyvateľstva”, ktorý sa odohráva vo vnútri toho istého etno-demografického priestoru.

V rámci diskutovanej problematiky môžeme konštatovať, že v prípade príchodu Slovákov do Rumunska sa hovorí vo všeobecnosti o jave kolonizácie, rozumieme tým akciu, o ktorú sa pričinila Rakúska monarchia vo vlastnom štáte pred viac ako dvoma storočiami, a ktorý bol upriamený hlavne na oblasť Dolnej Maruše a na oblasť severovýchodného Biharu. Čo sa týka zamestnania, prví prisťahovalci boli poľnohospodári, ostatní boli hutníci a mali rôzne vierovyznania.

Pred týmto pohybom však existoval aj jav slovanského usadenia sa na teritóriách obývaných Rumunmi, ako sú oblasti Satmáru, Maramurešu, Transylvánie a západných a iných častí patriacich súčasnému Rumunsku, jav dlhodobý, trvajúci po viac storočí od 13. do 17. storočia. V tomto prípade nejde o kráľovské alebo štátne akcie presídlenia Slovanov na územia, ktoré dnes patria Rumunsku, ako napríklad v prípade Sasov - obyvateľstva nemeckého pôvodu, presídleného v 12.-13. storočí z veľkej vzdialenosti, zo stredozápadnej Európy do Sedmohradska, do nových sídel. Išlo tu o úradmi sledovaný pohyb do nových teritórií, o udeľovanie zliav a privilégií v počiatočnom štádiu, čím sa uľahčilo kolonistom zakladanie nových usadlostí. Bola snaha aj o zachovanie identity týchto kolonizovaných skupín. Neskôr, po začiatku 18. storočia, boli cisárskym dvorom presídlení Švábi do oblasti Satmáru, Aradu a Banátu.

Svedectvom prítomnosti Slovanov (Tótov) v Satmári, Maramureši, Bihore, Transylvánii a Banáte ešte v prvých storočiach po roku 1000 sú toponymá -mnohé zachované až podnes a dokazujú jav ako taký. Uvedieme mená dedín ako Taut, Tauti, Tautii de Jos, Tauitii de Sus. Tauti Mágherus - s formami, ktoré sú doložené v stredovekých dokumentoch, vydaných kanceláriou Uhorského kráľovstva, Tothteluk (1329; dnes spojené s Valea lui Mihai pri Carei); Toutfolu (1341: komitát Alba); Tothfalw (1366; pri Carei, Sätmar); (1439; pri Gurahont, Arad); Tothchaky (1370; pri Ciacove v Banáte): Tothlaszlohaza (1406; pri Ales-de. Bihor); Tothsomzogh (1406; pri Dele, Banát); Thotfalw (1440, dnes v župe Maramureš); Misztotfalu (1490; pri Somcuta, pri Baia Mare), a to sme spomenuli len prvé zachované písomné zmienky (nejde tu o zakladanie týchto dedín!) zo 14.-15. storočia. Uvedené názvy sú v spojení so skupinami slovanského obyvateľstva, ktoré sa tu usadili skôr. /1

V týchto prípadoch ide o premiestňovanie obyvateľstva v rámci tej istej štátnej štruktúry, ktorú predstavovalo Uhorské kráľovstvo, o pohyb určitých skupín Slovanov na juhovýchod do území obývaných Rumunmi a Maďarmi, napríklad do Satmáru, Maramurešu, Biharu, Transylvánie, Aradu a Timišu, kde si zakladali dediny, ktoré majú mená v podobe etnikonu a pripomínajú existenciu slovanského obyvateľstva.

Pohyb Valachov (pôvodne Rumunov) zo severu Moldavska a z Maramurešu smerom na juh Poľska, na severné Slovensko a do východného Česka možno označiť za nezriedkavý jav. V tomto prípade sa hovorí aj o kolonizácii, ba až „pastierskej” kolonizácii, o ktorej nemáme historické dôkazy. V skutočnosti ide o jav postupovania Rumunov/Valachov k severným Karpatom, /2 predovšetkým tých, ktorí sa zaoberali chovom zvierat, oviec a len na doplnenie roľníctvom.

V Krátkych dejinách Slovenska, ktoré zostavila Elena Mannová (Bratislava, 2003), preložených aj do rumunčiny, je uvedené: „V 16. a 17. storočí pokračovalo osídľovanie Slovenska na valaskom práve. Jedna časť Valachov prišla na Slovensko z juhovýchodu. Druhá a početnejšia skupina migrovala z horských oblastí Východných Karpát, a cestou sa zmiešala s rusínskym obyvateľstvom. Etnicky zmiešané rumunsko-rusínske obyvateľstvo kompaktne osídlilo horské oblasti najmä na Orave a vo vyššie položených častiach Liptova, na severe Gemerskej stolice a na iných miestach. Podobne ako imigranti, ktorí prišli z Čiech a z Moravy, aj Valasi rýchle splynuli s domácim obyvateľstvom”. /3 Nachádzame tu všetky pojmy týkajúce sa pohybu valašského obyvateľstva na Slovensko.

Valašská / rumunská kolonizácia v severných Karpatoch je menšieho rozmeru a týka sa konečného obdobia migrácie Valachov do danej oblasti, a síce ich usadenia sa na základe dohody s majiteľmi feudálnych panstiev.

Myslíme si teda, že išlo o pomalú migráciu (emigrácia z oblastí Maramurešu a severu Moldavska budúcej Bukoviny) na sever - severozápad až po južné poľské oblasti (niektoré sa dnes nachádzajú na juhozápadnej Ukrajine), južné a severné oblasti Slovenska, a potom Moravy, ku ktorým sa pohybovali tieto skupiny Rumunov. Od slovanských národov dostali mená vlahi, volohi, valahi, v latinských dokumentoch sú zaznamenaní ako blachi, valachi. S výnimkou moravského Valašska, kde boli organizovaní vo vojvodstve, nezaložili tam výraznejšie politické organizačné formy a postupnou asimiláciou sa stratila ich etnicita.

Z metodologického hľadiska si všimnime, že výskumy týkajúce sa Valachov zo severných Karpát a Slovákov z území súčasného Rumunska používali viac spôsobov bádania a trvajú už viac ako jedno storočie. Historický výskum odhalil informačný materiál z diplomatických prameňov - stredoveké dokumenty, súpisy obyvateľstva, písomné zmienky o dedinách a feudálnych doménach a naratívne pramene (kroniky, rôzne zápisy historického chrakteru). Odborníci v antroponýmii a toponýmii interpretovali materiál špecifického charakteru; filológovia sledovali lingvistické vplyvy medzi Valachmi a Slovákmi, medzi jazykmi slovanskými a románskymi zo študovanej oblasti; etnografi a antropológovia študovali prvky ľudovej kultúry, materiálnej kultúry vo všeobecnosti (poľnohospodársku domácnosť, pastierske zariadenia, kroj), niektoré zvyky. Okrem určitého esejistického pokusu z oblasti hudobnej kultúry nestretli sme sa s pojednaniami z oblasti folklórnej, duchovnej tvorby severokarpatských Valachov. Posledné sú v štádiu vývoja vďaka slovenským bádateľom.

Vyplýva z toho, že výskum v teréne je nevyhnutný a štúdie, ktoré používajú túto výskumnú metódu sú na vzostupe. Čo sa týka rumunského prístupu k tejto problematike, treba konštatovať, že rumunskí bádatelia sa spoliehali viac na odbornú literatúru a na staršie teoretické štúdie a menej na konkrétne bádanie v teréne. Z tohto zorného uhla štúdie prichádzajúce zo slovenskej, českej a poľskej strany disponujú vyššími informatívno-dokumentárnymi, etnologickými a antropologickými podkladmi.

Problém Valachov zo severných Karpát, ale aj problém Slovákov zo sedmohradského priestoru - mám na zreteli rozšírený význam použitého pojmu - patrí v širšom zmysle do vzťahov medzi Rumunmi a Slovanmi a v užšom zmysle medzi vzájomné styky medzi Rumunmi a Slovákmi. Prvenstvo prvých alebo druhých na našich územiach patrí menej do rámca dnešnej debaty. Nezaoberáme sa spôsobom trvania týchto kontaktov, ale informáciami týkajúcimi sa skutočností z tohto priestoru na začiatku stredoveku. Existovali pokusy vysvetliť prítomnosť Valachov na Slovensku a na Morave prostredníctvom vonkajších činiteľov, teda od príchodu Maďarov do Panónie (900) a tatársko-mongolského vpádu z rokov 1241 - 1242 až po turecké nájazdy do juhovýchodnej Európy (15. storočie). Ide o názory, ktoré si privlastnili extrémnu imigračnú tézu a ktoré trvali na postupnom príchode skupín Rumunov/Valachov zo severného nimi obývaného územia až k severným Karpatom. Tento pohyb bol podmienený vyššie spomenutými podnetmi.

Na rozdiel od Vlachov z Balkánskeho polostrova, o ktorých sa hovorí v historiografii aj v spojení s Arumunmi, Valasi zo strednej Európy sa v rumunských dejinách nespomínajú. Istoria romanilor (Dejiny Rumunov), dielo historikov A. D. Xenopola (Iasi, 1-VI, 1888-1898), Nicolae Iorga (Bucuresti, I-X, l936-1939) a Constantina C. Giurescu (Bucuresti, I-Ill, 1935-1947) neobsahujú zmienky o Valachoch zo severných Karpát, ale len o Vlachoch z Balkánskeho poloostrova a o to menej Istoria Romaniei (Dejiny Rumunska, Bucuresti, I-IV, l960-1964), syntéza, ktorá sa riadila dobovou koncepciou o tzv. „nemiešaní sa do vnútorných záležitostí iných krajín”. Ani v nedávno vydaných Istoria romanilor (Dejinách Rumunov, Bucuresti, I-IX, 2001-2003), ktoré sú v procese reeditovania, sa podobné informácie nenachádzajú.

Špeciálne štúdie o Valachoch zo severných Karpát sa v rumunskej historiografii objavujú pomerne skoro, ale v súvislosti s lingvistikou, v rámci diskusie vzájomných vplyvoch medzi rumunským jazykom a slovanskými jazykmi. Ide (u aj o ius valahicum, o ktorom sa zmieňuje viacero stredovekých prameňov z poľských, slovenských a českých území.

Dionisie Pop-Martian uverejnil v Bukurešti ešte v roku 1864 článok o Valachoch z Moravy /4 a potom sa v roku 1875 vrátil k tejto téme. Ide o prvé náznaky problematiky v rumunskej historiografii. B. P. Hasdeu sa zmieňoval v roku 1892 o panónskom pôvode Valachov zo Slovenska a z Moravského Valašska. /5

V medzivojnovom období Nicolae Iorga (1923-1924) tvrdil, že rumunskí pastieri, ktorí postupovali v ťažko určiteľnom čase cez Karpaty až do krakovskej oblasti, sa podieľali na transhumácii smerom na Moravu. /6  Na druhej strane, (Grigore Nandris (1927 /7 a 1933) a Ion Nistor (1929-1930), /8 pokračujúc v teórii B.P.Hasdeua tvrdili, že moravskí Valasi prišli z Panónie a Sedmohradska, a po príchode Maďarov prechádzali cez Sliezsko. Nicolae Draganu (1933) ich sledoval až na Slovensko na základe toponymie a onomastiky. /9

Vrcholné dielo z medzivojnového obdobia predstavuje objemný zväzok Dumitra Cranjala, vydaný v Prahe v roku 1938, týkajúci sa rumunských vplyvov v Karpatoch, prihliadajúc na oblasť moravského Valašska. /10 Bol to vzácny výskum týkajúci sa diskutovanej problematiky vykonaný v teréne a s primeranými vedeckými inštrumentmi.

Autor, Rumun, ktorý dostal československé štipendium na základe seriózneho vedeckého bádania v pražských knižniciach a výskumu v teréne („prešiel celým moravským Valašskom a Slovenskom", hovorí sa v texte jedného z referátov jeho doktorskej práce), /11 absolvoval doktorát na Univerzite v Prahe v roku 1937 touto objemnou prácou (2 zväzky po 840 strán), majúc za vedeckých oponentov uznávaných odborníkov ako prof. M. Weingart a Em. Smetánka. Text bol publikovaný hneď v roku 1938 v zbierke Knižnica Komisie pre štúdium Slovenska a Podkarpatskej Rusi pri Slovanskom ústave v Prahe (Biblioteca Comisiei pentru studierea Slovaciei si Rusiei Subcarpatice de pe lángä Institutul Slav din Praga).

Dumitru Cranjala bol žiakom profesora Ilie Barbulesca z Univerzity v Iasi a v prvej kapitole svojho diela, vzťahujúcej sa na „pôvod a prvotnú vlasť Rumunov’', zdieľal imigračnú teóriu jeho predchodcu Alexandra Philipide. Autor podnikol kritickú analýzu štúdií a názorov o Valachoch z Moravy (s. 46-194), kde podrobil analýze názory a uzávery 35 výskumníkov, ktorí sa dovtedy k tej veci vyjadrili; 10 z nich boli Rumuni. Len polovica ponúkla isté názory, ale bez toho, aby boli oni sami urobili terénny výskum v oblastiach z juhu Poľska, zo Slovenska a Moravy. Na bibliografický súpis, ktorý je pozitívnym výsledkom, nadväzujú aj nové poznatky z lingvistickej oblasti výskumu.

Rumunská historiografia sa odmlčala k tejto téme na viac ako polstoročie, čo je obdobie v ktorom česká a slovenská historiografia postúpila vpred vďaka výskumom Václava Chaloupeckého (Valaši na Slovensku, Praha, 1947) a Jozefa Macurka (Valasi v západních Karpatech v 15.-18. století, Ostrava, 1959). Po týchto prácach nasledoval historicko-etnografický výskum vykonaný veľmi dobrým znalcom problematiky Jaroslavom Štikom valašského pôvodu (zomrel v septembri 2010), ktorý bol riaditeľom skanzenu Valašské múzeum v prírode v Rožňove pod Radhoštém v rokoch 1972-1999. Jeho výskumy, dovŕšené
vydaním kníh v USA v roku 2003 (The Etnografie Región of Moravian Wallachia. Its Origin and Developement, Richardson, Texas, 2003) a na Slovensku v roku 2007 (Valasi a Valašsko, vydalo Valašské muzeum v prírode v Rožňově pod Radhoštěm, 2007) priniesli bohatý informačno-historický materiál o poznaní minulosti moravských Valachov.

Práca J. Štiku bola bohato použitá rumunským historikom Gheorghe Sisesteanomom, ktorý publikoval v Cluj-Napoca v roku 2012 dielo Románi care s-austins. Valahii din Carpatii Nordici si romanii din Ungaria (Rumuni, ktorí dokonali. Valasi zo severných Karpát a Rumuni z Uhorska). /12  Pôvodne muzeograf v Župnom múzeu v Zalau (župa Salaj), v súčastnosti  profesor na Univerzite \ Oradei Gh. Sisestean začal svoje terénne výskumy na Slovensku a v Čechách roku 2005, pokračujúc v nich každoročne až do konca minulého desaťročia. Autor študoval paralelne minulosť a súčasný stav Rumunov z Maďarska, konkrétne prípadovými štúdiami niekoľkých dedín z komitátu Hajdu-Bihar, uzávery sú taktiež zahrnuté v spomínanom zväzku.

Prvá časť práce (s. 7-100) pod názvom Valahii si goralii din Carpatii Nordici. O schita de antropologie istorica (Valasi a Gorali zo severných Karpát. Náčrt historickej antropológie), delimitovala pojmy „gorali”, „Valasi”, "volohi”, „portasi” (vojenská pohraničná organizácia moravských Valachov), existenciu a význam ius valahicum v oblasti, ako aj toponymické a lingvistické informácie zanechané Valachmi v severných Karpatoch. Zaznamenal názory bádateľov, ktorí sa prikláňali k vysvetleniu prítomnosti Valachov v južnom Poľsku, na severnom Slovensku a východnej Morave, vychádzajúc z už známej skutočnosti o rumunskej pastierskej migrácii zo severného Moldavska a z Maramurešu, jav, ktorý sa údajne odohral pomerne neskoro, niekedy 12-14. storočí; koncom tohoto obdobia je o nich zmienka v historických prameňoch a neskôr potom v súpisoch zemepanstiev.

Problematika Valachov v Poľsku, na Slovensku a v Čechách bola diskutovaná v súvislosti s ius valahicum, podľa ktorého sa riadili valašské usadlosti týchto oblastí a o ktorom sa zmieňujú pramene z 15.-18. storočia.

Bádatelia, ktorí sa venovali tomuto štúdiu, sú historici a predovšetkým historici  práva. Ako príklad uvedieme S. G. Longinescu Istoria dreptului romanesc [Dejiny rumunského práva], Bucuresti, 1908). Dumitru D. Mototolescu (Jus valachicum in Polonia [Jus valachicum v Poľsku], Bucuresti, 1916; Jurámámtul cu brazda in cap intrebuintat in dreptul vechiu romanesc [Prísaha s brázdou na hlave. používaná v starom rumunskom práve/. Bucuresti, 1922), George Fotino (Incercári de vechiu drept romanesc. Obiseiuri la fixarea hotarelor (Pokusy starého rumunského práva. Zvyky pri ustaľovaní medzi, Craiova, 1925); (Contributions a létude drs origines dc lancien droit coutumier roumain, Paris, 1926), Stefan Gr. Berechel (Procedurile de judecata la slavi si la romani (Spôsoby súdu u Slovanov a Rumunov) (Chisinau, 1926), ale aj Nicolae Iorga, so svojím objemným zväzkom dokumentov (Anciens documents de droit roumain, avec une preface contenant. I histoire du droit coutumier roumain. Paris-Bucuresti, 1930-1931).

V povojnovom období historici práva ako Romulus Vulcanescu (1964, 1966) a Valentín Al. Georgescu, autori kapitoly týkajúcej sa lus Valachicum. Originea si Institutiile lui (Ius Valachicum. Pôvod a organizácie] z pojednania Istoria dreptului romanesc (Dejiny rumunského práva), I, Bucuresti, 1980 (druhá časť, s. 172-189), syntetizovali výsledky predchádzajúcich výskumov týkajúcich sa systému rumunského práva.

lus Valachicum, Voloski zakon, Valašské právo, predstavovalo pôvodne „rumunský zákon”, všeobecnú formu organizovania rumunskej spoločnosti v jej začiatkoch, tak sociálno-ekonomickú, ako aj politickú. Zakladá sa na starom zvykovom nepísanom práve, podľa ktorého sa riadili, zo všetkých hľadísk, rumunské spoločenstvá na začiatku ich existencie.

V zúženom zmysle slova, ius valahicum sa týka právnych inštitúcií, pravidiel, preceptov právnického charakteru, „zákonov”, podľa ktorých sa správali jednotlivci a dedinské a predovšetkým rumunské pastierske usadlosti, formy súdu, tresty za prekročenie existujúcich zaužívaných pravidiel a spôsob výkonu trestov, čiže ide o právnickú tému.

Podľa týchto pravidiel boli organizované rumunské roľnícko-pastierske, pastiersko-roľnícke a čisto pastierske obce na začiatku stredoveku, podriadené neskôr pravidlám feudálneho typu.

Ius valahicum (v slovansko-rumunských prameňoch z Valašska a Moldavska - voloski zakon) sa používalo na severe Dunaja, ale vznik stredovekých rumunských štátov na juhu a východe Karpát v 14. storočí zúžilo a prevzalo niektoré z právnických pravidiel rumunských usadlostí, sformujúc ich do feudálno-štátneho práva. V ich obsahu ius valahicum bolo týmto spôsobom relatívne rýchlo likvidované.

V teritóriách, ktoré zostali mimo politicko-štátnych foriem Valašska a Moldavska, sa rumunské osady správali ešte určitý čas podľa starého rumunského práva, uvedeného aj v latinských prameňoch ius valahicum. Nazvané etnikonom (ius) valahicum - v kráľovstvách alogénneho chrakteru, akými boli Poľské a Uhorské kráľovstvo, neskôr v častiach Slovenska, na Morave, bude postupne obmedzované, podliehajúc feudálnej erózii. Samotné ius valahicum z týchto častí severných Karpát tvorí právny systém odvodený zo zvykového práva, ktoré bolo prijaté do politicko-právnej štruktúry feudálneho pôvodu a táto ho ešte nejaký čas tolerovala až do jeho zrušenia, ktoré sa odohralo súčasne s asimilovaním Valachov z daných oblastí. Stopy po ius valahicum pretrvali určité obdobie v morálnych pravidlách vo vnútri vidieckych osád z daných oblastí, v modernej dobe a takmer až do súčasnosti.

Všeobecný systém ius valahicum obsahoval viac „zákonov”, v závislosti od charakteru aktivity obyvateľov rumunských obcí: agrárno-pastierske, pastiersko-agrárne alebo pastierske. V tomto zmysle existoval pozemkový zákon (v rámci spoločného vlastníctva), potom pastierske zákony alebo ustanovenia, ako: zákon košiara, zákon horských vrát, pasienka a dediny, zákon pastviny, pasienka, zákon lúk, zákon planín, horský zákon, zákon prechodu oviec, zákon stáda, zákon rozdelenia pastierskych výrobkov. Popri týchto sa ustanovil zákon verejného súdu, obsahujúci súdne procedúry a zákon trestov.

Inštitúcie, ktoré bdeli nad dodržiavaním právnych noriem ius valahicum boli „rada starších a dobrých ľudí”, po ktorej nasledovala „skupina cenných ľudí” a „skupina mládencov” - táto mala viac moralizujúcu funkciu.

Miesta, kde sa konali súdy boli: centrálne miesta občiny, súdna stolica vojvodu a kňaza, kostolný dvor aj chotárny súd, súd pri košiari. Existoval súd roľníkov - oráčov, súd pastierov, skupina mládencov na vyvolávanie po dedine. Na dokázanie hodnovernosti sa používala „prísaha s hrudou na hlave” v prípade chotárneho súdu - ako aj k „prísaha na stádo oviec”, „na barana”, na vlastnú rodinu”, až prísaha „na slnko”. /13

Ius valahicum, ako právny systém, bol postupne „zaradený” do feudálno-právneho systému patriacemu stredovekému štátu a potom do moderných zákonov z 18.-19. storočia, ktoré ho vlastne zlikvidovali.

V dedinách s valašským obyvateľstvom z juhu Poľska a z častí Slovenska i Moravy, ius valahicum vydržalo dlhšie v hornatých oblastiach, stratiac sa nakoniec ustálením Valachov na feudálnych doménach týchto oblastí a potom následkom asimilovania valašského obyvateľstva (popoľštením, poslovenčením, počeštením, aby sme použili pojmy, ktoré používal český historik J. Macurek vo svojom cennom diele spred polstoročia) /14

Diskusia o problematike valašskej migrácie do poľských, slovenských a českých oblastí v Zmiešanej komisii historikov Rumunska a Slovenska môže teraz vzbudiť nový záujem o vedecké výskumy tejto historickej témy. Z historického hľadiska môžu byť ešte preskúmané súpisy domén z neskorého stredoveku a zo začiatku modernej doby, ktoré by mohli priniesť nové informácie predovšetkým o účasti horských a podhorských valašských usadlostí na vzniku feudálnych vzťahov, čo znamenalo aj častejšie zmienky v historických prameňoch.

Nepredpokladáme, že by archeologický výskum mohol priniesť nové vedecké poznatky v tejto oblasti z dôvodu umiestnenia valašských usadlostí v severných Karpatoch v starších obdobiach, tým viac môžu byť v súčasnosti dôležité výskumy v teréne, malo by ich byť čo najviac a čo najčastejšie. Etnografické výskumy sa môžu zaoberať materiálnou kultúrou v oblastiach obývaných Valachmi, zamerajúc sa na to, čo tradícia uchovala do súčasnosti (v sedliackych textíliách, v ľudovom kroji, v zariadení a náradí dedinského gazdovstva atď.).

Na druhej strane, lingvistické prieskumy v daných oblastiach by mohli zaznamenať aj filologicko-historický materiál týkajúci sa vplyvov, ktoré zanechali Valasi na nárečí obyvateľstva, a ktoré boli odovzdávané až do súčasnosti.

Mapa rozmiestnenia valašských usadlostí v severných Karpatoch - zostavená s vedeckou precíznosťou, zhromažďovaním informácií podľa kartografickej metódy - zobrazí jasnejšie rozmer prítomnosti tohto obyvateľstva v daných oblastiach.

Poznámky:
1  Viď zbierku Documente... [Dokumenty týkajúce sa dejín Rumunska] [1075-1350], 1-VI. Bucuresti: Academiei 1951 -1955 a Documenta Romaniae llisiorica. C. Transilvania (1551-1380), X-XV. Bucuresti, Editura Academiei 1977-2006.
2 Pozn. korektora: V slovenskej geografii sa uvádza nasledujúce členenie Karpát: Západné. Východné a Južné. Autor štúdie má pod pojmom „severné Karpaty" na mysli predovšetkým teritórium Slovenska.
3  MANNOVÁ, Elena (ed.): Scurta istorie a Slovaciei [Krátke dejiny Slovenska], Preklad zo slovenského jazyka a index Eva Marza - Radu Marza. Bucuresti 2010, s. 195-196.
4 POP- MARTIAN, D.:  Vlahii din Moravia [Valasi z Moravy], In: Buciumul, r. 1864, č. 281 (10.11.1864).
5 HASDEU, B.P.: Strát si Substrát  [Vrstva a substrát]. Bucuresti 1892.
6 IORGA, Nicolae: Roumains et Tchécoslovaques,  Praha 1924. 29 s.
7 NANDRIS, Grigore: Migratiuni romanesti in Carpatii... [Rumunské migrácie v Haličských a Moravských Karpatoch], In: Graiul Románesc [Bucuresti] 1927.1, s 5.
8 NISTOR, Ion: Cehoslovucii si Romanii (Čechoslováci a Rumuni) 1929-1930. VI, s, 263-328.
9  DRAGANU, N.: Romanii in veacurile IX-XIV pe baza toponimiei si a onomasticii [Rumuni 
v 9.-14. storočí na základe pomenovania miest a onomastiky]. Bucuresti 1933, 682 s.
10 CRANJALA. D.: Rumunské vlivy v Karpatech se zvláštnim zřetelem k Moravskému Valašsku. Praha 1938, XCIX + 564 s.
11 WEINGART. M.: Rapporl sur la thése dedoctorat de M. Dum. Cränjalä ..Les influences rou-inaines dans les Carpathes. en tenant spécialement compre de la Valachi morave". In: CRANJALA, D.: Rumunské vlivy v Karpatech se zvlášlnim zřelelem k Moravskému Valašsku. Praha 1938. s. XII.
12  SISESTEAN, Gheorgc: Románi care s-au stins.Valahii din... (Rumuni, ktorí dokonali. Valasi severných Karpát a Rumuni / Uhorska], Cluj-Napoca 2012, 207 s.
13  Istoria... [Dejiny rumunského práva]. Bucuresti 1980, s. 185-189.
14 MACUREK, J: Valaši na Zapadních Karpatech v 15.-18. století. Ostrava 1959, kapitola IV.
 
zdroj: Zborník príspevkov z 10. zasadnutia Komisie historikov Slovenska a Rumunska

Ilustračne foto: Vyobrazenie kysuckého salaša na Nigriniho mape oblasti Tešína z roku 1724, archív Kysucké múzeum v Čadca
zdroj: FB moje kysuce