RUSÍNI A UKRAJINCI NA SLOVENSKU - MENŠINA PLNÁ ROZPOROV

Marián Gajdoš - Stanislav Konečný

Otázka rusínskej a ukrajinskej menšiny na Slovensku síce nikdy nepatrila k prioritám vládnej moci, avšak jej význam v súčasnosti rastie, zvlášť v súvislosti s členstvom Slovenska v Európskej únii. Príčinou nie je len velká pozornosť, ktorú menšinovej problematike venujú v EU, ale i jej očividné prepojenie s regionálnymi problémami severovýchodného Slovenska a v neposlednom rade naše susedstvo s Ukrajinou, ktorej demokratický vývoj je jednou z podmienok ďalšej integrácie a prosperity v Európe.

Úvodom treba spomenúť, že na často kladenú otázku či Rusíni a Ukrajinci sú jedna alebo dve národnosti, nemožno jednoznačne odpovedať. O jej rozhodnutie sa neúspešne pokúšalo už niekoľko generácií historikov a etnológov. Ide však o problém národnej identifikácie jednotlivcov a komunít, ktorý veda nemôže meritórne riešiť. Z tohto dôvodu ponecháme túto otázku v našom článku otvorenú.

Rusínske osídlenie na východnom Slovensku možno sledovať už od 14. storočia. Geografické, demografické, historické, politické, ale aj hospodárske faktory v tomto priestore determinovali niektoré špecifiká etnogenézy Rusínov. Prejavili sa nielen v istom oneskorení a zvláštnostiach národného obrodenia, rozdielnych koncepciách národného hnutia, určitých terminologických nejasnostiach, ale aj v nekonzistentnosti ich národného vedomia. Sebaidentifikácia Rusínov takmer sto rokov oscilovala medzi veľko-ruskou, karpatoruskou (rusínskou) a maloruskou (ukrajinskou) národnou a kultúrnou orientáciou. Do tohto prirodzeného procesu neraz účinnne zasahovali vládne miesta i záujmy mocností.
Podľa sčítania ľudu v roku 2001 žilo na Slovensku 5 379 455 ľudí, z toho bolo 24 201 Rusínov ( 0,5 % obyvateľstva ) a 10 814 Ukrajincov (0,2 % z celkového počtu obyvateľstva).(1)

V dôsledku viacerých nepriaznivých okolností početnosť menšiny v porovnaní s rokom 1950 je nižšia o polovicu a v porovnaní s rokom 1930 dokonca o dve tretiny. Tento regresívny trend, až na nepatrné výnimky, pretrváva.(2)  Je evidentné, že proces prirodzenej asimilácie urýchľujú mnohé vnútorné rozpory, ktoré túto menšinu sprevádzajú už niekoľko desaťročí.

MENŠINA NA ZÁKLADE VIEROVYZNANIA?
Najstarším pretrvávajúcim protirečením je vzťah medzi konfesionálnym vymedzením rusínskej a ukrajinskej pospolitosti a jej etnopolitickými ambíciami. Za atribút príslušnosti k nej sa totiž dodnes považuje gréckokatolícke alebo pravoslávne náboženstvo človeka či jeho rodiny. Z vierovyznania sa však už vyvodzujú politické a spoločenské dôsledky národnostného charakteru. Na základe podvedomého, avšak miestami aj účelového stotožňovania cirkevnej a národnostnej príslušnosti, dochádza zo strany aktivistov minority k veľmi ostrej kritike vedenia oboch cirkevných spoločenstiev za slovakizáciu veriacich častým úplatňovaním slovenskej liturgie a kázní v slovenskom jazyku. Nie je bez zaujímavosti, že na tomto stanovisku sa naozaj výnimočne zhodujú všetci predstavitelia rusínskeho i ukrajinského smeru. Nezohľadňujú skutočnosť, že k obom cirkvám sa hlási 270 224 veriacich, avšak Rusínov a Ukrajincov je len 35 015, teda asi 13 %.3 Navyše, kňazmi oboch vyznaní sú často Slováci, absolventi slovenských teologických škôl, a rusínsky či ukrajinský jazyk vlastne neovládajú.

RUSÍNI ČI UKRAJINCI?
Protirečivý vzťah medzi smermi sebaidentifikácie Rusínov a Ukrajincov na Slovensku má hlboké korene a ďalekosiahle dôsledky aj pre súčasné obdobie. Pôvodne najsilnejší veľkoruský smer pokladal menšinu za súčasť velkého ruského národa a za jej spisovný jazyk presadzoval ruštinu. Po druhej svetovej vojne zanikol a dnes ovplyvňuje naozaj nepatrnú skupinu vekovo najstaršej rusínskej inteligencie. Naopak, práve vtedy fakticky vznikol ukrajinský smer, ktorý dovtedy v našich podmienkach nemal tradíciu. Podľa jeho stúpencov sú Rusíni časťou ukrajinského národa. Opieral sa o postoj ZSSR a komunistov, ktorý vychádzal z uznesenia V. kongresu Kominterny z roku 1924. Podľa neho obyvateľstvo Haliče, Bukoviny a Podkarpatskej Rusi je súčasťou ukrajinského národa.

Spočiatku mal velké šance i rusínsky smer, ktorý na Slovensku prevládol počas 2. svetovej vojny. Jeho prívrženci pokladali Rusínov za samostatný východoslovanský národ. Po oslobodení ho podporovala istá časť vedenia gréckokatolíckej cirkvi i Demokratickej strany v regióne východného Slovenska.
Následné udalosti, akými boli prevrat v roku 1948, likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 a proces ukrajinizácie menšiny v nasledujúcich rokoch ideu rusínizmu na obdobie štyridsať rokov len umŕtvili. Preto ani nie je velkým prekvapením, že po roku 1989 došlo k opätovnému rozdeleniu dovtedy jednotnej a štátom uznávanej ukrajinskej národnostnej menšiny na dve časti s odlišnou etnickou a jazykovou orientáciou. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa k Ukrajincom prihlásilo 13 291 a k Rusínom 17 197 občanov, čo predstavovalo 0,2 % resp. 0,3 % obyvateľstva Slovenska.(4)

Riešenie zásadného sporu medzi nimi komplikuje skutočnosť, že pre rozlíšenie Rusínov od Ukrajincov a naopak nejestvujú objektívne kritériá. Nemožno medzi nimi určiť teritoriálnu hranicu, na Slovensku majú spoločnú históriu a kultúru, náboženstvo, ba pri bežnej komunikácii hovoria aj rovnakými dialektmi. Obe strany svoje stanoviská zdôvodňujú rôznymi historickými, lingvistickými a etnologickými argumentmi, ktoré však neraz používajú nekriticky a tendenčné. Nerešpektujú podstatu problému, teda skutočnosť, že príslušnosť k národu nie je objektívny atribút človeka, ale jeho vnútorné stotožnenie sa s istým etnokultúrnym spoločenstvom, ktoré musí urobiť každý sám.

Lídri Ukrajincov prejavujú ochotu uznať tzv. kultúrny rusínizmus, ktorý chápu ako historický a regionálny komponent ukrajinizmu, ako jeho nerozvinutú formu, kým tzv. politický rusínizmus interpretujú ako nepriateľskú ideológiu, hrozbu pre ukrajinský národ a štát. Na druhej strane, rusínska reprezentácia navonok vystupuje tolerantnejšie. Vyhlasuje, že rešpektuje národné práva všetkých občanov, ktorí sa hlásia k ukrajinskej národnosti, že uznáva a váži si ukrajinský národ, avšak Rusínov nepovažuje za jeho súčasť.

CHÝBAJÚCI LÍDRI
Vznik rusínskeho hnutia na Slovensku v roku 1990 vyvolal isté sympatie majoritnej spoločnosti. Dovtedajšia oficiálna reprezentácia ukrajinskej menšiny sa totiž vo vedomí ľudí spájala s komunistickou nomenklatúrou a často vnímala, hoci neoprávnene, ako piata kolóna ZSSR v krajine. Tato dočasná výhoda však nemohla vyrovnať handicap Rusínov a odstrániť všetky problémy, ktoré ich sprevádzali a ďalej sprevádzajú v ich úsilí o rozvinutie národného života.

Rusínska pospolitosť na Slovensku pociťuje od začiatku istý nedostatok prominentných predstaviteľov s praxou v národno-kultúrnej oblasti. Obrazne povedané, má dostatok vojakov, absentuje však skúsená generatita. Súčasní lídri Rusínov pochádzajú zo slovenského, ba niekedy aj sčasti z ukrajinizovaného prostredia, preto im chýba potrebná autorita. Rusínska menšina postrádala a doteraz postráda takú širokú organizačnú základňu, akou disponuje reprezentácia ukrajinskej platformy v podobe Zväzu Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky (ZRUSR).

Rusínska obroda (RO), ktorá vznikla v marci 1990, bola a dodnes je skôr voľným zoskupením rusínskych aktivistov než pevnou a vertikálne štruktúrovanou organizáciou. V plnej miere to platí aj o Združení inteligencie Rusínov Slovenska a o obnovenom Ruskom klube, ktoré zbytočne ťažia spory medzi garnitúrou prekonaného ru-sofilského prúdu a zástancami moderného rusínizmu. Istou výhodou rusínskych organizácií je skutočnosť, že sa im viac darí zapájať mladých ľudí do svojich aktivít. Veľmi významnú mobilizujúcu úlohu zohráva rusínska tlač. Vážnou prekážkou rozvoja rusínskeho spoločenstva je jeho sociálna a odvetvová štruktúra. Rusíni žijú hlavne v malých obciach alebo v mestečkách, sú viac spojení s poľnohospodárskou výrobou, a v tomto zmysle na nich viac dolieha vidiecky charakter severovýchodného Slovenska. Situáciu komplikuje tiež transformačná recesia, ktorú sprevádza pokles výroby, vysoká nezamestnanosť a chýbajúce investície. Možnosti jej prekonania obmedzujú celková marginalizácia regiónu, slabá komunikačná sieť a nerozvinutá technická infraštruktúra.

Na druhej strane, príslušníci menšiny, ktorí sa identifikujú ako Ukrajinci, sú väčšinou obyvatelia miest s vyšším vzdelaním. Sčítanie obyvateľstva potvrdilo, že najväčšia časť ekonomicky činnej ukrajinskej populácie patrí do kategórie zamestnancov, ktorí majú spravidla nielen vyššiu životnú úroveň, ale aj spoločenský a politický vplyv. (5)

Reprezentácia Ukrajincov má aj omnoho silnejšie medzinárodné zázemie. Je to v prvom rade politická autorita nezávislej Ukrajiny, hoci tunajšie ukrajinské inštitúcie by okrem diplomatickej podpory uvítali aj reálnejšiu pomoc.

Na druhej strane, rusínske organizácie v susedných štátoch vznikli za celkom iných okolností, majú skôr defenzívny charakter, spravidla ešte väčšie problémy a často musia obhajovať- svoju vlastnú existenciu. Rusínske hnutie oslabuje aj to, že ukrajinský štát neuznáva Rusínov v Zakarpatskej oblasti, teda v materskom regióne karpatských Rusínov, ako etnickú menšinu a priznáva im len charakter etnografickej skupiny. Pri poslednom sčítaní sa preto k Rusínom prihlásilo len 10 090 osôb.(6)  Rusínska emigrácia v zámorí je hlavne v porovnaní s ukrajinskou komunitou staršia, viac asimilovaná, preto národne menej uvedomelá a aktívna. Rusíni na Slovensku tak dostávajú pomoc hlavne vo vedeckovýskumnej a morálnej oblasti.
 

Ukrajinská platforma na Slovensku má veľmi silný intelektuálny potenciál a najvyšší podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí zo všetkých etnických spoločenstiev v krajine. Dôležitú úlohu pri mobilizovaní menšiny hrajú záujmové združenia literárnych, kultúrnych a vedeckých pracovníkov, medzi ktorými vyniká Asociácia ukrajinistov Slovenska. Jej poprední predstavitelia sú členmi Vedeckej spoločnosti Tarasa Ševčenka, ktorá má medzinárodné renomé a viac než 130 rokov združuje osobnosti ukrajinskej, ale aj svetovej vedy a kultúry.

Predstaviteľom rusínskeho hnutia sa podarilo iniciovať aj vznik niektorých ďalších inštitúcii: Referátu rusínskeho jazyka v Štátnom pedagogickom ústave, Kabinetu rusínskeho jazyka v Metodickom centre v Prešove a od 1. septembra 1998 Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov pri Prešovskej univerzite. Ich zámerom je vytvorenie katedry rusínskeho jazyka, ktorá by pripravovala jeho učiteľov a venovala sa aj výskumnej činnosti. V súčasnosti prebieha akreditačný proces študijného odboru rusínsky jazyk a literatúra, a to pre bakalársky i magisterský stupeň štúdia.
 

Rast napätia medzi predstaviteľmi rusínskeho a ukrajinského smeru sa prejavil aj v mediálnom boji o vplyv v kultúrnych inštitúciách. Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku si napriek istej kritike a niektorým ústupkom uchovalo ukrajinský duch, Divadlo A. Duchnoviča v Prešove sa stalo duchovným centrom Rusínov. V 90. rokoch sa viedli veľmi intenzívne spory o charakter a jazyk vysielania pre rusínske a ukrajinské obyvateľstvo, ktoré sa skončili v roku 2002 zavedením samostatného rusínskeho vysielania. Na druhej strane, v roku 2003 sa obaja súperi zhodli na organizovaní ostrej protestnej kampane proti premiestneniu Redakcie národnostného a etnického vysielania Slovenského rozhlasu z Prešova do Košíc, hoci to znamenalo skvalitnenie podmienok vysielania a rozšírenie vysielacieho času.

Napriek mnohým vnútorným bojom však neoceniteľnou výhodou Rusínov a Ukrajincov je, že slovenská majorita vlastne akceptuje oba smery národno-kultúrneho vývoja minority, pravda, pokiaľ ich vôbec vníma a rozumie im. Menšinu však už pokladá sa súčasť autochtónneho obyvateľstva Slovenska, bez určitej averzie charakterizujúcej vzťah k maďarskej či rómskej minorite.
 

Autori sú vedeckými pracovníkmi Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach
 

 

 

POZNÁMKY
1 Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2001: Základné údaje. Bratislava. Štatistický ústav Slovenskej republiky, 2002. Tab. 3.
2 V rokoch 1961 - 1970 vzrástol počet Ukrajincov o 6 893. V rokoch 1991 - 2001 sa početnosť menšiny zvýšila o 4 527, a to tak, že počet Rusínov stúpol o 7 004 a počet  Ukrajincov klesol o 2 477 osôb.
3 Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2001, c. d. Tab. 3, 4.
4 Sčítanie ľudu, domov a bytov r. 1991: Materiály SSU. Bratislava. Slovenský štatistický úrad, 1993. s. 24-25.
5 Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2001: Bývajúce obyvateľstvo podľa národnosti, najvyššieho skončeného stupňa školského vzdelania a stupňa ekonomickej aktivity za SR, kraje a okresy. II. diel. Bratislava. Štatistický úrad Slovenskej republiky, 2002. s. 16.
6 Nacionaľnyj sklad naselenňa ta joho movni oznaky: Za pitsumkamy Vseukrajinskoho perepysu naselenňa 2001 roku. Užhorod. Deržavnyj komitét statystyky, 2003. s. 62.