Rusíni alebo Ukrajinci

Dopisovateľka Bardejovských novostí Hedviga Imrová vo svojom článku Európsky rok dialógu medzi kultúrami (BN č. 9/ 2008) uviedla vetu. „Mňa by napríklad veľmi zaujímalo, aký rozdiel je medzi Rusínmi a Ukrajincami." Nepriamo tak požiadala o vysvetlenie, aký je medzi nimi rozdiel. Moja odpoveď bude zameraná na vysvetlenie uvedených národností v rámci Slovenska a zameriam sa na tých Ukrajincov, ktorí pred r. 1950 boli Rusínmi, resp. ich rodičia majú rusínsky pôvod a žili a žijú v rusínskom prostredí.

Na východnom Slovensku je viac ako 250 obcí, v ktorých žije rusínske obyvateľstvo a ich materinským jazykom je rusínsky jazyk. V týchto obciach žije viac než 250 000 osôb, avšak v čase ukrajinizácie, po roku 1952 rusínska národnosť bola zakázaná a odvtedy väčšina si píše slovenskú národnosť. Podľa Ústavy SR každý občan si môže písať národnosť podľa svojho rozhodnutia. Pri sčítaní ľudu v roku 2001 na území Slovenska k rusínskej národnosti sa prihlásilo 24 201 obyvateľov a k rusínskemu materinskému jazyku 54 907. K rusínskemu materinskému jazyku sa prihlásili aj tí, ktorí si napísali inú národnosť než rusínsku, ale ich pôvod je rusínsky. K ukrajinskej národnosti sa prihlásilo 10 814 občanov Slovenska a z toho k ukrajinskému materinskému jazyku iba 6 340 občanov. Tento údaj je dôkazom toho, že mnohí prihlásení k ukrajinskej národnosti pôvodne neboli Ukrajincami a stali sa nimi až po roku 1952. Uvedené údaje sú zdrojom mnohých potvrdení, ktoré sa uvádzajú v tomto článku.

V obciach nášho okresu k ukrajinskej národnosti sa hlásilo 444 občanov, z celkového počtu 11 087 občanov žijúcich v rusínskych obciach. Všetci však medzi sebou komunikujú výlučne v rusínskom jazyku, pretože ukrajinský neovládajú, nakoniec rusínsku kultúru považujú za svoju. Tí občania, ktorí v r. 1947 odišli na Ukrajinu a po roku 1960 sa vrátili na Slovensko, majú slovenskú národnosť. Ak by mali inú, neboli by sa dostali späť do svojej vlasti. Týchto občanov viac zaujíma ekonomický život než národnosť. Zúčastňujú sa takmer všetkých kultúrno-spoločenských aktivít poriadaných pre Rusínov.

Do roku 1945 štatistiky uvádzali na území bývalej ČSR národnosť rusínsku. Rusíni Slovenska nikdy nežili v jednotnom štátnom útvare s Ukrajinou a ani v dobe existencie Kyjevskej Rusi (9. - 12. storočie). Vždy materinským jazykom Rusínov na Slovensku bol rusínsky jazyk. Materinským jazykom pre každého človeka je ten jazyk, ktorým jeho matka sa k dieťaťu ozve pri jeho narodení. Iba materinským jazykom každý si zachováva úctu k svojím tradíciám, zvykom, obyčajom a hodnotám svojej kultúry. Považujem za nutné uviesť skutočnosť, že v dobe príchodu Slovanov na terajšie územie Slovenska v období 5. - 9. storočia nie je reč v žiadnej učebnici o tom, že k nám prišli Ukrajinci z Ukrajiny, ale sa uvádza príchod Bielych Chorvátov a pozdejšie sa uvádza národnosť Rusín alebo Ruthen.

Dejinné osudy slovenského a rusínskeho ľudu na východnom Slovensku sú nielen podobné, ale v podstate rovnaké. Obe národnosti rovnako znášali v minulosti útlak zo strany vládnuceho Uhorska. Autori významných publikácií o Bardejove a jeho okolí Dr. E. Janota, Dr. V. Jankovič a ďalší uvádzajú národnosť rusínsku a nie ukrajinskú. V 30-tých rokoch 20. storočia z úst niektorých emigrantov z Ukrajiny začali sa ozývať názory, že my Rusíni sme jednoducho Ukrajinci. Takéto tendencie nemali žiadne historické opodstatnenie a národnosť u žiadneho človeka sa nemôže rodiť spoza zeleného stola, národnosť ako aj príslušnosť k určitému národu sa rodí v srdci človeka. Každý človek má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti, tak nám káže aj naša ústava. Nie náhodou veľký patriot Rusínov biskup P. Gojdič už v roku 1927 z príležitosti otvorenia výstavy národnej kultúry v Prešove povedal: „Ja nie som Veľkorus ani Ukrajinec. Ja som Rusín, ktorý chce tu žiť i zomrieť". (Mimochodom P. Gojdič trpel aj za svoju rusínsku národnosť.)

V dobe rodiaceho sa národného obrodenia v rokoch 1848 a pozdejšie, buditelia Rusínov v osobách A. Duchnoviča, A. Dobrianskeho, A. Pavloviča ako aj J. Gaganca, P. Gojdiča, V. Hopku brali veľkú inšpiráciu od štúrovcov. Zohrali veľkú úlohu v tom, že Rusíni oživovali rusínsku kultúru a stále sa k nej hlásili aj napriek veľkému národnému útlaku zo strany uhorských pánov. Rusíni vždy nachádzali veľkú podporu u predstaviteľov slovenského národa. V čele národného obrodenia Rusínov stali poprední predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi a táto skutočnosť do určitej miery bola príčinou zákazu rusínskej národnosti v 50.rokoch 20. storočia, kedy došlo u nás aj k zákazu gréckokatolíckej cirkví. Po roku 1945 pre Rusínov Slovenska nastalo ťažké obdobie. Prišiel násilný nedemokratický nútený proces ukrajinizácie Rusínov. Na základe uznesenia ÚV KSS z 28. júna 1952 bolo rozhodnuté, že my Rusíni sme Ukrajinci. Toto rozhodnutie bolo urobené bez vôle rusínskeho obyvateľstva a tento proces Rusíni prijali s veľkým odporom, pretože bol nanútený a nedemokratický. Z večera do rána všetko u nás bolo naraz ukrajinské. Vznikli ukrajinské školy (nikde predtým sa u nás ukrajinský jazyk nevyučoval), boli zukrajinizované skôr založené inštitúcie - rozhlas, divadlo, tlač, vydané rusínske piesne a pod.

Začali sa hrať divadelné hry v ukrajinskom jazyku, ktorému ľudia nerozumeli. Ukrajinské školstvo začalo pracovať bez toho, aby učitelia ovládali ukrajinský jazyk. Paradoxom bolo, že aj predstavitelia v novozaložených ukrajinských inštitúciách neovládali ukrajinský jazyk. Po rokoch 1960 - 1963 ukrajinské školstvo sa u nás rozpadlo. V našom okrese existuje už iba jedna škola s ukrajinským vyučovacím jazykom. Tento fakt dosvedčuje, že ukrajinské školy vznikli proti vôli rodičov, na princípe príkazu zhora. Po rozpade ukrajinského školstva, rodičia žiakov na princípe dobrovoľnosti požiadali zriadiť školy na rusínskych obciach s vyučovacím jazykom slovenským. (Snahou predstaviteľov Rusínskej obrody na Slovensku je, aby nový školský zákon umožnil na rusínskych obciach vyučovať výchovné predmety: výtvarnú, hudobnú a telesnú výchovu v rusínskom materinskom jazyku v záujme záchrany rusínskej kultúry).

Na Slovensku bolo po roku 1990 uznaných 12 národnostných menšín a za samostatnú národnostnú menšinu bola zaradená aj rusínska národnostná menšina. V neprospech rozvoja rusínskej kultúry u nás negatívnu úlohu zohrala na príkaz KSS ukrajinská organizácie založená vr. 1954 Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, ktorá bola včlenená do systému Národného frontu. V deň jej zániku 20. 1. 1990 bola založená následníčka proukrajinská organizácie Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky (Rusínska obroda na Slovensku v marci t.r požiadala Ministerstvo vnútra SR o zmenu názvu s tým, aby slovo „Rusín" bolo z názvu vypustené). Predstavitelia novej proukrajinskej organizácie s veľkou dávkou naivity dali do nového názvu slovo Rusín z dôvodu, že ak toto slovo bude v názve, potom začnú Rusíni Slovenska považovať novú organizáciu za svoju.

Tento lacný trik ukrajinským funkcionárom nevyšiel, čo dosvedčujú výsledky sčítania ľudu z r. 2001. Funkcionári novozaloženej proukrajinskej organizácie svojvoľne začali užívať aj nový názov národnosti, a to názov Rusín-Ukrajinec. K takejto národnosti pri sčítaní ľudu neprihlásil sa ani jeden občan Slovenska. Tento názov nie je u nás prijatý ani v jednom právnom dokumente. Názov stvorili iba funkcionári a slúži výhradne iba pre nich samých.

Otázka môže znieť: Prečo niekto chcel z Rusínov mať Ukrajincov? Podľa môjho názoru bol to boj o osobný prospech, túžba za spoločenské výhodné postavenie niektorých predstaviteľov ukrajinskej orientácie a tým, že sa zakáže rusínska národnosť, čo sa aj stalo po roku 1952, dostanú výhody a materiálnu pomoc od susedného štátu. Do určitej miery táto pomoc sa dostáva v súčasnosti od ukrajinskej vlády. Na druhej strane my Rusíni Slovenska pokladáme Slovensku republiku za svoju vlasť, svoju domovinu a našou vládou je vláda Slovenskej republiky, ktorá nám zaručuje rovnoprávne postavenie so slovenským národom. Spolu so Slovákmi žijeme na spoločnom vlastnom území viac než 1000 rokov.

Rusíni na Slovensku majú svoj rusínsky materinský jazyk, kodifikovaný v r. 1995, majú svoje rusínske zvyky, tradície, obyčaje a práve tieto atribúty sa veľmi odlišujú od ukrajinských na Ukrajine. Rusínska kultúra a jej vývoj boli v svojej histórii ovplyvňované kultúrou väčšinového národa, ktorou je slovenská kultúra. Ukrajinská kultúra nebola u nás pre Rusínov Slovenska dominantnou už aj preto, že Rusínov na Slovensku viac ovplyvňovali národy žijúce spolu do r. 1918 v jednom štátnom útvare. Poznamenávam, že žiadnu rusínsku pieseň nie je možné vyjadriť tak originálne ako v jej materinskom jazyku. Vyjadrovať rusínsku pieseň v jazyku ukrajinskom dochádza ku skomoleniu významu mnohých slov. Treba uviesť, že v období formovania moderných národov Rusíni Slovenska neboli napojení na Ukrajinu.

Predstavitelia proukrajinskej organizácie ZRUS u nás za materinský jazyk pokladajú ukrajinský jazyk aj napriek tomu, že sami žijú na rusínskych obciach a medzí sebou komunikujú v jazyku rusínskom tak, ako aj ich detí, rodičia a súrodenci. Aj napriek všetkým faktom stále trvajú na tom, že my Rusíni sme Ukrajincami. Pravdepodobne sa pridržiavajú plánu na likvidáciu Rusínov, ktorý bol zverejnený v Kyjeve v októbri 1996. Tento plán pobúril celý demokratický svet.

Aj napriek skutočnostiam, že po roku 1989 naša republika nastúpila na demokratický vývoj spoločenského a ekonomického života, nastali veľké premeny na každom úseku nášho života, domnievam sa, že funkcionári proukrajinskej organizácie ťažko sa prispôsobujú novému poňatiu našej novej spoločenskej klímy a nás Rusínov ako aj našu rusínsku kultúru vytvorenú rusínskym obyvateľstvom stále pokladajú za ukrajinskú, keď vôľa Rusínov nie je v prospech tých, ktorí z nás chcú mať Ukrajincov. A naozaj, prečo nás chcú prerobiť na Ukrajincov, keď žiaden Rusín žijúci na Slovensku (okrem funkcionárov ukrajinskej organizácie) nikdy nebol a ani nechce zapredať svoju materinskú rusínsku reč a kultúru? Skutočností sú toho dôkazom. Naplnené regály miestnych knižníc ukrajinskou literatúrou z doby ukrajinizácie sa nachádzajú v neporušenom stave, ukrajinské školstvo Rusíni jednoznačne odmietli a odmietajú, aby ich niekto prezýval Ukrajincami.

Uvedené skutočností mali by si osvojiť aj tí, ktorí boli nápomocní procesu ukrajinizácie Rusínov po r. 1952 a sčasti aj v súčasnosti nedostatočné rešpektujú historický vývoj ako aj kultúrne hodnoty Rusínov, a to najmä pri organizovaní niektorých neprirodzených kultúrnych akcií, keď rusínsku kultúru považujú za ukrajinskú.

Každý, kto by chcel Rusínov pokladať za Ukrajincov, mal by si uvedomiť, že uznesenie ÚV KSS z 28. júna 1952 je od r. 1989 neplatné a že Rusíni na Slovensku majú právo na svoju národnú orientáciu a existenciu bez „prilepovania" im inej národnosti.

Ivan Bandurič. st.