Rusíni majú slabý vplyv – spôsobuje to zle nastavená menšinová politika

Aké práva majú národnostné menšiny? Informuje sa o nich dosť a zrozumiteľne? A ako sa tieto práva napĺňajú vo vzťahu k rusínskej menšine? Tieto otázky sa stali stredobodom vzdelávacieho seminára o ľudskoprávnych témach, ktorý sa v minulých dňoch konal v Prešove a v Bratislave. V nasledujúcich dňoch sa seminár presúva ešte do Bardejova a Humenného. Za organizáciou podujatia stojí Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, pričom cieľom je nielen zvýšiť informovanosť Rusínov o ich vlastných právach. Ide aj o to, aby sa akciou obrátila pozornosť i samotných Slovákov na to, kto sú Rusíni, akú majú históriu a ako oni obohacujú Slovensko.

K jednotlivým témam sa pod vedením moderátora Alexandra Dulebu zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku vyjadrovali prednášajúci: emeritný profesor Miroslav Kusý, Grigorij Mesežnikov z Inštitútu pre verejné otázky, Stanislav Konečný a Marián Gajdoš zo Spoločenskovedného ústavu SAV a novinárka Táňa Rundesová.

Aké sú práva u susedov
Prof. Kusý sa sústredil na práva národnostných menšín susedných štátov, konkrétne Rakúska a Česka, a priblížil ich stručné porovnanie so stavom na Slovensku.
V Rakúsku tvorí 95 percent obyvateľstva rakúsky národ a zvyšok sa delí medzi šesť oficiálne uznaných národností: Chorvátov (30-tisíc), Slovincov a Maďarov (po 10-tisíc), Rómov, Slovákov (10-tisíc) a Čechov (8 500).

„Nemčina je štátny jazyk, ale popri ňom existujú ďalšie tri jazyky, slovinčina, chorvátčina a maďarčina, ktorých výučba beží na primeranom počte škôl,“ vysvetlil prof. Kusý. „Základnou normou je tam zákon o právnom postavení národnostných skupín v Rakúsku, podobný zákon, aký je aj v Česku a Maďarsku, len na Slovensku stále chýba,“ pokračoval prednášajúci. Rakúsko na rozdiel od nás nepozná oficiálnu hranicu používania jazykov menšín, ale spolkové krajiny a obce si tam rozsah ich používania nastavujú samy. Aj preto je situácia v právach v jednotlivých rakúskych krajinách odlišná, napríklad Slovincom v Korutánsku trvalo oveľa dlhšie, kým si vydobyli určitú úroveň práv, akú majú už dlho Chorváti a Maďari v Burgerlande. Práve v Burgerlande veľmi často natrafíte napríklad na dvojjazyčné tabule pred obcami. „V Rakúsku však práve pripravujú zákon, ktorý má obmedziť počet používaných jazykov na úradoch – a to čisto len z praktických dôvodov. Samozrejme, vyvolalo to obrovskú nevôľu vlády z Budapešti,“ dodal profesor.

Česko na rozdiel od Rakúska oficiálne uznáva až 12 národnostných menšín, ktoré tvoria takmer 10 percent obyvateľstva. Najpočetnejší sú Slováci (193-tisíc), Rusínov je okolo 10-tisíc, medzi ďalších patria Poliaci, Rómovia, Nemci, Maďari, Rusi, Srbi, Bulhari a ďalší. Ako zdôraznil prof. Kusý, prednosťou Česka je to, že tam funguje zákon o právach národnostných menšín, ktorý umožňuje menšinám vytvárať si aj samosprávne orgány. Na celoštátnej úrovni zastrešuje túto problematiku Rada vlády pre národnostné menšiny, na čele ktorej stojí Karl Schwarzenberg. Ak v obci žije aspoň 10 percent príslušníkov národnostných menšín, môžu si založiť tzv. výbor pre národnostné menšiny, pre kraj platí zase hranica päť percent, pričom si môžu vytvoriť tzv. krajský výbor pre národnostné menšiny. To však neznamená, že každý kraj či obec s patričným počtom menšín by si zriadila uvedený výbor.
 
Byť občanom
Podľa Grigorija Mesežnikova z Inštitútu pre verejné otázky, ktorý sa v prednáške sústredil okrem témy práv na Slovensku aj na postoje našich občanov k správe spoločnosti, vznikla u nás po poslednom sčítaní ľudu zaujímavá situácia. „Až sedem percent, teda 300-tisíc občanov Slovenska, sa neprihlásilo k žiadnej národnostnej skupine, čo je významná reprezentatívna vzorka. Je to prejav trendov – nastavenia štátnej politiky, ale aj obraz vzťahov medzi národnostnými skupinami v krajine,“ uviedol Mesežnikov.
Podľa neho možno úroveň národnostnej politiky u nás hodnotiť v troch rovinách – sú to: 1. práva menšín, 2. reprezentácia menšín, 3. ich účasť na verejných veciach. V prvej oblasti došlo podľa neho k miernemu pokroku najmä vďaka prijatiu zákona o štátnom jazyku (zníženie kvóra v obciach z 20 na 15 percent zastúpenia menšiny na obyvateľstve) a podobne nastal posun v tretej oblasti taktiež smerom k vyššej miere rozhodovania o stratégiách rozvoja menšín vďaka novému nastaveniu Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. V rámci rady funguje aj Výbor rady vlády pre národnostné menšiny, v ktorom sú zastúpené všetky minority, vrátane dvoch predstaviteľov Rusínov. V druhej rovine, v oblasti reprezentácie menšín, však podľa Mesežnikova situácia stagnuje, keďže nedošlo k posunu smerom k samosprávnej autonómii. Ide totiž o to, aby sa v štáte aj samotné menšiny mohli podieľať na rozhodovaní o svojich veciach. „Problematika národných menšín sa nemôže riešiť tak, aby to vyvolávalo absolútny odpor jej zástupcov,“ dodal Mesežnikov.

Podľa neho tak situácia všetkých menšín na Slovensku, konkrétne aj Rusínov, dopláca na vyslovene asymetrické postavenie najpočetnejšej menšiny – Maďarov. „Na jednej strane táto skupina vystupuje kultúrne aj etnicky ako súčasť iného národa, ale takto vystupuje len formálne. V skutočnosti sa – ako jediná menšina u nás – spolupodieľa aj na politickom živote na úrovni iných politických strán. Na druhej strane sú tu však ostatné menšie menšiny, ktoré sú tiež kultúrne a etnicky iné, no z hľadiska politického dosahu nemajú zastúpenie v politickom živote, a teda v dôsledku nižšej početnosti majú oveľa menší vplyv na verejné rozhodovanie,“ vysvetlil Mesežnikov. Ako zdôraznil, reálne mechanizmy na to, aby sa to zmenilo, pritom existujú a aj EÚ ich začína vytvárať na nadnárodnej úrovni. „Len ich treba poznať, ovládať a šikovne vedieť s nimi pracovať,“ ukončil politický analytik.

Riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV Marián Gajdoš a pracovník z rovnakého ústavu Stanislav Konečný sa vo svojich prezentáciách venovali predovšetkým histórii Rusínov a spojivám ich dejín so súčasnosťou, ale taktiež historickým i aktuálnym vzťahom Rusínov a Slovákov.

Rusíni sa nezvyknú sťažovať
Posledná vystupujúca Táňa Rundesová priblížila možnosti, kam sa môžu menšiny, medzi nimi aj Rusíni, obracať, ak sa chcú sťažovať alebo ak chcú riešiť porušenie svojich práv. Medzi najjednoduchšie a najrýchlejšie spôsoby patria ombudsman, teda verejný ochranca práv, a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Istá pomoc je možná aj zo strany európskych orgánov, napríklad Európskeho súdu pre ľudské práva, ale je to cesta oveľa zdĺhavejšia a je možná až po vyčerpaní všetkých právnych možností na národnej úrovni. Dôležitá je aj možnosť dávať vedieť o (ne)napĺňaní svojich menšinových práv aj prostredníctvom monitoringu Rady Európy, ktorej Výbor ministrov každé dva roky hodnotí situáciu menšín v každom členskom štáte EÚ. Po tejto linke sú však Rusíni spolu so svojimi najpočetnejšími organizáciami málo aktívni a, a hoci by mohli, slabo informujú medzinárodné orgány, napríklad o nepriaznivom stave rusínskeho školstva.

Hlavným zistením vystupujúcej, ktorá si urobila aj prieskum na spomínaných slovenských úradoch, u ombudsmana a v stredisku pre ľudské práva, bol napokon fakt, že Rusíni sa na oficiálnych inštitúciách nezvyknú sťažovať na to, žeby pociťovali nedostatok svojich práv, hoci ich realita taká nie je.

Odmaďarčená autonómia
V závere sa moderátor Alexander Duleba sústredil na hlavné posolstvo: „Máme tu zjavný rozpor s ústavou. Dnešný právny stav – napriek tomu, čo je v ústave – nedovoľuje príslušníkom menšín zúčastňovať sa na rozhodovaní o verejných veciach. Mali by sme sa inšpirovať príkladmi zo zahraničia, kde už fungujú menšinové autonómne samosprávy, najmä príkladom z Českej republiky.“ Na Slovensku podľa Dulebu doteraz táto myšlienka zaznievala iba z prostredia maďarskej menšiny a Rusíni akoby sa tejto idey báli. Keby sa nebáli ju presadzovať, možno by dnes rusínske telesá, ako PUĽS alebo Divadlo A. Duchnoviča, nemuseli riešiť nedostatok peňazí, keďže kraj ako ich zriaďovateľ nemá na pre ne dosť finančnej podpory. Myšlienka vzniku samostatnej autonómie pre menšiny sa však, žiaľ, na Slovensku vždy zmietla zo stola ako niečo, čo sa spája s „maďarskou kartou“. No je to len uhýbanie od podstaty. „Rusínom by práve menšinová autonómia umožnila podieľať sa na správe verejných záležitostí. Myšlienka autonómie totiž nemá byť len hrou o to, či bude maďarská menšina vo vláde, alebo nie. Veci sa pohnú vtedy, keď sa podarí politicky odmaďarčiť národnostno–menšinovú autonómiu,“ dodal na záver Alexander Duleba.

Táňa Rundesová

Vzdelávací seminár sa uskutočnil v rámci projektu Čemerica, ktorý podporil Úrad vlády.