RUSÍNI NA SLOVENSKU PO II. SVETOVEJ VOJNE (ROZVOJ, JEHO LIMITY, OPTÁCIA)

PhDr. Michal ŠMIGEĽ, PhD.

Vývoj situácie na severovýchodnom Slovensku – území obývanom slovenskými Rusínmi, v prvých rokoch po druhej svetovej vojne výrazne ovplyvnili predovšetkým dva faktory. Prvým z nich bolo riešenie otázky Podkarpatskej Rusi v rokoch 1944 -1945, ktoré malo svoju odozvu aj na území východného Slovenska a v širšom zmysle slova ovplyvnilo situáciu okolo tzv. ukrajinskej otázky na Slovensku. Druhým nemenej dôležitým faktorom ovplyvňujúcim dianie a situáciu v oblasti obývanom rusínskym obyvateľstvom bola sociálno-ekonomická úroveň a hospodársky stav regiónu po prechode frontu a v prvých povojnových rokoch.

Samotná otázka odstúpenia Podkarpatskej Rusi (Zakarpatskej Ukrajiny) v prospech Sovietskeho zväzu je pomerne známou záležitosťou. To sa však nevzťahuje na situáciu v severovýchodných okresoch Slovenska – predovšetkým, čo sa týka hnutia za pričlenenie oblasti k Sovietskemu zväzu. Tá je menej známa a najmä menej prebádaná.

Nezanedbateľnou bola iniciatíva, ktorú vyvíjal už Dočasný výbor Ukrajincov Prjaševščiny (Prešovska),(1) ktorý na svojom prvom zasadaní v Užhorode 29. novembra 1944 prijal rezolúciu podobnú tej mukačevskej (na prvom zjazde národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý sa uskutočnil 26. novembra 1944 v Mukačeve za účasti 663 delegátov zo Zakarpatskej Ukrajiny bol vyslovený zámer pripojiť Podkarpatskú Rus k sovietskej Ukrajine), adresovanú Národnej rade Zakarpatskej Ukrajiny. V rezolúcii Dočasný výbor žiadal „...pripojiť k slobodnej matke Zakarpatskej Ukrajine celú prešovskú Ukrajinu (severovýchodné Slovensko – pozn. M. Š.) aj s haličskou Lemkovščinou (Lemkovinou, juhovýchodné Poľsko – pozn. M. Š.)“, teda taktiež k Ukrajine, respektíve ZSSR.(2) Určitý nepokoj vyvolávala aj tá skutočnosť, že s podporou sovietskych bezpečnostných zložiek z Podkarpatskej Rusi začali na územie Slovenska prenikať skupiny agitátorov, ktoré sa usilovali vyvolať medzi obyvateľstvom severovýchodného Slovenska hnutie za pripojenie k Podkarpatskej Rusi. Celkovú situáciu v pohraničných okresoch komplikovalo aj to, že Červená armáda obsadila šesť slovenských obcí na východnom Slovensku. Dokonca aj Národná rada Zakarpatskej Ukrajiny začala zasahovať do činnosti pohraničných severovýchodných okresov Slovenska.(3)

To, že na severovýchodnom Slovensku začiatkom roku 1945 skutočne došlo k agitácii obyvateľstva a zbieraniu podpisov pod akési vypracované memorandum potvrdzujú viaceré správy. Podpisové akcie za pripojenie k ZSSR sa uskutočňovali na rôznych miestach a obciach regiónu. Boli však získavané rôznym, často aj podvodníckym spôsobom, a nechýbal pri tom nátlak, respektíve vyhrážky.(4) Iniciatívy v tomto smere pokračovali ešte ďalej. Okrem toho, že delegácia z bližšie neidentifikovateľného okresu východného Slovenska navštívila v Kyjeve N. Chruščova a žiadala o pričlenenie ich okresu k Ukrajine,(5) podobné tendencie sa prejavovali aj medzi niektorými členmi organizácie KRASNO (Karpatorusskij avtonomnyj sovet nacionaľnoho osloboždenia), ktorí koncom roku 1944 iniciovali vznik a založenie Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (UNRP). Zakladateľov UNRP zjavne inšpirovali správy o činnosti Slovenskej národnej rady (SNR) ale predovšetkým vznik Národnej rady Zakarpatskej Ukrajiny. Oficiálne založenie UNRP sa odohralo neskôr, 1. marca 1945 na zjazde delegátov z okresov východného Slovenska („ukrajinských obcí a okresov“), obývaných prevažne rusínskym obyvateľstvom. Podľa pôvodného zámeru sa mal uvedený zjazd uskutočniť už 15. februára 1945. Uvedený termín bol však posunutý pravdepodobne preto, lebo členovia Prípravného výboru uskutočňovali na východnom Slovensku agitáciu za pripojenie jeho územia k Sovietskemu zväzu. Je reálny predpoklad, že v tomto smere sa angažovali na priamy podnet vysokých vojenských činiteľov Červenej armády (ČA).(6)

Pravdepodobne medzi velením ČA operujúcej na východnom Slovensku a politickým vedením ZSSR však nedošlo v tejto otázke k dostatočnej koordinácii, respektíve je možné predpokladať, že boli dokonca vyzvaní aby pozastavili svoju iniciatívu v tomto smere.(7) Ako uvádza M. Gajdoš, práve kvôli tomu boli viacerí agitátori v polovici februára 1945 predvolaní na sovietske vojenské velenie v Prešove, kde ich činnosť bola podrobená ostrej kritike. Zároveň ich upozornili, že ich konanie nie je v súlade s československo-sovietskou spojeneckou zmluvou a „v daných podmienkach je predčasné“.(8)

Uvedené tendencie však nabrali kulminačnej podoby počas ustanovujúceho zjazdu UNRP, konaného 1. marca 1945 v Ruskom dome v Prešove.(9) UNRP bola vyhlásená za národno-politický orgán reprezentujúci ukrajinské a ruské obyvateľstvo žijúce na východnom Slovensku a mala chrániť a presadzovať práva i záujmy uvedeného obyvateľstva. Zároveň ustanovujúci zjazde prijal rezolúciu, v ktorej sa prihlásil k Manifestu prvého zjazdu národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve, vyslovil vrelú vďaku J. Stalinovi za oslobodenie a poskytnutie práva slobodne vyjadriť svoje národné cítenie a (čo je najdôležitejšie) opäť načrtol myšlienku pripojenia severovýchodných území Slovenska k Ukrajinskej SSR.(10) Celková atmosféra ustanovujúceho zjazdu a prijatie takejto rezolúcie v mnohom pripomínali zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý deklaroval zjednotenie Zakarpatska so sovietskou Ukrajinou.

Najdôležitejším faktom v tejto situácii bolo, že Rusínov, odvekých obyvateľov východného Slovenska, UNRP prezentovala v novom svetle. Označila ich za ukrajinskú národnostnú menšinu. Predstavitelia UNRP stanovením tohto názvu, ktorý nezodpovedal tradícii ani cíteniu väčšiny obyvateľstva, chceli hlavne zvýšiť autoritu vytvoreného orgánu, najmä v súvislosti s vývojom v Zakarpatsku.(11)

To, že v severovýchodnom kúte Slovenska bola snaha napodobniť zakarpatský variant sovietizácie svedčí skutočnosť, že UNRP vo svojom tlačovom orgáne Prjaševščina, vyzývala „ozbrojených predstaviteľov ukrajinského ľudu“, aby bdeli a dbali, „aby naše rozhodnutia boli presne uvádzané do života a všetky úchylky od našich rozhodnutí trestali podľa zákona“.(12) Teda zjavnou bola snaha napodobniť vytváranie ľudových ozbrojených družín, ako to bolo na Zakarpatsku, za účelom presadzovania vlastných zámerov. Okrem toho UNRP vyzývala miestne rusínske obyvateľstvo aby vstupovalo do radov ČA. Skutočne je potrebné súhlasiť s názorom, že na severovýchodnom Slovensku v tomto období hrozilo dvojvládie.

Uvedený vývoj udalosti čoskoro našiel odozvu u politických elít ČSR. Už len použitie slovenskému jazyku cudzieho a fakticky nepreložiteľného pojmu „Prjaševščina“ iritovalo slovenské národné orgány, ktoré sa obávali autonomistických a separatistických ambícií vo východoslovenskom regióne. Československé štátne orgány a politické organizácie začali vyvíjať iniciatívu v snahe upokojiť situáciu na východnom Slovensku. Zároveň boli odhodlané zo všetkých síl brániť integritu obnovenej republiky.

Zo svojej strany si aj čelní predstavitelia UNRP postupne začali uvedomovať nereálnosť pričlenenia časti východoslovenského územia k ZSSR, a to ako z medzinárodného, tak aj vnútropolitického hľadiska. Zámery UNRP nebolo možné realizovať v dôsledku toho, že celé spektrum československej politickej reprezentácie po zjavnej strate Podkarpatskej Rusi trvalo na územnej celistvosti ČSR. Nehovoriac už o tom, že pripojenie časti východného Slovenska k ZSSR na základe etnického princípu bolo takmer nemožné, pretože tzv. ukrajinské (v skutočnosti ale rusínske) obyvateľstvo nebolo kompaktne osídlené. Zároveň by mohol vzniknúť precedens pre maďarskú a poľskú menšinu na Slovensku, čo si samozrejme vláda ČSR a Slovenská národná rada nemohli dovoliť.

Postupne hnutie za pričlenenie územia k ZSSR, ktoré iniciovala UNRP, začalo slabnúť a napokon zaniklo. K upokojeniu a vyjasneniu situácie došlo až po 9. apríli 1945, keď sa v Košiciach uskutočnilo stretnutie popredných predstaviteľov UNRP V. Karamana, P. Babeja a I. Rohaľa-Iľkiva so zástupcami SNR G. Husákom a T. Tvarožkom. UNRP prejavila ochotu spolupracovať so SNR v riešení otázok tykajúcich sa ukrajinského (rusínskeho) obyvateľstva.(13) V apríli 1945 UNRP vypracovala memorandum,(14) ktoré 5. mája 1945 odovzdala zástupcom SNR. Memorandum obsahovalo celý rad politicko-kultúrnych požiadaviek, ktoré štátne orgány mali uskutočniť v záujme riešenia „ukrajinskej“ otázky (v podstate zahrala národnostnou kartou).(15) UNRP vyjadrila aj plnú podporu Košickému vládnemu programu a zároveň žiadala proporcionálne zastúpenie Ukrajincov v SNR, v ústredných orgánoch štátnej moci pri Povereníctvach SNR a v ostatných inštitúciách, orgánoch štátnej správy a súdnictva, najmä „v okresoch s ukrajinským obyvateľstvom“. Osobitná pozornosť sa venovala rozvoju ukrajinského (ruského) národnostného školstva a zriadeniu referátu pre riadenie týchto škôl pri Povereníctve školstva a osvety SNR (nakoniec to bol skutočne jediný politický výdobytok).(16)

Aj keď sa UNRP od separatistických myšlienok dištancovala a začala hlásať podporu Košickému vládnemu programu, na jej počiatočné výroky sa nezabudlo, ale stále pamätalo. Je možné tvrdiť, že vedúci činitelia ČSR na čas zaujali vyčkávaciu polohu, ale tajne hľadali príležitosť na postupnú likvidáciu UNRP (čo sa začiatkom 50. rokov aj stalo) ako aj riešenie otázky obyvateľstva „podporujúceho“ jej rady. Tá sa riešila práve na spôsob opcie a presídlenia rusínskeho obyvateľstva do ZSSR (de facto išlo o československo-sovietsku výmenu obyvateľstva) na základe dvoch opčných dohôd (1945-1947).

Nemenej dôležitá je otázka postoja rusínskeho obyvateľstva zo severovýchodných okresov Slovenska k tendenciám pripojenia ich regiónu do ZSSR. Traduje sa, že „počiatočné snahy UNRP riešiť otázku Rusínov (podľa nej „Ukrajincov a Rusov“ – pozn. M. Š.) pripojením severovýchodného Slovenska k Zakarpatskej Ukrajine nezískali podporu, hoci v niektorých kruhoch doma i v emigrácii dožívali až do roku 1947“.(17) Nasvedčuje tomu, napríklad, aj list gréckokatolíckeho farára z Jarabiny, ktorý bol 4. októbra 1945 adresovaný Okresnému národnému výboru (ONV) v Starej Ľubovni. Veľmi výstižne charakterizuje načrtnuté udalosti a pozoruhodným je aj z toho hľadiska, že otvára pohľad samotného obyvateľstva na vyššie uvedené udalosti:
„Najúprimnejšie prosím láskavo zahlásiť kompetentným osobám, že jarabinský ľud je pobúrený správami o tom, že vraj Rusi požadujú od ČSR, aby táto všetkých Rusínov presídlila do Ruska, respektíve na Ukrajinu, lebo že vraj je to vôľa rusínskeho ľudu. Rusíni si vôbec neželajú patriť k ZSSR, a že niektorí z nich podpísali v januári a februári tohto roku akési memorandá, že chcú patriť k Rusku, urobili to nevedomky, že boli nachytaní učiteľmi a im podobnými pseudointeligentmi, ktorí sa rozpŕchli po rusínskych dedinách a povedali, že zbierajú podpisy v dedinách, ktoré chcú mať rusínske školy, ktoré potrebujú jarné osivo atď.; a nikto z nich nikdy nehovoril, o čo sa skutočne jedná, inakšie bol by nikto tieto somárske memorandá nepodpísal. Moji nachytaní veriaci prosia, aby som podčiarkol, že všetci spomenutí ľudkovia, ktorí samopašne, na vlastnú ruku zbierali podpisy, zaslúžia si byť vyhlásení za vlastizradcov a zaslúžia si, aby boli sami z ČSR do ZSSR vyhodení, aby tak obdržali to, čo si zaslúžili a skúsili sami to, čo priali druhým..., lebo všetci moji veriaci, ako aj Rusíni zo susedných dedín, cítili sa vždy Čechoslovákmi, bojovali vždy za celistvosť ČSR a chcú zostať vernými občanmi svojej milovanej vlasti, Československej republiky. Keď bude treba, všetci spomenutí podpíšu osvedčenia, že sa cítia Slovákmi, aby mať už ráz svätý pokoj s tým večným strašidlom, že majú, či môžu byť niekedy presídlení do Ruska len preto, že sa narodili Rusínmi.“ (18)

M. Gajdoš v tejto súvislosti uviedol, že na východnom Slovensku, najmä v rusínskom prostredí, pomerne dlho pretrvávali úvahy týkajúce sa pripojenia časti tohto regiónu k Zakarpatskej Ukrajine. Prejavilo sa to nielen v počiatočnom období činnosti UNRP, ale aj neskôr – pri iných rôznych príležitostiach. Pomerne neprehľadná situácia bola v súvislosti s vytyčovaním československo-sovietskych hraníc a medzi obyvateľstvom kolovali rôzne zvesti o možnom pripojení časti východného Slovenska k Zakarpatsku. Celkovo sa k ČSR rusínske obyvateľstvo chovalo lojálne, aj keď niektorí z nich prejavovali záujem o pripojenie k ZSSR. Napomáhala tomu najmä zlá zásobovacia situácia v regióne. Šírila sa propaganda, že príslušné povereníctva nejavia o tieto kraje záujem práve kvôli tomu, že budú postúpené ZSSR. Prakticky po celom Slovensku kolovali správy, že jeho východná časť až po Poprad pripadne ZSSR. To vyvolávalo nepokoj a protesty niektorých obcí, ale aj jednotlivcov. Navyše k obavám obyvateľov prispievali aj postoje vtedajších slovenských politikov. (19)

Zákulisné politické hry a začiatočne separatistické ambície UNRP rusínske obyvateľstvo znepokojovali a do ich života často vnášali neistotu.(20) Ako vyplýva z analýzy dobových dokumentov, obyvateľov východného Slovenska v tomto období skôr zaujímali existenčné problémy a odstránenie následkov vojny v každodennom živote. Skutočne z celého Slovenska poznačeného vojnovými udalosťami bola na tom najhoršie jeho východná časť, hospodársky najzaostalejšia časť republiky. Východné Slovensko a v ňom najmä severné okresy obývané rusínskym obyvateľstvom utrpeli pri prechode frontu najväčšie materiálne škody, čo na niekoľko rokov negatívne ovplyvnilo hospodársky a sociálny vývin prevažnej časti ich obyvateľstva.(21)

V dôsledku vojnových udalostí došlo predovšetkým k úbytku bytového fondu. Najväčšie škody v tomto smere utrpeli severovýchodné okresy Svidník, Snina, Medzilaborce, Stropkov, ale i Bardejov, Giraltovce, Humenné a Stará Ľubovňa. Totiž z celkového počtu zničeného domového fondu Slovenska na východné Slovensko pripadalo 54,5 %.(22) Obnova bytového fondu nebola uskutočňovaná v dostačujúcom tempe a obyvateľstvo najmä v období zimných mesiacoch doslova trpelo. Tento stav prevládal ešte aj v treťom roku po ukončení vojny. Veľké škody vykazovalo aj poľnohospodárstvo, ktoré bolo hlavným zdrojom obživy obyvateľstva východoslovenského regiónu. Situáciu v poľnohospodárstve navyše komplikovala skutočnosť, že viaceré lesy a polia boli v dôsledku vojnových udalostí zamínované. Na poľnohospodárskej pôde sa preto v prvých povojnových rokoch ani nedalo hospodáriť. Prídelové zásobovanie obyvateľstva bolo nepravidelné, rozmáhal sa čierny obchod a pašeráctvo.(23) Teda životný štandard obyvateľov severovýchodného Slovenska v povojnových rokoch nebolo možné nazvať životným štandardom človeka – „v danom prípade išlo o hladovanie v priamom slova zmysle“.(24) Ako uviedol I. Vanat, „podvýživa v tom čase sa pokladala za normálny jav“.(25) Vojnové udalosti, nadmierna migrácia obyvateľstva a katastrofálna bytová situácia, ktorá donútila desaťtisíce ľudí bývať v nevyhovujúcich provizóriách, v ktorých sa jednoducho nedali dodržiavať základné hygienické zásady, mala veľký vplyv na rozšírenie prudko nákazlivých chorôb pravidelne prerastajúcich do epidémii.

Ani pokusy vnútornej kolonizácie, v tej dobe prebiehajúcej v Československu, zameranej na presídlenie roľníkov do oblastí pohraničia na hospodárstva po vysídlených Nemcoch a Maďaroch, zložitú sociálno-ekonomickú situáciu v regióne ani zďaleka nenapravili. Na východnom Slovensku išlo predovšetkým o kolonizovanie opustených nemeckých a maďarských obcí obyvateľstvom z chudobných, horských, preľudnených a vojnou poškodených dedín.

Ako na stránkach slovenskej tlače konštatoval G. Husák (po návšteve východného Slovenska delegácie Zboru povereníkov pod jeho vedením v polovici októbra 1946), „situáciu na slovenskom východe možno vo všeobecnosti charakterizovať tým, že všetko chýba a nedostatky Slovenska sa rysujú na východe ešte vypuklejšie, sú akosi preexponované. Ak je Slovensko v celoštátnom pomere málo industrializované, má východné Slovensko pomer k ostatným častiam priemyslu ešte slabší. Ak celkový civilizačný stupeň na Slovensku je nižší ako v českých krajinách, je tento na východe nižší ako na západe Slovenska. Ak bolo celé Slovensko vojnou ťažko postihnuté, bolo východné Slovensko dvojnásobne. Celé Slovensko malo a má ešte dosť biedy, no na východe je jej priveľa“.(26)

Zložité povojnové sociálno-ekonomické pomery, v ktorých sa ocitlo rusínske obyvateľstvo na východnom Slovensku, v rokoch 1945-1947 komplikovali aj oddiely Ukrajinskej povstaleckej armády – UPA (tzv. banderovci) operujúce v tejto oblasti, ako aj kriminálne a zločinecké skupiny, a to ako domáce, tak aj z priľahlého poľského pohraničia. Pohyby oddielov UPA boli sprevádzané antikomunistickou, antisovietskou a vojenskou propagandou, ktorú rozširovali medzi obyvateľstvom severovýchodných okresov Slovenska. Od obyvateľstva žiadali, často aj odoberali potravinové články, ale aj šatstvo a iné veci, nedostatkom ktorých trpelo aj samotné obyvateľstvo. Treba však uviesť, že na účet banderovcov boli pripisované viaceré prepady, zločiny, ba aj vraždy, ktoré sa udiali v tomto období v niektorých východoslovenských okresoch, aj keď tieto nie sú ešte dodnes dokázané.(27) Napriek všetkému táto situácia veľmi znepokojovala obyvateľstvo – vyvolávala strach, ale aj neistotu, obavy z prítomnosti a budúcnosti. Vytvárala sa živná pôda pre šírenie najrozmanitejších, väčšinou celkom nepravdivých chýrov, ktoré spoločenskú situáciu značne destabilizovali.(28)

Výskumy posledných rokov potvrdzujú, že v rokoch 1945 – 1946 sa postrachom pre rusínske obyvateľstvo slovenských pohraničných severovýchodných okresov (ako aj obyvateľstva juhovýchodného poľského pohraničia – Lemkov) stali práve poľské zločinecké skupiny (bandy), ktoré nelegálne prekračovali poľsko-slovenskú hranicu a najmä v nočných hodinách prepadávali civilné obyvateľstvo a ich obydlia. Takéto prípady boli zaznamenané v celom priestore severného slovenského pohraničia od Spišskej Starej Vsi po Medzilaborce.(29) Bolo to spôsobené tým, že v uvedenom období a oblasti sa slovenské hranice takmer nestrážili a v regióne bol nedostatok bezpečnostných zložiek.(30) S použitím zbrane a násilia zločinecké skupiny oberali obyvateľstvo o všetko, čo malo cenu – hotovosť, osobné veci, oblečenie, proviant, odvádzali aj dobytok.(31) Nemenej záškodníckou bola aj činnosť domácich zločineckých skupín. Týmto spôsobom uvedené bandy prinášali obyvateľstvu hospodárske škody, a to práve v oblasti, ktorá značne utrpela vojnou a v ktorej životná úroveň očividne zaostávala.

V dôsledku nedostatku serióznych regionálnych štruktúr a bezpečnostného aparátu v regióne, situácia sa často dostávala pod kontrolu nespoľahlivých elementov – dokonca aj z radov partizánov a miestnych činiteľov, ktorí sa vyhlasovali za (často domnelých, respektíve pochybných) „osloboditeľov“ – „obnoviteľov“ československej štátnosti a vlastnili zbrane – zneužívajúcich svoje postavenie. Navyše, keďže oblasť bola silne postihnutá vojnovými udalosťami a vládli zložité sociálno-ekonomické pomery, rýchlo pochopili, že sa dajú zneužiť za vlastným účelom. Absencia spoľahlivých príslušníkov NB a FS, prevládajúci klientelizmus na úrovni miestnych národných výborov, korupcia a pašeráctvo tomu len napomáhali.

Aj prejavy antisemitizmu neboli ničím výnimočným pre slovenský východ v prvých povojnových rokoch. Podľa hlásenia Hlavného veliteľstva národnej bezpečnosti zasiahli predovšetkým okolie Prešova, Humenného a Michaloviec a boli pozorované aj v iných východoslovenských okresoch. Boli zaregistrované prípady nepriateľského postoja obyvateľstva slovenskej a rusínskej národnosti voči obyvateľom židovskej konfesie. Dôvody boli rôzne, či už išlo o (ne)legálne prideľovanie živností a hospodárskych podnikov Židom, čierny obchod, alebo samotný fakt, že títo obyvatelia medzi sebou komunikovali výlučne po nemecky alebo po maďarsky: „Tieto a podobné prehmaty (...) vedú všetky vrstvy obyvateľstva slovenskej a rusínskej národnosti k verejnému poburovaniu a k demonštratívnym prípravám a zákrokom“.(32)

Riešenie národnostnej otázky v obnovenom Československu neobišlo ani rusínsku menšinu na východe Slovenska. Podpísaním Dohody o odstúpení Podkarpatskej Rusi ZSSR pôvodná predstava z obdobia Povstania (1944), podľa ktorej obnovené Československo malo byť „slovanským štátom troch slovanských národov: Slovákov, Čechov a Podkarpatských Ukrajincov“ prestala byť aktuálnou. Okrem iného to znamenalo, že národná osobitnosť rusínsko-ukrajinského obyvateľstva na Slovensku mohla byť akceptovaná už len vo forme uznania štatútu národnostnej menšiny.(33) A na menšiny československá vláda mala osobitný recept. V duchu budovania etnicky homogénneho štátu bez národnostných menšín, ktoré boli označené za potenciálny destabilizujúci činiteľ ČSR, československá vláda mala na mysli skoncovať aj s novovytvorenou ukrajinskou (ako to prezentovala UNRP) menšinou na východnom Slovensku.

Ako uviedol historik M. Barnovský, hoci Benešovu štátnu ideu budovania ČSR ako národného štátu Čechov a Slovákov bez národnostných menšín prijali všetky politické strany vrátane KSČ a KSS, zdá sa, že v postoji k riešeniu „ukrajinskej“ otázky na Slovensku predsa len existovali určité diferencie. Kým komunisti sa prikláňali k myšlienke priznať „Ukrajincom“ práva národnostnej menšiny, prezident E. Beneš sa usiloval riešiť túto otázku predovšetkým výmenou obyvateľstva. V rozhovore s V. Molotovom už 21. marca 1945 (t. j. tri týždne od ustanovenia UNRP) uviedol, „že podľa jeho názoru otázka Ukrajincov na Slovensku, by sa mohla riešiť presídlením a výmenou obyvateľstva medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou, kde žije časť Slovákov. Na otázku Beneša, ako sa na to pozerá Molotov, menovaný vyhlásil, že tu neexistuje žiadny problém, o výmene sa možno, samozrejme, dohodnúť“.(34) Podľa nášho názoru, napriek vtedajším rokovaniam E. Beneš bol odhodlaný túto taktiku uplatniť nielen na výmenu Slovákov zo Zakarpatska (podľa Protokolu k Dohode o odstúpení Podkarpatskej Rusi ZSSR z 29. 6. 1945), ale aj na výmenu Čechov z Volyne (podľa opčnej dohody z 10. 7. 1946).


Vláda ČSR práve na úkor rusínskej minority na východnom Slovensku riešila návrat do krajiny, respektíve reemigráciu Slovákov a Čechov zo Sovietskeho zväzu, a to na spôsob opcie (na východnom Slovensku zaužívaný názov „optácia“), respektíve výmeny obyvateľstva. Presídlením časti Rusínov do ZSSR zároveň očakávala čiastočnú konsolidáciu zložitých sociálno-ekonomických a národnostných pomerov na východnom Slovensku.(35) Tá istá vláda dovolila predstaviteľom iného štátu – sovietskym agitátorom uskutočniť na svojom území propagáciu, agitovať a verbovať československých občanov na presídlenie do ZSSR. V skutočnosti nedosiahla plánovaný cieľ a len menšia časť Rusínov sa pod vplyvom klamlivej agitácie odhodlala vysťahovať sa do ZSSR na územie ukrajinskej Volyne. Dôvodom tejto odhodlanosti boli predovšetkým zložité sociálno-ekonomické pomery na povojnovom severovýchodnom Slovensku a lákavá skutočnosť presídliť sa na úrodnú ukrajinskú pôdu, získať rozsiahle české majetky a začať nový život v susednej krajine – slovanskej veľmoci, ako sa domnievali, v priaznivých politických podmienkach a spravodlivom sociálnom systéme ZSSR. V tomto duchu bola vedená aj príslušná propaganda a agitácia. Záujem o presídlenie do ZSSR pramenil predovšetkým z ekonomických dôvodov, nie z politických, ako je to niekedy mylne interpretované.(36)

Výsledky opcie a presídlenia do ZSSR nesplnili očakávania žiadnej zo zainteresovaných strán. Sklamaní zostali aj tí, ktorí verili, že presídlením časti obyvateľstva do ZSSR dosiahnu určitú konsolidáciu kritickej povojnovej situácie na východnom Slovensku a zároveň vyriešia tzv. „ukrajinskú“ otázku v Československu. Najväčšie sklamanie a v niektorých prípadoch aj osudné tragédie zažili samotní optanti. Ľudia, ktorí sa vybrali hľadať lepší život v krajine sovietov, pochopili, že pre vlastnú naivitu a neznalosť ozajstných pomerov v ZSSR sa dali naverbovať sovietskou propagandou. Prvý kontakt so sovietskou realitou aj u tých najodvážnejších vyvolal sklamanie a strach z budúcnosti v novej socialistickej vlasti, občianstvo ktorej si dobrovoľne zvolili.(37)

Takýmto spôsobom skončila prvá etapa riešenie „ukrajinskej“ otázky v Československu, nastolenej na východnom Slovensku v prvých povojnových rokoch. Prostredníctvom opčných procesov sa však nedalo zlomiť základňu UNRP, počítalo sa totiž s väčším počtom tzv. Ukrajincov a Rusov, ktorí optujú sovietske občianstvo.

Opcia a presídľovanie Rusínov zo severovýchodných okresov Slovenska do ZSSR totiž názorne ilustrovali, že toto obyvateľstvo nemá nič spoločné so ZSSR. Za svoj domov považovali Slovensko a boli odhodlaní zostať tu aj za cenu zmeny svojej národnostnej orientácie.(38) Ešte aj koncom roku 1948, viac ako rok po skončení opcie, dôverník III. odboru Povereníctva vnútra hlásil o zmýšľaní Rusínov nasledovne: „Ako to bude, nikto nevie, môže sa stať, že v budúcnosti bude podpísaná medzi ZSSR a ČSR nejaká zmluva, na základe ktorej všetci Rusíni či Ukrajinci budú presťahovaní do ZSSR. Preto dnes každý Rusín vďačne sa hlási k národnosti slovenskej, len aby zostal tu“.(39) V nasledujúcich rokoch počet obyvateľov, ktorí sa predtým hlásili k rusínskej národnosti, začal na Slovensku rapídne klesať. Podľa S. Konečného, výsledky sčítania ľudu roku 1950 prekvapili vedenie UNRP, ktoré po vojne rátalo s počtom asi 150 000 Rusínov, no revízia sčítania obyvateľstva potvrdila, že ich počet na severovýchodnom Slovensku klesol o 45,1 %, kým počet Slovákov stúpol o 65,6 %.(40)

Podľa nášho názoru opcia slovenských Rusínov bola prvou fázou riešenia „ukrajinskej“ otázky nastolenej na východnom Slovensku. Po jej realizácii (presídlení 11,6 tis. príslušníkov minority do ZSSR – celkovo 12,4 tis. osôb) došlo k druhej etape riešenia tejto otázky. Po prevrate a uchopení moci komunistami v roku 1948 UNRP sa stala doslova trpenou inštitúciou. Neskôr sa dostala pod drobnohľad UV KSS a československých bezpečnostných zložiek, nasledovne bola obvinená z podporovania „ukrajinského buržoázneho nacionalizmu“ a jej činnosť bola ustavične paralyzovaná. V decembri 1952 UNRP bola zlikvidovaná. Namiesto nepohodlného národnoreprezentatívneho orgánu, akým bola UNRP, sa vytvára národnostno-kultúrna organizácia Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich (KZUP), ktorý sa stáva predĺženou rukou komunistickej strany v procese výchovno-vzdelávacej činnosti „ukrajinskej národnostnej skupiny“ na východnom Slovensku.(41) Podobným spôsobom bola likvidovaná Gréckokatolícka cirkev – ako hlavná opora slovenských Rusínov, došlo aj k prenasledovaniu rusínskej inteligencie a nastoleniu tzv. ukrajinizácie rusínskej spoločnosti na východnom Slovensku. Postupne aj pomenovanie Rusín sa z verejného života začalo vytrácať a začiatkom 50. rokov 20. storočia na základe vládnych nariadení a v súvislosti s politickými opatreniami – ukrajinizáciou, sa z oficiálneho styku celkovo vylúčilo. Namiesto názvu Rusín sa mohol používať iba termín Ukrajinec a napokon aj mnohí začali tento termín používať a za Ukrajincov sa považovať.(42)

V prípade ukrajinizácie treba poznamenať, že práve nastolenie komunistického režimu v roku 1948 v Československu znamenalo postupné paralyzovanie prirodzenej etnickej identifikácie ako aj politických ambícií UNRP. Za tejto situácie začali stranícke a štátne orgány prípravy k presadeniu ukrajinskej jazykovej a kultúrnej orientácie rusínskeho obyvateľstva na Slovensku.(43) Od roku 1951 postupne dochádzalo k ukrajinizácii tlače a kultúrnych inštitúcií. V roku 1952 bolo rozhodnuté o zavedení ukrajinského jazyka do všetkých škôl, v k tor ých sa dovtedy vyučovalo rusky. Opat renia boli realizované administratívno-direktívnym spôsobom, bez ohľadu na existujúce podmienky a vôľu obyvateľstva, čo sa v konečnom dôsledku odrazilo vo výraznom znížení počtu osôb hlásiacich sa k ukrajinskej národnosti.(44) Proces ukrajinizácie „sa uskutočnil v administratívnom poriadku, vo forme viac-menej jednorazového aktu, bez vytvorenia primeraných materiálnych a politických predpokladov. Ale hlavnou a najväčšou chybou bolo to, že sa takéto hlboké zmeny uskutočnili fakticky nezávisle od vôle širokých más“.(45)


POZNAMKY
1 Iniciátori rezolúcie sa označovali ako „Dočasný národný výbor prjaševských a ruských Ukrajincov“. Dokument publikuje VANAT, Ivan: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952). Prešov 2001, s. 19-21.
2 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Košice – Užhorod 1999, s. 38-39.
3 BOBÁK, Ján: Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Česko-Slovenska v roku 1947. Bratislava 1998, s. 10.
4 GAJDOŠ, Marián: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny. In: Rusíni: otázky dejín a kultúry. Prešov 1994, s. 111.
5 Nikita Sergejevič Chruščov, vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny (ÚV KS(b)U) a predseda ukrajinskej vlády, vo svojich memoároch spomína, že približne začiatkom roku 1945 ho v Kyjeve navštívili predstavitelia akéhosi okresu z východného Slovenska, kde žili Ukrajinci, a žiadali, aby ich okres bol pripojený k Ukrajinskej SSR. N. Chruščov im odpovedal, že to nie je možné, keďže by sa to dotklo Čechov, ale najmä Slovákov. Delegácii odporučil budovať socializmus v tesnej spolupráci s KSČ. Po ich odchode kontaktoval J. Stalina. VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952), s. 24-25.
6 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. – MUŠINKA, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia, s. 39–41.
7 Moskva nechcela riskovať pripadnú stratu reputácie v očiach spojencov a najmä budujúcej sa vlády ČSR, keďže týmto spôsobom by mohlo dojsť k spochybneniu partnerských vzťahov a navyše otázka Podkarpatskej Rusi – považovaná za bilaterálny problém medzi Československom a ZSSR – by nabrala iných rozmerov, vrátane aktivizácie medzinárodnej verejnej mienky.
8 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 108 -109.
9 Za predsedu UNRP bol zvolený Vasiľ Karaman, za podpredsedov Peter Babej a Peter Židovský a za generálneho tajomníka Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv. Východoslovenská pravda, 3. marca 1946.
10 Protokol z ustanovujúceho zjazdu UNRP publikuje VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952), s. 29-41.
11 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v rokoch 1948 –1953. Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Svazek 21. Praha 1994, s. 14.
12 Prjaševščina, 1. apríla 1945.
13 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 110 .
14 VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952), s. 56-59.
15 BAJCURA, Ivan: Ukrajinská otázka v ČSSR. Košice 1967, s. 76.
16 GAJDOŠ, Marián: K úsiliu Ukrajinskej národnej rady Priaševščiny o zákonné riešenie postavenia ukrajinskej národnosti v rokoch 1945 – 1948. In: Acta Juridica Cassoviensia, 16. Zost. Palúš, I. Košice 1991, s. 7.
17 KONEČNÝ, Stanislav: Rusíni na Slovensku a ich národné vedomie v období socializmu. In: Etnické minority na Slovensku. História, súčasnosť, súvislosti. [Ed.:] Gajdoš, M., Konečný, S. Košice 1997, s. 72.
18 Štátny archív v Levoči pobočka Stará Ľubovňa, f. ONV Stará Ľubovňa 1945 – 1960, k. 28, č. 795/1945 prez. List Gréckokatolíckeho farského úradu v Jarabine.
19 GAJDOŠ, Marián: Poznámky k procesu optácie. In: Slezský sborník, roč. 94, 1996, č. 3, s. 209.
20 Štátny archív v Levoči pobočka Poprad, f. ONV Kežmarok 1945 – 1948, k. 1, č. 120/1945 prez. Situačné správy za mesiac december 1945.
21 BOBÁK, Ján – ŠUTAJ, Štefan: Obnova vojnou zničených obcí východného Slovenska v rokoch 1945 – 1948. In: Historica Carpatica, XII/1981. Zborník Východoslovenského múzea v Košiciach. Košice 1981, s. 33– 60.
22 Štatistická príručka Slovenska 1947. Bratislava 1947, s. 384–385.
23 Pozri ŠMIGEĽ, Michal – KRUŠKO, Štefan: Opcia. Proces opcie a presídlenia občanov Československa do ZSSR na základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946. Prešov 2005, s. 97-103.
24 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: K politickému a sociálnoekonomickému postaveniu Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v povojnových rokoch. Košice 1991, s. 92.
25 VANAT, Ivan: Narysy novitňoji istoriji ukrajinciv Schidnoji Slovaččyny II (vereseň 1938 r. – ľutyj 1948 r.). Bratislava 1985, s. 197.
26 Pravda, 20. októbra 1946, tiež Hlas ľudu, 22. októbra 1946.
27 Vojenský historický archív (VHA) Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, k. 1, inv. č. 9. Dôverný rozkaz veliteľstva „Oceľ“ č. 4 (11. mája 1946). V novembri 1947 na spoločnom zasadnutí vojenskej a bezpečnostnej komisie ČSR generál Boček konštatoval, že „v mnohých prípadoch bolo zistené, že oddiely zložené z československých občanov – lesných poľovníkov, pašerákov a rôznych kriminálnych elementov, svoje zločiny uskutočňovali na účet banderovcov“. Demokratičeskij golos, 22. novembra 1947.
28 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S.: K politickému a sociálnoekonomickému postaveniu Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v povojnových rokoch, s. 57. Tiež VHA Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 171. Protokol zo spoločného zasadnutia bezpečnostných zložiek v Humennom z 9. júna 1946.
29 VHA Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, k. 40, inv. č. 118. Hlásenie Oblastného veliteľstva NB v Humennom č. 20.dôv. /1946; k. 50, inv. č. 171. Hlásenie Stanice NB Čertižné č. 177.dôv./1945.
30 Pozri ŠTAIGL, Jan: Ochrana štátnej hranice Slovenska po druhej svetovej vojne (1945-1950). Vojenská história, roč. 4, 2000, č. 1, s. 55, 60–62.
31 VHA Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 171. Hlásenie Stanice NB Čertižné č. 177.d ôv. /19 45.
32 Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, f. PV – bezp., k. 483, č. 60/1945. Hlásenie Hlavného veliteľstva národnej bezpečnosti (2. odd.) č. 470 zprav./1945 z 8. augusta 1945.
33 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S.: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v rokoch 1948 – 1953, s. 14.
34 BARNOVSKÝ, Michal: K otázke takzvaného ukrajinského buržoázneho nacionalizmu na Slovensku. Historický časopis, roč. 44, 1996, č. 1,, s. 67.
35 VANAT, Ivan: Volyns’ka akcija. Obmin naselenňam miž Čechoslovaččynoju i Raďans’kym Sojuzom navesni 1947 roku. Prešov 2001, s. 27-28, 156-157.
36 Bližšie k problematike: ŠMIGEĽ, M. – KRUŠKO, Š.: Opcia. Proces opcie a presídlenia občanov Československa do ZSSR na základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946. Prešov 2005; VANAT, I.: Volyns’ka akcija. Obmin naselenňam miž Čechoslovaččynoju i Raďans’kym Sojuzom navesni 1947 roku. Prešov 2001.
37 Pozri KRUŠKO, Stepan: Areštanty. Zbirnyk spohadiv, dokumentiv byvšych viazniv trudovych taboriv ta ťurem z riadiv čechoslovac’kych pereselenciv-optantiv u SRSR. Prešov 2003, s. 41.
38 Štátny archív v Levoči pobočka Poprad, f. ONV Spišská Stará Ves 1945 – 1952, k. 23, č. 70/1947 prez. Situačná správa za február 1947 – hlásenie ONV v Spišskej Starej Vsi č. 70/1947 prez. Štátny archív v Prešove pobočka Prešov, f. ONV Sabinov 1945 – 1960, k. 21, č. 200/1947 prez. Podávanie mesačných situačných správ – hlásenie ONV v Sabinove. Štátny archív v Levoči pobočka Poprad, ONV Kežmarok 1945 – 1948, k. 29, č. 2/1947 prez. Situačné správy – hlásenia OÚ MNV v Kežmarku č. 21/1947.
39 BARNOVSKÝ, M.: K otázke takzvaného ukrajinského buržoázneho nacionalizmu na Slovensku, s. 68.
40 KONEČNÝ, Stanislav: Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky. In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava 2000, s. 143.
41 Bližšie BARNOVSKÝ, M.: K otázke takzvaného ukrajinského buržoázneho nacionalizmu na Slovensku, s. 64-82.
42 Bližšie pozri PLIŠKOVÁ, Anna: Rusíni ako terminologický či národnostný problém strednej Európy? In: Človek a spoločnosť, roč. 3, 2000, č. 3, s. 2 (www.saske.sk/cas/3-2000/index.html).
43 KONEČNÝ, S.: Rusíni na Slovensku a ich národné vedomie v období socializmu, s. 71.
44 KONEČNÝ, S.: Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky, s. 143.
45 BAJCURA, I.: Nacionaľnaja konsolidacija ukrajinskoho naselenija v Čechoslovakii v uslovijach stroiteľstva socializma. In: Žovteň i ukrajins’ka kuľtura. Zbirnyk materialiv z mižnarodnoho sympoziumu. Prešov 1968, s. 510.