Rusíni na Slovensku

Kto sme

Rusíni sú starobylý národ v srdci Európy, ktorý – na rozdiel od mnohých iných – nikdy nemal vlastný štát. Žije na území siedmich európskych krajín. Špecifické je aj to, že spisovný jazyk si Rusíni na Slovensku kodifikovali len nedávno, v roku 1995.

Kde sme sa vzali

V 6. storočí po Kristovi po skončení veľkého sťahovania národov osídlili územie strednej Európy kmene, z ktorých sa vyvinuli slovanské etniká. Na prelome 10. a 11. storočia sa prvýkrát objavuje označenie podkarpatských Slovanov dnešným názvom Rusíni (Rutheni). Ich územie na juh od hrebeňa Karpát sa začlenilo do Uhorského kráľovstva, územie severokarpatských Rusínov (Lemkov) pripadlo Poľskému kráľovstvu. Do veľkého obrodenia mnohých európskych národov, ktoré prepuklo v 19. storočí, sa Rusíni zapojili v období po revolúcii 1848 – 1849 vďaka rusínskym buditeľom, čím sa otvorili možnosti aj pre toto etnikum. Rusíni boli uznaní za svojbytný národ.

Opatrný rozkvet rusínstva

Svoje druhé obrodenie prežili Rusíni na Slovensku počas prvej Československej republiky. Napriek ústavnému článku o autonómii ju Rusíni napokon nedostali, hoci k štátu bolo pripojené aj rozsiahle územie Podkarpatskej Rusi obývané taktiež rusínskym obyvateľstvom. Čo je však pozitívne – za prvej ČSR sa vybudovala sieť „rus´kých“ škôl, kde sa vyučovalo po rusínsky z rusínskych učebníc. Bolo tu 275 ľudových a 41 základných škôl a štyri gymnáziá. Školy fungovali až do rokov 1952 – 1953.

Šok po druhej svetovej vojne

Po vojne pod tlakom Sovietskeho zväzu a s posvätením vtedajšej vlády Rusíni na Slovensku ako národnosť úradným rozhodnutím zmizli. Boli donútení stať sa Ukrajincami. Oficiálne sa zaviedla ukrajinská národnosť, rusínska bola zakázaná. „Rus´ké“ školy sa zo dňa na deň prerobili na ukrajinské. Tým, že Podkarpatskú Rus prezident Eduard Beneš po vojne dobrovoľne odstúpil Sovietskemu zväzu, vznikla na rusínskom území a medzi rusínskym obyvateľstvom deliaca čiara. Z oboch strán hranice, aj keď odlišným spôsobom, odštartovala násilná asimilácia.

Národ v podzemí za socializmu

Napriek zákazu sa občania pokúšali hlásiť k rusínskej národnosti. Štát ich však prenasledoval – buď ich donútil uvádzať si národnosť ukrajinskú, alebo im hrozili deportácie do bývalého ZSSR v rámci povojnových výmen obyvateľstva. Výsledok? Dramatický úbytok Rusínov. Ak chceli rusínske rodiny pokojne žiť, pracovať a vychovávať deti, a pritom nebyť Ukrajincami a neposielať deti do ukrajinských škôl, videli jediné východisko: hlásiť sa k väčšinovému národu – k slovenskej národnosti. Tento stav trval takmer 40 rokov.

Nová budúcnosť

Rusíni na Slovensku sa mohli slobodne prihlásiť k svojmu pôvodu až po roku 1989. Po 40 rokoch štátneho zasahovania do národného povedomia si obyvatelia na severovýchode Slovenska konečne mohli slobodne začať uvádzať rusínsku národnosť. Veľký krok znamenala aj kodifikácia spisovného rusínskeho jazyka v roku 1995. Výsledkom zdecimovanej svojbytnosti však je, že ešte aj po tridsiatich rokoch od zmeny režimov prevládajú medzi Rusínmi, najmä staršími, obavy zo zásahov štátu a medzi mladšími sa nestihlo vytvoriť dostatočné národnostné povedomie. Mladá a stredná generácia stratila kontakt s cyrilikou, respektíve s azbukou, nepozná spisovnú rusínčinu a okrem folklóru nemá kontakt s rusínskou literatúrou, divadlom a s rusínskou kultúrou vôbec.

Únik za vzdelaním a prácou

Slovensko je slobodná demokratická krajina, kde sa občania nemusia báť prihlásiť sa k svojej národnostnej identite. Rusíni však doplácajú aj na to, že sú – podobne ako Rómovia – menšinou, ktorá nemá materský štát, a preto ani nemôže očakávať podporu zo zahraničia. Rozvoj občianskej uvedomelosti Rusínov je dôležitý aj preto, že severovýchod Slovenska patrí medzi najchudobnejšie oblasti Slovenska aj celej Európskej únie s vysokou migráciou ľudí za prácou a vzdelaním. Treba povzbudiť najmä mladých, aby sa vracali späť do rodného kraja a prispeli k jeho rozvoju.

>> späť
 

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


U jedňim mistečku na vychoďi Sloveňska umer rabin. Ostala po ňim vdova. Žyde sja zbisiduvaly, že vdovu treba vydaty, bo ku hrichu taka žena blyzko. Hledaly a i našly valušnoho chlopa. Tyž byl sam - vdovecj. Jedna bida byla u ťim, že to byv bars prostyj čolovik - neškoluvanyj, svita neskušenyj... No jednako vdova rišyla, že soj ho vozme i vydala sja za ňoho.
Pervyj večur ji muž hvaryť:
-Iši moja teta hvaryly, že pravovirnyj žyd za nič na sviťi soj ne sjade za stil, poka sja ne vyspal zo ženov". Perespaly.
Po obiďi zajs hvaryť: A i mij ďido hvaryly, što pravovirnyj žyd soj ne
ľaže spaty poka ne perespal zo ženov.
Rano: "A moja nebižka baba..." , a pered obidom: "A mij nebižťik ujko..." Kurtše povidženo, za paru ťyždňiv sja vdovy žvidujuť ľude, jak sja ji žyje z novym mužom. I ona odpovidať:
-Pravda, mij novyj muž ne je takyj inteligentnyj i školuvanyj jak peršyj, no zato vin pochodyť z takoj bars dobroj rodyny...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať