Rusíni, Rusnáci, Rusi, Ukrajinci?

K problému pomenovania rusínskej národnosti na východnom Slovensku v rokoch 1914 – 1940

Po rozpade mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorského štátu a následného vzniku Československej republiky v roku 1918, zdedil tento nový nástupnícky štát aj početné národnostné menšiny, ktoré predtým, tvoriac súčasť vládnuceho národa, sa týmto aktom dostávajú do kvalitatívne iného postavenia, aké im prislúchalo v predchádzajúcom období. Bol to prípad početnej nemeckej a maďarskej menšiny. Problém národnostných menšín sa tak stal neoddeliteľnou súčasťou politického života počas celej existencie Československej republiky. To sa však nevzťahovalo na Rusínov, ktorí sa, podobne ako Slováci a Česi, stali štátotvorným elementom v novoutvorenom štáte. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia už netvorili jednu zo súčastí národností Rakúsko-Uhorska, ktoré boli neustále v nevýhodnom postavení. V tomto bol osud Rusínov v rámci Uhorska v mnohom podobný situácií Slovákov, navyše významnú úlohu tu zohrávalo aj ich bezprostredné susedstvo.

Od roku 1918 mali Rusíni, ako jeden z dôležitých článkov v štáte, špecifické postavenie, ktorému dodávalo výrazný charakter zriadenie Podkarpatskej Rusi, ako samosprávneho územia. Rusíni žili koncentrovane v marmarošskej, berežskej, ugočskej a užskej župe. V menších počtoch tiež v zemplínskej, šarišskej a spišskej župe, čím ale tvorili na území Slovenska počtom výraznú národnostnú menšinu. Napríklad v Slúžňovskom okrese Bardejov v roku 1919, podlá dobového sčítania Iudu, bolo až 5 394 Rusínov z celkového počtu 28 543 obyvateľov. V samotnom Bardejove tvorili však počtom nevýraznú časť rátajúcu 61 duší z celkových 6 135 obyvateľov Bardejova.

Rusíni vstupovali do nového povojnového obdobia s ešte stále pretrvávajúcou kultúrnou zaostalosťou, malou početnosťou vlastnej inteligencie, rozpormi dotýkajúcimi sa konfesionálnej rozdielnosti a s neexistenciou vlastného spisovného jazyka. Čo dokumentuje aj ich latentný postoj ku Československej republike a stotožnenie sa s daným stavom, nie na základe jazykových, kultúrnych alebo národných práv, ale významnejšiu úlohu pre nich zohrávali výhodnejšie ekonomické podmienky, ktoré im ponúkala novoutvorená republika. Ich postavenie a vnímanie zo strany štátnych orgánov na Slovensku bolo poznačené neprehladnosťou a nevyjasnenosťou ich vlastnej etnickej príslušnosti a málo rozvinutého povedomia, čo sťažovala aj ich problematická národná orientácia. Napriek tomu boli Rusíni najprogresívnejšie sa vyvíjajúcou národnostnou menšinou na Slovensku v medzivojnovom období. (Od roku 1921 do roku 1930 vzrástol ich počet o vyše 7 %.)

Veľmi výrazným prvkom v prípade Rusínov a ich národného pohybu v predvojnovom a medzivojnovom období, ako sme už vyššie spomenuli, bol problém vlastnej identity a etnickej príslušnosti, s čím do značnej miery súvisela aj otázka ich vlastného pomenovania. Pretože, jednotné pomenovanie etnika dáva základný predpoklad na odlíšenie sa od ostatných, tvorí tak primárnu súčasť formovania národa a teda je aj neodmysliteľnou súčasťou etnickej identity. V prípade Rusínov predstavovala nevyjasnená otázka ich vlastného pomenovania a široká variabilita ich pomenovania z vonku kľúčový problém, ktorý sa sústavne pretriasal aj v nasledujúcich obdobiach a v neposlednej miere je prítomný aj v súčasnosti.

Predtým než sa dostaneme k samotnému pomenovaniu Rusínov, pristavíme sa ešte pri výraznom identifikačnom prvku, s ktorým sa stotožňovali sami Rusíni. Tým je ich náboženská príslušnosť označovaná ako Stará vira alebo Ruská viera. Pod týmito termínmi sa všeobecne rozumelo ich gréckokatolícke alebo pravoslávne vyznanie. Bolo to pre nich také príznačné, že dokonca odmietali, aby boli Slováci zaraďovaní ku gréckokatolíkom tvrdiac, že Ruská viera pre nich neznamená len konfesionálnu, ale aj nacionálnu príslušnosť. Utiekanie sa ku svojej konfesionalite v období, keď sa ocitli v nepriaznivých podmienkach a zlom ekonomickom a národnom postavení, predstavovalo tak zvýrazňovanie svojej náboženskej odlišnosti na úkor vlastnej etnickej osobitosti. Dlhú tradíciu malo preto chápanie Rusínov v ich vyhranenom konfesionálnom vyznení, s čím súviselo aj stotožňovanie etnonymu (vlastné meno národa, národnosti) Rusín s gréckokatolíkmi alebo pravoslávnymi príslušníkmi Uhorska a neskôr Československa. Široko používaným a veľmi obľúbeným slovným spojením vtedy bolo: „Čo grécko-katolik, to Rusín." S týmto stotožňovaním sa však vyskytovali aj určité nejasnosti pri sčítaní obyvateľov, kedy dochádzalo ku skresľovaniu a rozdielnym počtom o množstve tejto národnostnej menšiny, keď sa mechanicky pripisovala „ruská (rusínska)" národnosť všetkým gréckokatolíckym a pravoslávnym veriacim. Samotní Rusíni boli silne vžití s týmto chápaním svojej odlišnosti, na základe náboženstva, ktoré však spájali aj so svojou etnicitou a nerozlišovali v tomto prípade medzi konfesiou a národnou príslušnosťou.

Vec vlastného pomenovania komplikovala aj celková zaostalosť, nevykryštalizovaný postoj k vlastnej etnickej príslušnosti a s tým spojený nezáujem o veci národné a jazykové. To pramenilo v zlej ekonomickej a sociálnej situácii, kedy bolo pre nich dôležitejšie hmotné zabezpečenie a z toho vyplývajúce vlastné prežite a na záležitosti spojené s národnými otázkami čas nezostával. Riešenie jazykových a národných problémov sa tak stával každodenným bojom rusínskej inteligencie (učitelia, kňazi, a pod.), ktorá, aj keď málo početná, výrazne vplývala na príslušníkov tejto menšiny.

Na území, ktoré obývala táto národnostná menšina, existovali tri najvýraznejšie presadzované národné smery - veľkoruský, ukrajinský a rusínsky. Rusíni sa považovali buď za Rusov, dôvodiac svoju národnú orientáciu tým, že sú vetvou veľkého východoslovanského kmeňa. Tento smer bol však prítomný prevažne u miestnej inteligencie. Dosť často sa stávalo, že sami sa označovali za členov veľkého ruského národa prevažne za účelom ochrany, prestíže, jazykovej a náboženskej príbuznosti, ale na druhej strane mali aj svoje „regionálne" etnické povedomie vychádzajúce z ruského, ktoré pramenilo v dôsledku ich dlhodobého oddelenia od materského „kmeňa", čoho výsledkom bolo vytvorenie svojráznej kultúry, reči a novej orientácie zvýraznenej na odlíšenie od okolitých etník etnonymom Rusin. Tak dochádzalo aj ku splývaniu termínu Rus s termínom Rusín, kedy sa tieto dva termíny v oblasti obývajúcej východnými Slovanmi prekrývali a nadobúdali povahu dvojakého vyznenia, čo súviselo s ich už hore spomenutou etnickou nevyjasnenosťou. V radoch samotných Rusínov sa našli aj hlasy, ktoré sa s týmto nestotožňovali a dokonca sa stavali voči tomuto smeru nepriateľsky tvrdiac, že oni sú Rusi.

Druhý smer, ktorý reprezentuje etnonymum Ukrajinec, bol v tomto období ešte neznámy a vzťahoval sa len na príslušníkov ukrajinskej emigrácie na Slovensku. Dokladom toho, že Rusínov v tomto období nie je možné stotožňovať s Ukrajincami dokumentuje aj jeden prípad, ktorý svedčí za všetky ostatné. Išlo o záležitosť ohladom vyučovacieho jazyka na rusínskych školách, kde dochádzalo k sporom v prípade používania ukrajinčiny. Rusíni jednoznačne odmietali presadzovanie a používanie tohto jazyka na svojich školách.

Dlho tiež pretrvávala aj predstava, že akýkoľvek prejav inteligencie hlásiacej sa k rusínskej národnosti sa okamžite spájal s „maďarstvom" a revizionistickými snahami nasmerovanými k zničeniu československej republiky.

Po predchádzajúcich dvoch exkurzoch pomenovaní Rusínov môžeme pristúpiť k tretiemu smeru, tzv. miestnej orientácii rusínizmu, alebo karpatorusinizmu, ktorý bol prítomný tak medzi rusínskou inteligenciou, ako aj medzi širokými vrstvami rusínskej národnostnej menšiny. Keď sa pýtali v roku 1914 na adresu Rusínov, či sa cítia byť príslušníkmi rusínskej národnosti, odpovedali: „...že áno, že sa cítia Rusínmi." Napríklad aj po skončení prvej svetovej vojny na zhromaždení pri príležitosti založenia Ruskej národnej rady v Starej Ľubovni, miestny jakuboviansky kňaz M. Mihalič sa nechal počuť: .....aby náš rusínsky národ... vyzývam, ťa rusínsky národ..." Označil prítomných týmto menom, čo dokladá určitú vžitosť a životnosť tohoto typu pomenovania vo vedomí miestnych obyvateľov. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj Memorandum o Podkarpatské Rusi vypracované v roku 1920 Eduardom Benešom, v ktorom konštatuje, že aj keď: „...není ustálen název domorodého lidu: sami se nazývají: Rusňáci, Rusíni..." Na doplnenie kompletnejšieho obrazu, aj doklad priamo z „terénu" (hlásenie z Okresného úradu v Starej Ľubovni): „Národ dedinský označuje si svoju národnosť malo-rusínsku a tou sa aj cíti." V neposlednej miere túto tendenciu, potvrdzujú aj časovo neskoršie doklady z hlásení miestnych správnych orgánov na východnom Slovensku:.....užívajú naši ľudia rozličné názvy: Rusín, Rusňák,... (miestny kňaz vyzýva prítomných, aby kvôli jednote... sa dali zapísať... za Rusína), „...kto sa cíti Rusínom, nech sa hlási za Rusína a nie za Veľkorusa, ani za Ukrajinca, lebo my sme nie ani z Moskvy, ani z Ukrajiny, žijeme na Slovensku a sme Rusíni."

Treba tu ešte spomenúť, že aj keď sa v týchto oblastiach používali rôzne pomenovania, svoju jasnú národnú príslušnosť, spojenú s etnonymom Rusín, si jednoznačne uvedomovali prevažne Rusíni žijúci v Spojených štátoch amerických. Demonštrovali to aj svojou vyhranenosťou voči ukrajinskému a veľkoruskému smeru, ktoré nepovažovali za hodné zastupovať záujmy Rusínov v Československu. To sa týka aj časti miestnej rusínskej inteligencie a kňazov, ktorí rovnako, ako ich zámorskí kolegovia stáli na strane miestneho národného smeru tzv. „domácieho rusofilstva - rusínizmu".

Pred rokom 1918 sa v maďarskej tlači termínom severovýchodní karpatskí Rusi označovali Rusíni na severovýchodnom Slovensku. Na ich všeobecné pomenovanie sa však používal termín Rusín, niekedy aj v dvojznačnom použití - Rusín (Rus). V Maďarsku sa na začiatku 20. storočia zaužíval termín Rusín, ktorý sa vzťahoval len na Rusinov. Nezamieňali sa Rusíni s Rusmi, pretože pre označenie Rusov sa používal výraz Orosz. Viedeň na označenie tejto národnostnej menšiny narábala s termínom Ruthen a dokonca používala na označenie územia, kde sídlili Rusíni, termín rusínsky priestor.

V slovenskej tlači bol pre ich označenie často využívaný termín Rusíni. Boli však aj prípady, kedy sa používalo pomenovanie uhorskí Rusi, ale v skutočnosti sa myslelo na Rusínov. Tento termín pomerne dlho prežíval a koexistoval vedľa termínu Rusín, ako jeho synonymum. Zámerom bolo predovšetkým navzájom odlíšiť jednotlivé rusínske skupiny v Uhorsku, Haliči, Rusku a pod. Preto sa zaužíval k etnonymu prívlastok, ktorý mal za ciel bližšie špecifikovať z akého územia pochádzajú jednotlivé rusínske skupiny. Takéto označenie sa „nalepilo" aj na Rusínov žijúcich v Spojených štátoch amerických, v prípade ktorých sa rovnako užíval prívlastok uhorský, haličský a pod.

Z východného Slovenska máme zmienku aj o ďalšom označení Rusínov, ako Malorusov (dopisovateľ zo Šariša sa vyjadril tak): „O nás šarišanoch je na na šom Slovensku mienka tá, že sme my už... tak zaostalí, ako naši susedia Malorusi."

V časoch po roku 1918 bolo stále živé pretrvávanie pomenovaní z predchádzajúcich období. Napríklad jeden z významných slovenských politikov Ferdiš Juriga vo svojej parlamentnej reči z októbra 1918 ešte nazýva Rusínov ako: .....Rusov v Uhorsku..."

Maďarská tlač sa podobne držala svojho zaužívaného „značkovania" Rusínov, ale možno nájsť aj v jej prípade určitú inakosť v priestore pomenovania. Preto treba povedať, že nie všetky termíny platili všeobecne, pretože bola pre nich signifikantná jednotlivá odlišnosť vyplývajúca buď z tradície, zamerania, ignorancie alebo neinformovanosti tlačových orgánov. Tak napríklad, maďarský denník Görög katholikus szemle užíva ešte termín uhorskí Rusíni, kdežto iný maďarský denník Világ používa pomenovanie Rusín. Razili sa aj pomenovania, ako americkí Rusíni a karpatskí Rusíni dva termíny, ktorých úlohou bolo predovšetkým rozlišovať Rusínov „domácich" od Rusínov žijúcich v Spojených štátoch.

Veľa sa toho nezmenilo ani v slovenskej tlači. Vo všeobecnosti pretrvávalo pomenovanie Rusín, ako najviac používaný termín. Vyskytovali sa, ako to už bývalo zvykom, aj terminologické relikty, ako uhorskí Rusíni, ruskí ľudia, Karpatorusi, Rusi a podobne.

Podkarpatská Rus, ako nový prvok v stredoeurópskom priestore v povojnovom období, sproblematizovala a „zafarbila" aj pomenovanie Rusínov. Od tohto času sa začal presadzovať, predtým neznámy, termín Podkarpatský ľud, ktorý sa používal nielen na označenie obyvateľov obývajúcich tento samosprávny útvar v rámci ČSR, ale aj na jeho najdôležitejší element. Rusínov. Termíny, ako Podkarpatský ľud, Podkarpatskí Rusi alebo Rusíni, sa tak velmi rýchlo zaužívali medzi politikmi, v štátnych orgánoch a žurnalistike, že sa neskôr nerobil nijaký rozdiel medzi termínmi Rusíni a Podkarpatský ľud, pretože tieto dva pomenovania sa navzájom kryli, zamieňali alebo ľubovoľne a necitlivo používali.

V úradných dokumentoch ČSR a Podkarpatskej Rusi z rokov 1918 - 1920 sa jednotne uplatňovali termíny vychádzajúce zo základu Rusín a to: Rusín, území Rusínov juhokarpatských, Rusínsko, Rusínski ľud, Rusínski národ. Ale ani v tomto ojedinelom prípade to však neplatilo neustále, pretože behom času sa veci ohľadom vlastného označovania Rusínov rázne skomplikovali a nabrali výrazný posun smerom k neprehľadnosti.

Zvláštna bola aj situácia v jednotlivých sčítaniach obyvateľov počas existencie prvej ČSR, kedy dochádzalo, v sčítacích kolónkach označujúcich národnosť, k zjednodušovaniu a prehliadaniu reálnych skutočností národnostného rozvrstvenia. Už v 18. storočí sa pri sčítaní obyvateľov Uhorska pri uvedení materinského jazyka vyskytoval termín Ruthenica, ktorý nepriamo dokladá aj pomenovanie ľudí komunikujúcim v tomto jazyku. V Sozname miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919, sa uvádza popri iných národnostiach aj národnosť rusínska, čo korešponduje s predchádzajúcim stavom pomenovaní Rusínov. Tento stav narušili dve nasledujúce sčítania ľudu spadajúce do rokov 1921 a 1930. V sčítaní z roku 1921 sa vôbec neuvádza rusínska národnosť, ale len jeden strešný termín ruská národnosť. Ruská národnosť tak zastrešovala veľkoruskú, ukrajinskú a karpatoruskú národnosť. Tieto tri národnosti mali dokumentovať vtedajší stav troch „ruských" národných smerov. Pravdepodobne termín Karpatorus tak nahradil dosiaľ používané pomenovanie Rusín a preto sa v sčítacej kolónke nevyskytuje rusínska národnosť. V celku podobná situácia sa zopakovala aj pri sčítaní z roku 1930, ale na rozdiel od roku 1921 sa popri ruskej a maloruskej (ukrajinskej) národnosti vo forme poznámky uvádza: „Zde jsou započítaní také ti, kdo označili svoji národnost jako karpatoruskou, rusínskou nebo rusňáckou jakož i Bělorusové." Z tohto je zrejmé, že etnonymum Rusín, aj keď sa v oficiálnych štatistikách neskôr neuvádzal, bol živý a prítomný počas celého obdobia ČSR. Z tohto všetkého je možné vyvodiť záver, že Rusíni na Slovensku si v rozmedzí rokov 1914 - 1940 jednoznačne udržali pomenovanie Rusín, i keď sa vyskytovali rôzne iné gramatické formy, v základe toho istého etnonymu, čo vychádzalo z krajových a nárečových zvláštností. Čo sa týka pomenovania z vonku, pred a po roku 1918, v tejto otázke pretrvávala neprehľadnosť a široká škála možností označovania Rusínov. Tak sa jednotlivé pomenovania stali súčasťou vybavenia novinárov, politikov a úradníkov v ich každodennom používam. Niektoré termíny počas nasledujúcich období dozrievali a nakoniec sa aj všeobecne ujali, no na druhej strane ostatným šťastie neprialo a tak behom času zapadli do zabudnutia. Ale záverom môžeme vyjadriť tvrdenie, že pomenovanie Rusín bol aj v tomto prípade najfrekventovanejším termínom.

Pavol HUDÁČEK